Foto: Slovart
V novej knihe Úzkosť (Slovart) pokročila autorka k súčasnosti a k sebe samej. Zasa však píše o tom istom, podstatnom, o zmysle života. Aj tu konštatuje, že človek neutečie pred dobou, v ktorej je mu súdené žiť. Ak mu pripadne doba pandémie covidu, bude prežívať covid. Môže frflať, ale neutečie pred kolektívnym údelom a zároveň izoláciou.
Čítajte viac Bosorky ako sokyne aj čerti za volantom: Prešporské legendy Márie Ďuríčkovej ožívajú v dnešných poviedkach
Arleta sa jeduje
Hlavná postava románu Arleta je tiež nútená zdržiavať sa počas pandémie doma, ale zdravotná karanténa nie je hlavný námet románu. Je ním izolácia duše. Fulmeková píše o úzkosti, ktorá dušu prepadáva ako vírus. Práve covidové stíšenie dáva nazrieť do najtajomnejších pocitov a myšlienok človeka. Aj Arleta tomu podlieha, ale, napodiv, na svoj život nazerá čoraz kritickejšie. V karanténe jasnejšie vidí súvislosti, chyby i pozitíva. Ukazuje sa, že úzkosť môže byť aj hnacím motorom. Vyvoláva úvahy, vedie k väčšej suverenite, lebo človeku sa zdá, že už nemá čo stratiť. Už sa môže len najedovať. A Arleta sa tiež najeduje. A chce pravdu.
Foto: Tatiana Bužeková
Z rodičov deti
Arleta žije bežne – má manžela, je mamou, má kamarátov, bývalé lásky, spisovateľskú prácu. A má aj rodičov. Tieto pasáže patria v denníkovom príbehu k najzaujímavejším. Tu sa duša najviac ozýva, lebo človek má s rodičmi zvlášť citlivé puto, ktorého sa nedá zbaviť. Arleta rodičov vníma aj kriticky, aj bolestivo. Práve tieto pasáže, v ktorých autorka opisuje situáciu rodičov, sú krásne a presvedčivé. Arleta pozoruje rodičov v podmienkach covidovej izolácie, keď ich tiež vída menej. O to zreteľnejšie si všíma, že sú čoraz detinskejší a ona dospelejšia. Ona sa stáva ich rodičom, vníma ich čudáctva a výčiny, tvrdohlavosť, bezradnosť (napríklad návšteva lekára a pod.) Drží nad nimi ochrannú ruku a chráni ich aj pred útokmi zvonka, ktoré by im mohlo uštedriť necitlivé okolie.
Na Arletinho otca útočí napríklad urputný literárny kritik, ktorý ho v profesionálnej oblasti pred dcérou zhadzuje, kým ona chce zachovať otcovu dôstojnosť ohrozovanú aj vekom. Fulmeková sa snaží vytvárať všetkým svojim postavám dôstojný svet, v ktorom sa ľudia rešpektujú a nezraňujú, v ktorom by nemali trpieť smútkami a depresiami. Jej Arleta však trpí pre všetkých a za všetko. Ťažko zaspáva, strháva sa zo sna, obáva sa niektorých stretnutí, šokujú ju náhle smrti, všíma si viac správanie ľudí, detaily. Úzkosť v konečnom dôsledku znásobuje jej vnímavosť, a tá zasa umocňuje jej úzkosť. Mohlo by sa zdať, že to je smutné čítanie, ale nie je to tak. Úzkosť sa číta ako kniha o láske, lebo práve z nej úzkosť pramení.
Čítajte viac Honba na čarodejnice vzbĺkne ako vatra
Dnes nie je čas na nič, ľudia sa nedokážu zastaviť, možno by nestíhali ani umrieť, ale to, našťastie, nezávisí iba od ich diára. Stáva sa v dnešnom chaose, že priatelia sa ani nedozvedia o smrti známeho človeka alebo dávneho kamaráta. Autorka Úzkosti pripomína aj tento jav. Počas covidu bola naozaj taká zvláštna doba, že smrť sa strácala v smrti, bolo priveľa bolestného, a dnes je to vlastne stále tak, niet času preciťovať. Dobre teda, že Fulmeková sa zamýšľa aj nad tým, ako smrť rezonuje. „A zrazu nadídu dni, keď zomiera jedna známa osobnosť za druhou… Umierajú výtvarníci, speváci, i herci. Ľudia, ktorí ilustrovali knižky, na ktorých vyrastali celé generácie, vrátane tej jej.“ Pozastaví sa pri smrti speváka, ktorého piesne zľudoveli a jej vrstovníci si o tom píšu na sociálnych sieťach. Arleta pozoruje, ako sú náhle znepokojení, že sa stráca ich bezpečný svet.
Skrátka, Fulmeková prináša témy, ktoré sú jatrivé a dôležité. Ale neobávajte sa clivoty, kniha nie je iba takáto vážna. Arleta sa pristaví napríklad aj pri novom otcovom vzhľade, ktorým pripomína futbalistu Hamšíka: „Otec má zasa nový účes, na vrchu hlavy kakáša a po bokoch otrasné schodíky, mamino dielo.
Spáchala ho strojčekom na strihanie, ktorý mu na narodeniny podarovala Arleta.“ Tému obdarúvania Arleta ešte ďalej vtipne rozoberá, aby aj cez ňu zistila, ako sa sama zmenila a ako rodinný život závisí od maličkostí. A nielen rodinný život, ale všetok život, a to je práve zaujímavé. V závere príbehu sa hovorí, že sa o živote nikdy nedá povedať všetko, ale Fulmeková povedala dosť.
