Kolektívne dielo pod hlavičkou Divadelného ústavu a Divadelnej fakulty VŠMU, na ktorom sa okrem zostavovateľky teatrologičky Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej podieľali mnohí významní divadelní kritici, publicisti, spolupracovníci Jozefa Kronera aj samotní Kronerovci, sa teraz na trh vracia v druhom vydaní. Radosť má z toho aj Zuzana Kronerová a verí, že by sa kniha páčila aj jej otcovi. „Určite by si ju so záujmom prečítal a ocenil by ju. A iste by k nej aj niečo pekné a vtipné povedal,“ myslí si.
Aká bola vaša prvá reakcia na myšlienku vzniku takejto knihy?
Priznám sa, že ma myšlienka zostavovateľky veľmi potešila, ale aj trochu zaskočila. Mala som pocit pokory, až akejsi bázne. Iste, môj otec vytvoril počas svojho života množstvo postáv v divadle, vo filme, v televízii, rozhlase, je teda prirodzené, že vznikne jeho monografia. (Jednu už Divadelný ústav vydal z pera teatrologičky Dagmar Podmakovej.) No Zuzana Bakošová-Hlavenková rozhodla, že v knihe Elixír smiechu okrem Jozefa Kronera zmapuje celý herecký rod Kronerovcov, presnejšie – jeho profesionálnu časť. (Strýkovia Ludvik a Ján, otec herca Janka Kronera, a ich sestra Mária Hojerová hrali takmer vo všetkých slovenských filmoch.) Idea zostaviť herecké curriculum vitae Kronerovcov bola ambiciózna a ja som pocítila rešpekt a obavy, že popri otcovi a mame Terézii Hurbanovej-Kronerovej budem v knižke prítomná aj ja. Možné je aj to, že na mňa dedične doľahla skromnosť mojich rodičov… Ale od Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej viem, že sa tomu skromne bránil aj Janko Kroner, o ktorom je v knižke krásna štúdia.
Takže ste váhali dať súhlas na vznik tejto monografie?
Nie, neváhala som. To by bolo odo mňa trúfalé a nemúdre. Mala som však rešpekt a pocit zodpovednosti. Bola som presvedčená, že si toľko priestoru v monografii nezaslúžim, že je to priskoro. Ťažisko knihy napokon, samozrejme, je na mojom otcovi Jozefovi Kronerovi a zdalo sa mi, že tak to má aj byť. Na druhej strane ma mimoriadne potešilo, že v knihe dostala priestor aj moja mama Terézia Hurbanová-Kronerová. Právom si to zaslúži. Hoci jej kariéra nebola taká veľkolepá, najmä po tom, ako z martinského divadla, kde bola hviezdou prvej veľkosti, prišla do Bratislavy, po celý život bola zapálenou a oddanou divadelníčkou. (Asi jej chýbala dravosť, alebo ako sa dnes hovorí – asertivita.) Ján Jaborník napísal vynikajúcu štúdiu, ktorá kariéru a osobnostné kvality Terézie Hurbanovej-Kronerovej analyzuje do hĺbky po teatrologickej i psychologickej stránke v kontexte histórie slovenského divadla.
Výsledok vás teda nesklamal.
Výsledok je nádherný a mimoriadny. Je to taký knižný šperk. Popri vysokej odbornosti, ktorú knihe dodávajú fundovaní teatrológovia i filmoví kritici, ostáva stále veľmi čítavá. Je to vlastne akási odborná beletria. Veľmi si vážim ľudí, ktorí sa na nej podieľali, Spomínaný Ján Jaborník, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami, bol ten typ kritika, akí sú dnes u nás vzácnosťou. Recenzie písal, až keď divadelnú inscenáciu videl päť- či šesťkrát a neraz išiel s divadlom aj na zájazd. Skvelé štúdie napísali Vladimír Štefko, Nadežda Lindovská – a mohla by som ich vlastne menovať všetkých. Som naozaj zo srdca vďačná zostavovateľke i vydavateľom, že takáto kniha vznikla a teší ma to o to viac, že išla, ako sa hovorí, na dračku.
Očakávali ste taký úspech? Kniha sa predsa už na prvý pohľad vyhýba prvoplánovej atraktivite v podobe bulvárnych informácií zo súkromia vašej rodiny…
Divadelný ústav už päťdesiat rokov, to znamená od svojho vzniku, vydáva odborné štúdie a monografie divadelných tvorcov, umelcov, či už sú to režiséri, scénografi, ale aj dramatici. Publikácia Elexír smiechu (s podtitulom Jozef Kroner a Kronerovci), vyšla v edícii Osobnosti. Vychádzajú tam napospol vynikajúce monografie, nielen vysoko odborne fundované, ale aj čitateľsky atraktívne, bez bulvárneho uhla pohľadu. Keď už hovoríme o bulvári, aj táto doba sa prežije a ľudia začnú hľadať skutočné hodnoty a iné inšpirácie, než je súkromie takzvaných celebrít. Musím povedať, že na toto slovo som už alergická. Ak ma niekto niekedy takto nazve, veru mi veľmi nezalichotí. Aj bulvár a showbiznis má, samozrejme, svoje miesto, len je smutné, keď skutočné hodnoty sa krčia kdesi na okraji. Opäť teda patrí moja veľká vďaka vydavateľom, napokon vydať Elixír smiechu sa ukázalo byť aj prekvapivo dobrým trhovým rozhodnutím. Mám radosť aj z recenzií, ktoré nešetria superlatívmi.
Ako sa číta z pera niekoho iného o tých, ktorí sú vám takí blízki?
Dnes si to prečítam s radosťou a je to svojím spôsobom aj moja povinnosť. Ale priznám sa, že niekoľko rokov po tom, čo moji rodičia odišli, som nevyhľadávala otcove filmy, ani som sa neprehrabávala vo fotografiách. V tejto knihe sú ale napríklad aj krásne spomienky otcových spolupracovníkov. Či už to je vynikajúci kostýmový výtvarník Milan Čorba, alebo aj Bolek Polívka, ktorý mal otca veľmi rád.
Až dojemné sú spomienky Kronerových maďarských spolupracovníkov, herečky Mariky Töröcsikovej a režiséra Károlya Makka.
S Károlyom Makkom som sa stretla, keď s ním otec nakrúcal a bolo to pre otca také "šťastné rendez-vous“, ako sám zvykol hovorievať. Hoci otec nevedel takmer nič po maďarsky a Makk po slovensky ani slovo, v rozhovore pokračovali, aj keď si tlmočníčka odskočila. Bol to veľký súzvuk duší. A Mariku som stretla hneď pri prvom otcovom maďarskom filme, ktorý režíroval jej manžel Gyula Maár. Je veľká škoda, že otcove filmy z Maďarska u nás nikdy riadne neuviedli, sú dôležitou etapou jeho tvorby. U nás ho film zaškatuľkoval do veselých ľudových typov – a on ich hral bravúrne. No ako si všimol ešte Jan Werich, akoby dostával stále tú istú rolu. V Maďarsku dostal príležitosť to prelomiť v skvelých vážnych až kritických filmoch. A občas si tu doň aj niekto vrtol, že nakrúca protisovietske snímky. U nás bola cenzúra silnejšia než v okolitých krajinách, a tak si ich tu kritici premietali len potajme.
Ako myslíte, že by s Jozefom Kronerom naložila dnešná kinematografia?
Iste by ho zarmútilo, ako málo filmov sa dnes u nás nakrúca. Myslím ale, že by mohol veľmi pomôcť mladým začínajúcim filmárom. Vždy rád experimentoval a nebál sa podporiť dobrý projekt. Napokon aj spomínaný Gyula Maár ho nahovoril už na svoj prvý film a dopadlo to veľmi dobre. Iste by ale po otcovi siahali aj českí filmári. Ale netrúfam si odhadnúť, ako by to bolo s divadlom.
Váš otec mal aj literárny talent. V jednej zo svojich kníh Neobyčajný testament vyzdvihuje fakt, že jeho knihy sú len jeho a nikto mu s nimi autorsky nepomáhal. Trúfnete si odhadnúť, ako by reagoval na toto kolektívne dielo?
Celkom presne to neviem, ale určite by sa nebránil fundovanej a analytickej kritike. Bol na ňu zvyknutý – za jeho čias mali kritici akosi viac času, trpezlivosti aj priestoru na publikovanie ako dnes. Úlohu kritika mu ale dlho zastával aj profesor matematiky Vít Hejný, ktorý bol manželom úžasnej herečky Nade Hejnej. Každú postavu a výkon spolu rozoberali a analyzovali. Slovom, myslím si, že by si knihu so záujmom prečítal a ocenil by ju. A iste by k nej aj niečo pekné a vtipné povedal. Jeho k písaniu primali priatelia, vždy ho presviedčali, aký je skvelý rozprávač, no pustil sa do toho, až keď mal ako herec hluché obdobie – takpovediac ležal úhorom. Najskôr to boli prežité historky v knihe Herec (nie len) na udici, neskôr aj fabulované poviedky v Neobyčajnom testamente. A napísal aj rybársky cestopis S kamerou a udicou či detské leporelo O rybke Beličke. Bola som veľmi hrdá, keď na kolokviu, kde sa na otca spomínalo, jeho tvorbu literárny vedec Valér Mikula prirovnal až k Hrabalovi. Myslím, že by tomu sám ani nechcel veriť.
Vás literatúra neláka? Do knihy sa dostal aj prepis vašej habilitačnej práce a dáva tušiť, že by to nemuselo byť márne…
Aj tomuto nápadu som sa najprv bránila. Do písania ma v podstate donútili okolnosti. Písala som raz na papier cestou na zájazd, inokedy som si voľačo nahrala a občas aj poctivo smolila za počítačom. Je to také lyricko-epické, jednoducho moje. Možno, že raz niečo napíšem, ale myslím, že pri nás neprofesionáloch je v tomto rozhodujúca silná potreba čosi vypovedať.
Prekvapil vás niečím Elixír smiechu? Dozvedeli ste sa z neho aj vy niečo nové?
Ale áno, bola to napríklad úžasná príhoda, ktorú mi otec zabudol porozprávať. Bolo to v 50. rokoch, keď boli s martinským divadlom a hrou Nepokojná staroba na zájazde v Prahe. Otec hral svoju nesmrteľnú postavu profesora Poležajeva a bol to jeden z viacerých prípadov, keď ešte ako mladík stvárňoval starých mužov. Išlo o veľmi kvalitnú inscenáciu režiséra Dezidera Jandu, ktorá sa stala hitom. A veľmi kvalitná bola aj práca maskérov. Na predstavení bol aj vtedajší minister školstva Zdeněk Nejedlý, ktorý po predstavení prišiel nadšený Jozefovi Kronerovi zablahoželať slovami: "Škoda, že ste už taký starý. Mohli by ste ešte vytvoriť rad pozoruhodných majstrovských kreácií.“ Môj otec mal 27 rokov, ale bola to v podstate veľká pocta jeho výkonu. V knihe sú tiež úžasné fotografie, niektorými som prispela ja, jednu z nich som ale až donedávna vôbec nepoznala – sme na nej spolu s mamou aj otcom za mikrofónom v Slovenskom rozhlase.
Z pasáže, ktorá je v knihe venovaná vám, vyplýva, že je pre vás mimoriadne podstatný zmysel – jeho hľadanie. V prípade Elixíru smiechu bola táto potreba naplnená? Alebo by ešte vystačilo na ďalšiu knihu?
Tá potreba je absolútne naplnená a som šťastná, že sa kniha v druhom vydaní dostane na pulty znova. A či by ešte vystačilo na ďalšiu knihu? Neviem, ale pri pohľade na to, čo všetko dnes vychádza a hádam by ani nemuselo, by azda Jozef Kroner ešte nejakú tú knižku zniesol.
