ROZHOVOR Moja hrdinka je egoistka, výbušná ako odistený granát

Píše o spoločnosti cez rodinu a jej romány vôbec nie sú romantické. Sú drsné ako život tých, čo sa pokúšajú dostať zo suterénu spoločenského rebríčka aspoň o priečku vyššie. Mladá talianska spisovateľka Giulia Caminito pracovala ako dobrovoľníčka a jej kniha Voda v jazere nikdy nie je sladká je dramatickým príbehom dospievajúceho dievčaťa, z ktorého sála frustrácia celej generácie. Život ju nešetrí a ona mu údery tvrdo vracia. Autorka sa nedávno predstavila na Slovensku ako hosť Talianskeho kultúrneho inštitútu.

, 26.11.2022 21:04
Caminito photo5 credit Luca Di Benedetto mala Foto:
Spisovateľka Giulia Caminito píše o spoločnosti cez rodinné príbehy. Na Slovensku jej vyšiel zatiaľ iba jeden román, ocenený prestížnou literárnou cenou.
debata

Hlavnou hrdinkou a zároveň rozprávačkou vašej knihy je Gaia, dospievajúce dievča, ktoré vyrastá v chudobe, no vďaka matke získa vzdelanie a šancu na lepší život. Aký človek je Gaia?

Gaia predstavuje silný individualizmus a egoizmus, typický pre mladých dospievajúcich. Ako mnohí adolescenti, aj ona trpí tým, čo si jej rodina nemôže dovoliť, čo by chcela mať, no nemá. U nej je to objektívne, lebo jej chýba naozaj veľa vecí. Chcela by ísť s dobou, žiť konzumný život, do ktorého nás spoločnosť strháva, no nemá mobilný telefón, ani počítač a ani televízor. Všetko ide rýchlo dopredu, móda aj technológie a Gaia zaostáva. Rastie v nej frustrácia a nepokoj. Je nespokojná sama so sebou aj so svojou matkou, ktorá riadi život rodiny so štyrmi deťmi a invalidným manželom. Vinou tejto frustrácie potom reaguje násilne, voči sebe aj voči ostatným ľuďom v jej okolí.

Je práve násilie problémom tejto generácie? Ani Gaia neprevzala od matky silný morálny kompas, vezme si, čo chce, a nevie odpúšťať, aj problémy vo vzťahoch rieši násilím.

Ako spisovateľku ma zaujímala mladá žena, ktorú by nikto z násilia neupodozrieval, no koná tak. Násilie môže byť odpoveď frustrovaného mladého človeka, ktorý počas dospievania nedokáže spracovať všetky premeny, ktorými prechádza. Gaia k násiliu nemá vonkajšie podnety, rozhodne sa sama, z vlastnej vôle. Je výbušná ako odistený granát. Jej konanie vyplýva z frustrácie, ide čoraz viac do extrému a je čoraz menej ospravedlniteľné. A vo chvíli, keď by už mala dospieť, Gaia zostáva uväznená vo svojej nezrelosti.

Giulia Caminito: Voda v jazere nikdy nie je sladká Foto: Inaque
kniha Voda v jazere nikdy nie je sladka giulia caminito Giulia Caminito: Voda v jazere nikdy nie je sladká

Druhou hrdinkou príbehu je Antonia, silná a statočná žena, ktorá sa snaží svoju rodinu dostať zo spoločenského suterénu aspoň o stupienok vyššie. Na jej pleciach je starostlivosť o štyri deti a invalidného manžela, no okrem jasného cieľa postarať sa o rodinu má v sebe morálny kompas. Bola jej predobrazom skutočná žena? Kde berie silu?

Áno, inšpirovala som sa skutočným príbehom ženy, ktorá sa veľmi natrápila, aby zabezpečila svoju rodinu. No zároveň je Antonia symbolom všetkých statočných žien z ľudu, ktoré s ťažkým životom bojujú odvážne, tvrdými, no čestnými prostriedkami, na rozdiel od dcéry Gaie. Antonia berie silu zo zákonov prežitia: nemá inú možnosť, buď sa o rodinu postará ona, alebo nikto. Antonia do svojej rodiny prináša hodnoty kolektívneho dobra, vie, čo je dobré pre všetkých a vytriedi, čo nie je potrebné a čo treba zavrhnúť. Antonia sa snaží zabezpečiť rodine prvotné potreby ako jedlo, strechu nad hlavou a štúdium pre svoje deti, Gaia hľadá pre svoj život imidžové dekorácie. V tom je dcéra matkiným protikladom.

Je dnes dospievanie ťažké?

Vždy je ťažké, ale dnešní mladí ľudia sú poznačení pandémiou, keď mali zakázané kontaktovať sa a nemohli si vytvárať vzťahy, získavať spoločne životné skúsenosti v kolektíve rovesníkov. Utrpelo ich štúdium aj spoločenské vzťahy. V minulosti bol kolektív pre mladých veľmi dôležitý, dnes kolektív stráca na hodnote. Mladí sa naviazali na technológie a ktovie, či sa im niekedy podarí dobehnúť chýbajúce osobné stretnutia a zážitky, či budú schopní kolektívneho myslenia, spoločného sociálneho myslenia…

kniha-jewish-cock Čítajte aj Kniha týždňa: Šokujúco provokatívny Jewish cock

Tento príbeh vôbec nie je sladký, je veľmi drsný a plný detailov o tvrdom živote v chudobe, keď matka vyčistí drogový brloh od striekačiek a potkanov, aby vôbec mali kde bývať, malé dvojčatá spávajú v krabici, deti sa hrajú na betónovom dvore takmer bez hračiek. Kde ste sa s takým prostredím stretli? Je skutočné alebo je to viac autorská fikcia?

Oboje. Spracúvala som osobné svedectvo ženy, ktorá je predobrazom Antonie a vyrozprávala mi svoj príbeh. Pracovala som ako dobrovoľníčka a videla som rodiny aj v oveľa ťažších životných podmienkach. Zaujímala som sa o problém bývania v Ríme, kde je dnes veľa voľných priestorov, ktoré ľudia okupujú, aby mali kde bývať, a mladí ľudia sa len ťažko vedia dostať k svojmu prvému samostatnému bývaniu. Vo všetkých mojich románoch je obraz rodiny, ktorá chce žiť dôstojným životom, ale ocitá sa mimo konzumnej spoločnosti, prilepenej k mobilným telefónom a majetku, tieto rodiny žijú na okraji.

Máte na mysli sqautterov?

Tak trocha oboje. V Ríme je veľa opustených fabrík aj iných budov, ktoré sa podarí transformovať na centrá pomoci alebo centrá proti násiliu, ale vďaka dobrovoľníkom a ilegálne, bez potrebných povolení. Mnohé rodiny zasa okupujú rôzne schátrané bytovky a čakajú na pridelenie sociálneho bytu, pretože ceny prenájmov sú privysoké, nemôžu si dovoliť prenajať si byt.

Aj vo vašom románe rodina opustila Rím, lebo je pre nich drahým mestom pre život. Funguje takáto ekonomická migrácia z hlavného mesta na vidiek?

Rím je obrovské mesto a v jeho okolí sú satelitné mestečká, menšie štvrte. Kým v meste máte za istú cenu dvojizbový byt, na okraji mesta či za mestom toľko stojí rodinný dom. Od 90. rokov sa Rimania pohli z mesta do okrajových častí, kde sa počet obyvateľov zdvojnásobil. Toto sťahovanie umožnila železnica, ktorá spája satelity s hlavným mestom, aj moja rodina sa ako veľa iných presťahovala, aby mala pokojnejší život, no zachovala si prácu v meste, stali sa z nás pendleri. V románe píšem aj o praktikách pri prideľovaní sociálnych bytov: Antonii ani po dlhom úsilí byt nepridelili, len jej ho dali do dočasného užívania, hoci to bol voľný byt v bohatej štvrti. Rodiny si často neoficiálne, iba na základe vzájomnej súkromnej dohody, sociálne byty vymenia, ako sa to stalo aj v mojom románe. Je to bežná prax, pretože Rím je obrovské mesto a pre mnohých je ťažké presťahovať sa na opačný koniec, do iného prostredia, odkiaľ musia napríklad dlho cestovať do práce. Pri takých výmenách sa niekedy ľudia podvádzajú, ako sa stalo v románe.

Caminito Čítajte viac Talianska kniha, ktorá páchne morskými riasami. Autorka ju osobne predstaví

Čomu ste sa venovali ako dobrovoľníčka, keď tak dobre poznáte sociálnu situáciu v Ríme?

Ako dobrovoľníčka som učila taliančinu cudzincov, viedla som aj divadelné kurzy a pracovala som pre sociálne centrá, kde sme zakladali knižnice, starala som sa, aby sa knihy neskartovali, ale aby dostali nový život. Po pandémii sa situácia určite nezlepšila, rozdiel medzi bohatými a chudobnými narastá. V Taliansku máme teraz pravicovú vládu, ktorá nemá záujem zaoberať sa sociálnou rovnosťou a podporiť ľudí v ťažkej životnej situácii.

Hlavná hrdinka románu Voda v jazere nikdy nie je sladká vyštuduje, za cenu tvrdej práce a odriekania získa vzdelanie, no nemôže si zohnať zodpovedajúcu prácu. Jej frustrácia vrcholí, nech sa snaží, ako vie, všetko je zbytočné. Preto v závere vysloví vetu: Oklamali nás. Je takáto beznádej všeobecný pocit?

Nastala dezilúzia a zasiahla viac ako jednu generáciu, od krízy 2007/2008. Naše rodiny pochádzajú z obdobia, keď fungovalo silné kolektívne presvedčenie, že po štúdiu si mladý človek nájde primeranú prácu a vytvorí si primeraný život. Kríza toto presvedčenie naštrbila, odvtedy sme počúvali: nechoď študovať to, čo si si vybral či vybrala, ale niečo praktickejšie, aj tak si nenájdeš prácu, radšej choď robiť niečo užitočnejšie… Mladí si po štúdiu veľmi ťažko nájdu prácu vo svojom odbore a ich rodiny sú tým posadnuté.

Majú podľa vás nejakú nádej?

Nádej existuje vždy a podľa mňa je v kreativite – a tu hrá veľkú úlohu kultúra. Dokonca aj utópia ľudí podnieti v ťažkej situácii reagovať a čeliť jej.

Preto hrajú aj vo vašom románe dôležitú úlohu knihy – aj rodina, ktorá si ich nemôže kupovať, môže chodiť do verejnej knižnice, matka dokonca núti dcéru čítať.

Určite, knihy prinášajú vzdelanie a kultúru, pomáhajú prežiť a žiť lepšie.

Giulia Caminito

Narodila sa v Ríme v roku 1988 a vyštudovala politickú filozofiu. Debutovala románom La Grande A (Veľké A), po ktorom v roku 2019 nasledoval Un giorno verrà (Príde deň), za ktorý získala Premio Fiesole Under 40. Jej tretí román s názvom Voda v jazere nikdy nie je sladká sa dostal medzi finalistov Premio Strega 2021 a napokon získal Premio Campiello. V Taliansku jej aktuálne vyšla kniha Amatissime (Milované), v ktorej kombinuje vlastný životný príbeh od dieťaťa po spisovateľku s osudmi výnimočných talianskych literátok 20. storočia ako Elsa Morante či Natalia Ginzburg.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #knižné tipy
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy