Foto: KK Bagala
Na mňa sa čakalo
Hlavná hrdinka prežíva novú etapu svojho života na novom, pre ňu neznámom mieste kdesi na juhu Slovenska, kam sa presťahovala so svojou mladou rodinou. Cudzie prostredie si v myšlienkach a snoch pretkáva blízkymi ľuďmi – príbuznými či priateľmi – aby sa v malej obci, kde nikoho nepozná, necítila až tak osamelo.
K jej dobrému mužovi, ako ho sama nazýva, pribudne najprv jedno, potom druhé dieťa a v jednotlivých poviedkach sa vrstvia dni ich spoločného života, v ktorých sa na prvý pohľad nedeje nič prevratné. A predsa je každý deň dôležitý, v tom, ako ho ona sama prežíva, získava svoj hlbší zmysel – hoci hrdinka sama o tom pochybuje. "Kladiem pred nich na stôl jedlá, a pritom im závidím ten betónovo ťažký, nespochybniteľný dôkaz zmyslu, akosi mi chýba.
Tá strašná zodpovednosť mi sedí na pleciach ako škaredá opica
Na malej prechádzke so synom žena prekonáva obrovskú vzdialenosť od minulosti do budúcnosti, nazrie do cudzieho dvora, aby tam stretla a prijala svoj vlastný osud ženy matky. „Už viem, prečo som tu, to na mňa sa čakalo,“ maľuje obraz ženského kruhu v dome plnom žien a detí. Krásny obraz sivého vlasu stareny, ktorý si mladá žena vplieta do svojich vlasov, je silným symbolom kolobehu života, ktorý mladá matka prežíva veľmi intenzívne – so všetkými obavami aj pocitmi naplnenia.
„Tá strašná zodpovednosť mi sedí na pleciach ako škaredá opica, uchechtáva sa mi do ucha a špinavým chvostom ma občas švihne po chrbte. Musím si zvyknúť, lebo ju už nestrasiem, len dúfam, že jej je pohodlne, aby ju náhodou niečo nevyprovokovalo pripraviť nejakú zákernosť…“
Čítajte aj Kniha týždňa: Dom pre jeleňa
Deti majú chutné prezývky drozdík a malá vrana, no ani tie nezaženú obavy. „Chcela by si pre svoju dcéru niečo iné, v duchu sa rozohňuješ, tvoja dcéra bude mať na viac, také veci, čo ona dosiahne, to nie je len tak. Vystieraš sa, bolia ťa kríže, v zrkadle vidíš črty aj vrásky svojej mamy. Zmierlivo ti pripomenie, že aj ona si nad domácimi povinnosťami predstavovala život svojej dcéry, slobodný, tvorivý, nezávislý. A jej mama, stará mama a ostatné mamy márne stojace v rade na uznanie ďaleko do minulosti len zamrvia plecami, dobre vedia…“
Múry aj okná si ťa pamätajú, ešte ťa v nich hádam aj vidno
Múry si ťa pamätajú
Krídla z papiera tvorí osem častí – vznikli ako samostatné poviedky, ktoré sa pekne spojili do jednej novely. Jana Turzáková už s niektorými z nich uspela v literárnej súťaži Poviedka, až teraz však dostávajú podobu samostatnej knižky. Krídla z papiera sú výnimočné spôsobom, akým sa v nich prelína skutočnosť so spomienkami a snami, realita s túžbami a predstavami, ktorým nechýba vtip, a aj krásnym jazykom plným poézie. Aj obyčajné sťahovanie sa v autorkiných rukách stane napínavým dobrodružným výletom do vlastnej minulosti aj tak trocha fantasy víziou nového domu, ktorý sa nijako nechce podvoliť betónovej miešačke, just sa chce podobať na dom, v ktorom žil dedko.
Čítajte aj Poznáte päť najlepších slovenských kníh roka? My áno!
„Ako všetky miesta, ktoré sa spájajú s detstvom, hlesnú, no vitaj zase, a ovalia ťa známymi pachmi. Chodník sa sám núka pod nohy a odhaduje kroky, múry aj okná si ťa pamätajú, ešte ťa v nich hádam aj vidno. Kľučky, zábradlia, vidličky presne sadnú do dlane, máš pocit, že sa oblečenie na tebe zväčšuje a znova si malé dievča, strach a láska sú zrazu intenzívnejšie, vzkriesené emócie silnými ťahmi prekresľujú starostlivo vyšrafované dospelé črty…“
A predsa napokon všetko do seba zapadne, usadí sa na svojom mieste a vytvorí nad rodinou ochranný dáždnik ako široká koruna veľkého orecha. Ešte iba musí vyrásť v rohu záhrady, aby aj po rokoch deťom ponúkol bezpečie.
Čítajte aj Kniha týždňa: Čo s človekom spraví Dieťa
