Foto: LIC
Tá dvojitá identita v názve znamená, že obidve tieto kultúry sú Žilkovi blízke. A to je dar aj bremeno zároveň. Tibor Žilka je ako človek s dvoma srdcami, jedno bije pre Slovensko, druhé pre Maďarsko. Takto vybavený urobil mnoho pre obe kultúry, zbližoval ich a navzájom obohacoval. Stal sa uznávanou autoritou v oblasti literárnej vedy, prednášal na slovenských aj maďarských univerzitách, bol pri zrode mnohých výnimočných projektov, ako bol napríklad vznik Kabinetu literárnej komunikácie v Nitre.
Čítajte aj Poznáte päť najlepších slovenských kníh roka? My áno!
Baláž so Žilkom hovoria o mnohých ďalších známych ľuďoch, ktorí pri tom boli. Podrobnejšie pripomenuli napríklad Antona Popoviča (otec herca a hudobníkov Popovičovcov), ktorý bol prekladateľ, literárny vedec a avantgardná osobnosť. Založil nitriansku translatologickú školu (veda o prekladoch a tlmočení). Popovič bol šarmantný človek so zmyslom pre humor a novosti. Žiaľ, zomrel predčasne (1933 – 1984) a Tibor Žilka na tohto kolegu spomína: „Štyri dni pred smrťou sme ho navštívili v Podunajských Biskupiciach. Ledva hovoril, ale spomenul si, že sa blížia prijímačky, a ironicky poznamenal: Ó, ako ma ľutujú niektorí rodičia, že tu ležím a nepomôžem im. Bol to smiech cez slzy, Anton Popovič naposledy vydýchol 24. júna 1984.“
Rozhovor sa číta ako román. Anton Baláž hovorí so Žilkom s úctou a s rešpektom, no v kamarátskom tóne. Tykajú si, a tak sa môžu bez zábran dotýkať aj chúlostivejších tém. Napríklad práve maďarsko-slovenských vzťahov či rôznych ideologických aspektov života intelektuála (ich generácie) na Slovensku: Tlaky vstúpiť do strany, vyhadzov odtiaľ, následky toho a podobné veci, ktoré sa týkali aj Žilku.
Čítajte aj Kniha týždňa: Dom pre jeleňa
Hneď v úvode knihy čítame, že Žilka sa narodil 29. januára 1939 v Plášťovciach a vyrastal v Šahách. Manželku si však našiel na východe, v Prešove. Tam počas vojenčiny stretol Tibor Martu, budúcu literárnu vedkyňu, divadelnú recenzentku. V knihe spomína, ako prežili krásne leto na prechádzkach pri Toryse, kde jej recitoval slovenské i maďarské verše. Jedna kapitola knihy, práve trinásta, prezrádza, ako to bolo so Žilkovcami ďalej. Vzali sa, mnoho pracovali, nikdy sa nevzdávali. Prežili aj dramatické chvíle, jeden z dvoch synov bol smrteľne chorý, ale za pomoci lekárov, priateľov, kolegov a viery prekonali aj túto ťažkú etapu. Syn Róbert je dnes odborník na počítače a druhý syn Norbert je tiež vedec, no v oblasti medicíny. Je riaditeľom Neuroimunologického ústavu SAV, zaoberá sa Alzheimerovou chorobou (napísal o tejto diagnóze knihu) a známe sú aj jeho vyjadrenia ku koronavírusovej pandémii.
Čítajte aj Kniha týždňa: Farkašová pripomína - ponáhľaj sa pomaly!
Tibor Žilka rozpráva v knihe aj o prírode, o architektúre, o práci, láske i priateľstve. Fanúšikov Ladislava Balleka asi potešia jeho spomienky na časy, keď boli v Šahách spolužiaci a hrali súťažne futbal. Prezrádza, prečo sa Ballek vtedy volal Dušan a kde Ballekovci v Šahách bývali. Vraj pri parku, kde práve ako chlapci hrávali futbal až do úplného vyčerpania.
Priatelia boli a sú v Žilkovom živote dôležití a čitateľ je rád, že sa s nimi môže zoznámiť. V Žilkovom svete nikto nezomiera definitívne, neodchádza do zabudnutia, všetko má zmysel, trvanie, význam. Hovoria – na profesionálnej úrovni a s čitateľskou láskou – aj o spisovateľovi Milanovi Kunderovi, cez ktorého dnes tiež ide názorová čiara. Hovorí sa, že len hodnota spozná hodnotu a, našťastie, v tejto knihe to platí.
