Hovorí sa, že ste začiatkom roka začali písať novú knihu, no prestali ste, keď vypukla vojna. Hádam už nestratila význam?
V skutočnosti som ju začal písať už vlani koncom jesene, ale už od leta som vymýšľal mená postáv, názvy. Nájsť správne meno pre hlavnú postavu je pre mňa to najdôležitejšie. Potom som na jeseň celkom rýchlo napísal prvú časť, pretože ma už aj z redakcie Forbesu naháňali, aby som tam uverejnil poviedku, a tak som sa rozhodol napísať ju tak, aby mohla byť zároveň súčasťou prvej kapitoly mojej novej knihy. Tri dni pred vypuknutím vojny, 20. februára, som dokončil prvú kapitolu. Pamätám si ten dátum presne, lebo vždy, keď otvorím priečinok v počítači, svieti na mňa z obrazovky, ako posledný dátum, keď som sa knihe venoval. No neprestal som písať nadobro, iba som to pozastavil, pretože pre šok z vojny a nedostatok času som s týmto textom nemohol viac pracovať. V prvých týždňoch vojny som mal pred sebou v diári rozplánovanú každú hodinu, kedy a kde poskytujem interview, pretože sa na mňa vo veľkom obracali najmä zahraniční novinári. Navyše sme neustále boli v ohrození. Aj sme sa zo začiatku disciplinovane chodili ukrývať do pivnice našich susedov, no časom sa to upokojilo, a hoci stále platila výstraha, snažili sme sa pokračovať v práci. Neviem, kedy knihu dokončím, no už mám prichystanú aj druhú kapitolu. Celé to bude mať vojenský nádych, ale pôjde tam skôr o takú večnú vojnu.
Ste autorom mnohých prekladov vrátane diel ako Hamlet, Rómeo a Júlia alebo poézie Rainera Mariu Rilkeho. V akom pomere sa v týchto prekladoch odráža vaša osobnosť v porovnaní s autormi originálov?
Moje preklady Rilkeho by som asi ignoroval. Vtedy som len skúšal, či mi pôjde okrem písania vlastných veršov aj preklad cudzích. Veľmi výrazným momentom v mojom živote bola však práca na antológii americkej poézie 50. – 60. rokov, ktorú som začal robiť v roku 2000 v Amerike. Na Ukrajine vyšla v roku 2006. Nazval som ju podľa básne newyorského básnika Franka O'Hara The Day Lady Died – Deň smrti pani Deň. V tejto knižke sú básnici z newyorskej školy, z beat generation aj niekoľko ich súčasníkov, pretože išlo o veľmi silnú básnickú generáciu, ktorá sa sformovala po druhej svetovej vojne a zmenila Ameriku. Mne takáto poetika veľmi chýbala v ukrajinskom priestore, preto som mal už pri preklade ich diel v hlave myšlienku, že by sa naši ukrajinskí básnici mali inšpirovať ich poetikou. A podarilo sa, táto antológia je dodnes kultovým dielom. Vďaka tejto knihe som si uvedomil, že v preklade sa snažím rozpovedať príbeh rovnako dobre ako samotný autor, ale ešte o trošku lepšie (smiech). Ako prekladať Shakespeara som pochopil práve vďaka práci s americkými básnikmi. Okrem Shakespeara som prekladal aj poľského autora Bruna Schulza, či Prechádzku od švajčiarskeho autora Roberta Walsera, ktorú súčasne do slovenčiny prekladal Michal Hvorecký. Bol to taký špeciálny projekt, keď Švajčiari poprosili slovanských spisovateľov, aby do svojej reči preložili tento text. Niektoré motívy z tohto diela som použil aj vo svojej najnovšej knihe Rádio Noc.
Čítajte viac Ako opísať vojnu? Ukrajinci hľadajú na to nový jazyk. Exkluzívny rozhovor s ukrajinským spisovateľom Serhijom Žadanom
V slovenčine vyšli iba dva preklady vašich kníh, konkrétne Moskoviáda a Rekreácie. Plánujete vydať v preklade aj iné diela, napríklad vašu najnovšiu knihu Rádio Noc?
Bol by som veľmi rád, keby sa na Slovensku našiel pre tento román vydavateľ, pretože si myslím, že tento román by mal veľmi dobrý ohlas vo vašej krajine. Považujem ho za najlepší zo všetkých mojich románov a je tam motív, ktorý by mohol byť blízky slovenskému čitateľovi. Hlavný hrdina je emigrant z nemenovanej krajiny, v ktorej došlo k revolúcii, ale bola potlačená, a hrdina prebýva sklamaný v zahraničí, no je neustále prenasledovaný ukrajinskou tajnou službou. Žije v malej krajine, ktorá susedí s jeho rodnou krajinou, a rozpína sa kdesi v karpatskom regióne. Veľa ukrajinských čitateľov sa ma pýta, či v knižke opisujem Slovensko, ale ja nechcem jednoznačne odpovedať, čitateľ si môže sám vybrať ktorúkoľvek krajinu, ktorá sa rozprestiera v Karpatoch. V Nemecku vyšiel preklad tejto knihy v septembri, preto s ňou teraz cestujem po krajine, dostáva mnoho recenzií a teší sa veľkému záujmu.
Môže umenie spasiť svet?
Môže sa o to snažiť, ale zdá sa mi, že nie je dosť silné, aby spasilo tento svet. Deje sa tu veľa katastrof, akou je napríklad aj dnešná vojna, a žiadna umelecká snaha tomu nezabráni. Je veľmi naivné myslieť si, že nejaká báseň alebo obraz také niečo môžu dokázať. Vďaka umeniu však človek dokáže uniknúť od týchto katastrof, pomáha nám prežiť. Bez neho by všetko bolo oveľa tragickejšie. Umelci sú podľa mňa citlivejší a vnímavejší než ostatní ľudia, preto sa aj teraz tak silno angažujú.
Foto: Nastya Telikova
Vaša dcéra, spisovateľka Sofia Andruchovyč, sa rozhodla ísť vo vašich šľapajach, máte z toho radosť alebo ste si predstavovali pre ňu inú budúcnosť?
Teší ma, aká dobrá a silná autorka je. Nepatrím k rodičom, ktorí majú vopred víziu budúcnosti svojho dieťaťa, len som pozoroval, ako mala od detstva vzťah k slovám, začala skôr ako ostatné deti hovoriť, písať, čítať a hlavne ironizovať pomocou slov. Už v škôlke si začala sama pre seba stále niečo zapisovať a kresliť. V škole bola vždy v literatúre najlepšia z triedy. Keď mala 18 rokov, napísala svoj prvý román Leto Mileny, ktorý vydala vďaka víťazstvu v literárnej súťaži. Jej román Amadoka, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi, už možno považovať za svetovú literatúru.
Čítajte viac Kniha týždňa: Očarujúca Hymna demokratickej mládeže
Ako vnímate zákaz ruskej kultúry v mnohých krajinách sveta?
Nepoužíval by som priamo slovo zákaz, viac sa hodí slovo bojkot. Ale mne najviac k tejto situácii pasuje slovo karanténa. Veľa krajín sa rozhodlo poslať ruskú kultúru do karantény, kým sa neskončí vojna, a pokiaľ sa všetky tie zverstvá a zločiny stále dejú, nie je úplne v poriadku, aby sa ľudia teraz kochali ruským baletom či klasickou literatúrou. Jej status je inak tiež celkom zložitý a diskutabilný, pretože ak si ju človek odborne a podrobne prečíta, zistí, že veľa autorov je takisto svojimi názormi a rozprávaniami zodpovedných za to, čo dnes ruská armáda robí na území Ukrajiny. Nie som za to, aby sme teraz dali zámky na knižnice a zakázali ľuďom čítať Dostojevského, ale bol by som rád, keby ľudia pri týchto textoch trošku zmenili svoju optiku a prestali ich zbožňovať bez kritického zamyslenia.
Ako vnímate mémy, ktoré vznikajú v súvislosti s ruskou agresiou? Majú nejaký hlbší zmysel alebo je to iba spôsob vtipkovania o strastiach vojny? Rozmýšľali ste niekedy aj vy nad vytvorením vlastných mémov?
Začnem od konca. Niektorí ľudia dokážu cieľavedome vytvárať mémy, ale ja by som to nevedel. Určite hovorím a píšem také výroky, ktoré by sa mohli stať mémami, ale zatiaľ sa to nedeje. Možno s tým súvisí to, že nie som aktívny na sociálnych sieťach. Namiesto toho sa často megapopulárnymi stávajú výroky, ktoré sú z môjho pohľadu celkom povrchné a slabučké. Asi sa však nedá konkrétne určiť, prečo sa niečo stalo mémom a niečo zase nie. V každom prípade mémy sú na Ukrajine jednou z foriem humoru, predovšetkým čierneho humoru, ktorý opäť zohráva veľmi dôležitú úlohu v zjednodušovaní každodenného prijímania reality. A to, že sa Ukrajinci neustále vysmievajú svojmu nepriateľovi, ich tiež robí silnejšími. Bohužiaľ, veľa z týchto mémov sa len ťažko vysvetľuje iným národom, pretože sú nepochopiteľné bez kontextu. Ale je pre mňa veľmi zaujímavé sledovať, ako sa slávny výrok z prvého dňa vojny o ruskom krížniku doteraz aktívne používa aj napriek tomu, že už od jeho vyslovenia ubehlo viac ako 270 dní.
Foto: archív Jurija Andruchoviča
Na Slovensku je v určitej časti spoločnosti dosť zakorenená rusofília. Prekvapuje vás to?
Je pre mňa veľmi zvláštne, že medzi Slovákmi je také množstvo rusofilov. Vysvetľujem si to tým, že Slovensko nemá priamu hranicu s Ruskom. Krajiny, ktoré priamo susedia s Ruskom, nám Ukrajincom rozumejú vo väčšej miere. Nepoznám však slovenské dejiny natoľko, aby som videl hlbšie súvislosti. Ale to, čo sa odohráva na Ukrajine, je veľmi očividné, všetka tá agresia, vyvolaná zopár ľuďmi sediacimi v Kremli, dôsledky tejto agresie v podobe zničených životov, domovov a území, snažia sa nás jednoducho zničiť a robia to tými najdivokejšími spôsobmi. Takže nechápem, ako popri tom všetkom môže niekto stáť na strane Ruska. Preto by som tejto časti Slovákov povedal, že im nerozumiem, a nechápem, čo viac potrebujú vidieť, aby pochopili, čo je pravda.
