Foto: Lindeni
Rodina, v ktorej sa tradícia presadzuje na úkor slobody, pohodlný život na úkor svedomia, peniaze na úkor morálky. Nenormálna rodina. Bežná rodina, akých sú státisíce. Rodina, ktorá sa rozpadá na kúsky ako dom, v ktorom žije. Môže existovať všelikde na svete. Tá, o ktorej hovorí po francúzsky píšuci marocký prozaik Tahar ben Jelloun žije v Maroku, v prístavnom meste Tanger. Z malých, celkom bežných vecí sa v nej odvíjajú dramatické udalosti, ktoré povedú až k veľkej tragédii. Román Med a blen (Lindeni, 2022) napísal autor viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru, preložil ho Igor Navrátil.
V našej rodine sa nerozvádza
Keď Tanger tancoval
Tanger má časy svojej najväčšej slávy už za sebou. Kedysi býval medzinárodným mestom, kde moslimovia susedili s kresťanmi a židmi, v kluboch znel džez a mladí chodili do kina. Sobáše sa však stále dohovárali medzi rodinami a snúbenci do toho mohli máločo hovoriť. Tak ako Malika a Murad. On bol fešák so sľubnou budúcnosťou, ona krásavica vychovaná k šporovlivosti. V tejto krajine sa však do manželstva nevstupuje s láskou, ale s rozumom. Láska príde potom. Lenže môže trvať iba kratučko a manželia okúsia blen spoločného života. „V našej rodine sa nerozvádza. Treba vydržať až do konca,“ pripomína Malika. Len za akú cenu?
Čítajte aj Knižné novinky vo výbere Pravdy
Zhnité drevo, sladká káva
Murad bol čestným úradníkom, akého by ste hľadali s lampášom za bieleho dňa. Odolával tlaku kolegov, ktorí si k úradníckemu platu prilepšovali obálkami. Medzi ľuďmi sa tomu hovorilo, že „majú radi kávu“, čím vyššie, tým silnejšiu a sladšiu. Arabčina, ako nám prezradí autor Tahar ben Jelloun, má na korupciu výstižný výraz – zhnité drevo. Z prežratého dreva, zhnitého zvnútra, sa nedá nič postaviť. „Z morálneho hľadiska som, prirodzene, tieto praktiky odsudzovala. Lenže môj muž nebol sudca, bol iba malý úradník, ktorý mal podpisovať dokumenty oprávňujúce ľudí k budovaniu majetkov. Hovorila som mu, že tým nikomu neublíži,“ spomína Malika. „Mľandravec! Niečo neduživé a vyprázdnené. Zvädnutý úd bez vnútornej pevnosti. Takto ma videla,“ spomína Murad.
Rodina si žiada svoje a tak manželka, sama vychovaná k najvyššej úcte k peniazom, zatlačí na manžela v mene rodiny. Tento tlak už Murad neustojí, ustúpi a od toho dňa sa mu pod ťarchou svedomia ohýba chrbát a scvrkáva penis. Od tej chvíle ide všetko dolu vodou, hoci rodine sa navonok darí. Slobodomyseľný a optimistický muž, ktorý veril, že „spravodlivosť je pilierom sveta a svet je záhrada“, je preč. Rovnako ako láskyplná žena.
Čítajte aj Kniha týždňa: 1945 a iné príbehy, ktoré vás dostanú
Tahar ben Jelloun nás majstrovsky prevedie celým procesom zahnívania jedného manželstva. Zatrpknutý pár, v ktorom jeden druhého pri sebe neznesie, drobné naschvály striedajú nenávistné hádky a obaja sú pritom presvedčení, že sú odsúdení na spoločný koniec – ako väzni. Románová rodina je zároveň odrazom krajiny a doby, v ktorej sa žiarivá budúcnosť zastavila v letku: ženy sa začali zahaľovať a muži si liečia frustráciu násilím na ženách. „Krajina, kde sa stavia viac mešít ako škôl a nemocníc, je odpísaná. Nič dobré z nej nevzíde,“ konštatuje Murad spoza hradby svojich kníh. A deti? Tie vnímavejšie odišli do cudziny ako dvaja synovia Maliky a Murada. V kontraste s rozkladom rodiny sa objaví láskavá synovská starostlivosť a obetavá opatera vzdelaného imigranta, ktorého z domova vyhnal rasizmus. Dcéru však čaká iný osud.
Pozorujem rodičov a nevidím ani stopy po harmónii
Cnosť nie je medzi nohami
Samia má šestnásť, miluje poéziu a je nesmierne vnímavá. Chýba jej mamina nežnosť aj otcova pevnosť a kým rodičia si myslia, že deti si nič nevšimli, všetci traja súrodenci by chceli od rodiny zdupkať. „Pozorujem rodičov a nevidím ani stopy po harmónii a už vôbec nie po žiarivom šťastí,“ píše si Samia do denníka. Jej postrehy o krajine a rodine, pred ktorou sa uzavrela vo svojej izbe so svojou poéziou, sú bystré.
„Už niekoľko rokov sa medzi ženami, mladými aj staršími, šíri čudná móda.. Zahaľujú sa a skrývajú tak svoje pôvaby, čím vzbudzujú dojem, že sú osoby s bezúhonnou morálkou. Podľa mňa je to smiešne,“ konštatuje mladučká Samia a dodáva, že ona „neumiestňuje cnosť medzi stehná“.
Práve mladá, citlivá a vnímavá Samia sa stane obeťou sexuálneho predátora. Rovnako strašné ako samotný zážitok je však ticho, ktoré ho prikryje. Dievča vie, že v tejto rodine a v tejto krajine sa taká vec iba zametie pod koberec, vie, že hanba tu padá na obeť namiesto násilníka. Radšej nikomu nič nepovie a všetko si píše iba do denníka, do najmenších podrobností. „Ani jeden z vás mužov nevstane, aby ho dal zatknúť alebo aby mu aspoň rozbil papuľu, odrezal mu to ohavné prirodzenie, ktorým urobil dieru v mojej panenskej blane, dieru v mojom živote…Cítim sa ako odpadkový kôš.“
Rodinná dráma Med a blen je príbehom dvoch manželov, rodičov a ich detí aj ich krajiny. Násilie, ktoré prišlo zvonka, poznačilo celú rodinu. Ten proces rozkladu sa však začal už dávno predtým, vo vnútri – v nezdravom vzťahu v jednom manželskom páre, aj vonku – v nezdravom vzťahu medzi ženami a mužmi. Samia nie je len obeťou jedného násilníka. Je obeťou svojej rodiny aj spoločnosti. Ich obraz vidí celkom jasne, to odcudzenie a pokrytectvo neunesie. Je sama, ponížená, opustená, celkom prázdna. Na jej bolesť nie je liek.
