Na smútočnej hostine sa skutočne zúčastňuje jeho najbližšia rodina: manželka, syn, svokra aj brat, švagor a švagriná. Byť mŕtvy v tejto novele má svoje výhody, nemusíte sa už do ničoho zapájať, ale aj svoje nevýhody, okrem toho, že vám nikto nenaleje, na všeličo sa už neviete rozpamätať. No dej vezmú do rúk živí aktéri, aby jeden po druhom nadviazali rozprávačskú niť.
Kedy inokedy je vhodnejšie povedať, že ste prišli "po funuse“, ak nie na vlastnom pohrebe? Chudák nebožtík už nemôže nijako zasiahnuť, môže len sledovať dianie. Nemá žiadne potreby, no má bystré postrehy.
„Všimnem si, že nerozprávajú o sebe, ale o tých, ktorí tam nie sú. Asi o sebe vedia len toľko, čo viem o nich ja.“ Tak nebožtíka spoznávame v intímnych spomienkach ostatných. A tí ostatní sa predstavia sami – veď tiež prišli "po funuse“ a teda niečo zmeškali.
Čítajte viac Kniha týždňa: Šokujúco provokatívny Jewish cock
Na scénu vstupuje Manželka, ktorá sa oňho starala v nemocnici. Svorka, ktorá sa oňho starala doma. Syn, ktorý s ním šiel na nezmyselný, no dôležitý výlet. Brat, s ktorým by si aj chceli niečo povedať, ale nevedeli ako.
Rodina, pre ktorú bol stále menej viditeľný, a predsa ho s každým niečo spájalo. Pomedzi tiché monológy smútiacich (sú predsa na kare a toto sa deje v najvnútornejšom vnútri) je v altánku a v dome čulý pohyb – ľudia jedia, pijú, plačú, rozprávajú. Nie vždy vhodne. Nie vždy láskavo. Občas padnú aj facky, niekto niekoho urazí a niekto vracia do záhonov.
Napriek absurdnosti situácie (napokon, existuje pre nás dačo absurdnejšie ako smrť?) onedlho zistíme, že sa celkom ľahko vieme pozrieť na svet pohľadom nebožtíka a rozumieme aj jeho rodine. Nemá zmysel pýtať sa, kto je tu ozaj "mimo“, každý vidí veci po svojom.
Tenučká novela Po funuse (vydal KK Bagala) nie je ťaživá. Je to vzrušujúce čítanie o rodine a živote, na ktorom nie sme tak celkom účastní. A hoci by sa mohlo zdať, že po smrti vás už naozaj nemá čo prekvapiť, záver môže byť prekvapivý.
