V roku 2023 vyjde na Slovensku preklad vášho románu Internát. Pokiaľ vieme, je to iba druhá slovenská verzia vašej tvorby. Ako dlho ste písali tento román?
Začal som ho písať ešte v lete 2014. Ale potom z tohto nápadu nič nebolo – materiál odolával a nebral som ho do rúk. Dokončil som ho až v roku 2017. Je fajn, že si knihu môže prečítať aj slovenský čitateľ. Zdá sa mi, že napriek našej geografickej blízkosti vieme o sebe veľmi málo, najmä o našej literatúre.
Váš román vyšiel v roku 2017 a bol napísaný podľa udalostí, ktoré sa začali odohrávať na východe Ukrajiny v roku 2014. Očakávali ste však vtedy takýto vývoj udalostí, ktorých zvrat nastal 24. februára 2022?
Nie, že by som to očakával, ale vnútorne som bol pripravený na "veľkú” vojnu. Najmä od jesene minulého roka. My na Ukrajine sme videli, čo sa deje, pochopili sme, že eskalácia sa môže začať každú chvíľu. Niekde sa však podvedome snažili presvedčiť, že teraz sa to nestane. Je to taký pokus zahovoriť zlo.
Čítajte viac Kniha týždňa: Očarujúca Hymna demokratickej mládeže
Bolo pre vás emočne náročné písať o udalostiach súvisiacich s vojnou vo vašej vlasti?
Náročné, áno. A v dnešnej dobe je tiež ťažké písať o vojne. Ale treba písať. Literatúra by mala vystupovať ako svedok a očitý svedok, to je jedna z jej úloh. Prečo by sme inak mali schopnosť hovoriť a počúvať? V súčasnosti ukrajinská literatúra hľadá nový jazyk, ktorým sa snaží opísať túto novú krvavú skúsenosť – skúsenosť totálnej vojny, do ktorej je dnes zapletená celá krajina. Niekedy sa nám to darí, niekedy nie až tak. Realita vojny je tvrdá a necitlivá, nie je vhodná na reflexiu.
Hlavná postava románu Paša sa veľmi snaží držať si odstup od udalostí, v ktorých sa nachádza. Ale koniec koncov takto sa správa veľa ľudí nielen na Ukrajine, ale aj všade vo svete. Myslíte si, že ľudia dokážu otvoriť oči, ak sa ich priamo nedotknú ani tie najtragickejšie udalosti?
Zdá sa mi, že Internát je predsa len viac o vojne do 24. 2. 2022. Teraz to všetko Ukrajinci väčšinou prežívajú trochu inak. Vojna sa dnes týka všetkých, je jej priveľa vo vzduchu, priveľa v jazyku, priveľa v emóciách. Teraz je ťažké sa od toho odosobniť. Pokiaľ to teda nie je vaša principiálna zmysluplná pozícia.
Keby sa Paša ocitol napríklad v marci 2022, zachoval by sa rovnako alebo by sa prihlásil k územnej obrane či, naopak, stal by sa kolaborantom?
Pochopte, v románe sa Paša snaží predovšetkým prežiť. V tejto situácii nehovorí o hodnotách, princípoch alebo postavení. V skutočnosti práve to odlišuje civilistu vo vojne od vojaka – vojak vie, na čo je tu, civilista tu v zásade nechce byť. V skutočnosti sa niektoré úvahy u Pašu začínajú až na konci príbehu – keď má novú skúsenosť, nový pohľad – pohľad človeka z vnútra vojny. To je niečo, čo sa nedá získať na diaľku, je to niečo, čo si vyžaduje osobnú skúsenosť.
Čítajte viac Knihu Internát od najpopulárnejšieho ukrajinského spisovateľa Serhija Žadana si prečítame už aj v slovenčine
Vo vašom románe bola mimoriadne jasne naznačená kríza národnej identity. Podarí sa Ukrajincom túto krízu prekonať pomocou vojny, aby sa tak konečne zbavili dôsledkov rusifikácie, alebo bude Ukrajina naďalej rozprávať jazykom svojho smrteľného nepriateľa?
Ukrajina momentálne prežíva najdôležitejšie roky svojej histórie. Toto je veľmi krvavé obdobie, veľmi dramatické obdobie, táto nová skúsenosť nám bola poskytnutá za príliš vysokú cenu. Ale zmeny, ktoré sa nám dnes dejú, sú skutočne nezvratné. Nebudeme takí, ako sme boli pred 24. februárom, kedykoľvek a kdekoľvek sa táto vojna skončí.
Okrem prozaických diel píšete aj básne a hudobné texty, cítite rozdiel medzi tým, keď píšete pesničku či báseň, a tým, keď tvoríte román? V ktorom tvorivom procese sa cítite najviac doma?
Najkomfortnejšie sa cítim za svojím pracovným stolom. Čo presne pri tom píšem, nie je až také dôležité. Všetko sú to hlasy jednej knihy.
Vieme, že ste profesionálny literárny vedec. Neľutujete, že ste namiesto vedeckých monografií začali písať romány?
Nie, neľutujem. Veľmi milujem literárnu vedu, ale najradšej robím to, čo mi prináša najväčšie potešenie.
Hoci ste boli Poľskou akadémiou vied navrhnutý na Nobelovu cenu, získala ju napokon francúzska autorka Annie Ernaux. Boli ste sklamaný, že to nie ste vy?
Samozrejme, že nie.
V nemeckom Frankfurte ste nedávno získali cenu od nemeckých kníhkupcov za vaše vynikajúce diela, ako aj za váš humanitárny prístup k ľuďom ohrozeným vojnou či za riskovanie vlastného života… Čo pre vás táto cena znamená?
Pre mňa to znamená príležitosť pripomenúť svetu udalosti, ktoré sa odohrávajú na východe Európy, príležitosť pripomenúť všetkým nádeje a očakávania Ukrajincov.
Ako dobrovoľník aktívne pomáhate Ozbrojeným silám Ukrajiny. Pracuje veľa ukrajinských umelcov tak tvrdo na víťazstve Ukrajiny?
Áno, samozrejme. Už pred touto veľkou vojnou bolo ukrajinské kultúrne a umelecké prostredie celkom vážne politicky angažované. Dnes je dôležitou súčasťou ukrajinského odporu voči agresorovi. Kultúra je súčasťou našej identity, ide o naše hodnoty, ide o to, čo dnes bránime. Nie je prekvapujúce, že umelci chránia svoju vlasť, je prekvapujúce, keď to nerobia.
Čítajte viac Ukrajinec Serhij Žadan sa uchádza o nomináciu na Nobelovu cenu za literatúru. Do Bratislavy príde ako hudobník
Plánujete napísať román o súčasnej fáze rusko-ukrajinskej vojny?
Áno, mám také predstavy. Nateraz sú však príliš abstraktné na to, aby sme o nich hovorili v rozhovore.
Čo by ste chceli odkázať svojim budúcim slovenským čitateľom?
Chcel by som ich vyzvať, aby venovali väčšiu pozornosť modernej ukrajinskej literatúre. Kultúra nám dáva možnosť vidieť jeden druhého bez politiky a ideológie. Nie vždy ide o slávnostné portréty, väčšinou však ide o úprimné a priame tváre. Vzbudzujú oveľa väčšiu dôveru, aj keď často hovoria neveľmi príjemné veci. Dôverujte básnikom – aj keď sa mýlia, sú úprimní.
