Ďakujem, pre mňa ste anjel. Vianočná poviedka venovaná operátorom na tiesňovej linke

Vinočná poviedka z tiesňovej linky 155? Riaditeľ Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby (OS ZZS) Július Pavčo ju poslal do redakcie ako symbolické poďakovanie operátorom na linke 155. Aby sme na ich dôležitú prácu nezabúdali. Na linke budú mnohí aj počas Štedrého dňa.

23.12.2022 16:00
kresby moje najkrajsie VIANOCE-Miriam Musinska Foto:
Poviedku ilustrujeme obrázkom Miriam Mušinskej z Bernolákova, ktorá nakreslila prvé spoločné Vianoce mamičky s dieťatkom.
debata

Vianočný príbeh

„…a na celom území Slovenska sa vyskytuje mrznúci dážď. Vodiči zvýšte opatrnosť a všetci, ktorí nemusia ísť von radšej nech nechodia. Je 20 hodín 34 minút.“ hlásateľka v rozhlase uzavrela predpoveď počasia. „No pekne“, povedal si Gabriel, „krásna služba pred nami. Na Vianoce má snežiť a nie pršať, ešte k tomu aj mrzne. Už teraz je to ako klzisko, ledva som do práce sa dostal. Čo už, aspoň som v teple. Ostáva mi veriť, že všetci počúvali predpoveď počasia a ostanú doma“.

Vianoce na tiesňovej linke sú skoro ako bežný deň, ľudia tu pracujúci nemajú čas vychutnávať si pokojnú vianočnú atmosféru, púšťať koledy, nerozvoniava tu vianočná kapustnica. Len malý stromček vyzdobený uprostred sály dáva tušiť, že sú sviatky. Aj oni by ich radi trávili v kruhu najbližších, no niekto musí aj v tomto čase zabezpečiť nepretržitú prevádzku.

„Ďalší čo nepočúval správy a išiel sa sám presvedčiť..“ ozve sa spoza operátorského pultu Gabrielov kolega. “Kristušát, čo sú ľudia fakt tak blbí, že neobsedia v tomto nečase doma?“ „Koľký to bol od večera?“ prehodil Gabriel otázku do pléna.

„Počkaj, spočítam to.“ Odpoveď prišla okamžite. Vierka za pultom vedúcej zmeny sa vzápätí zahľadela na monitor a po chvíľke mala všetko spočítane. „Sedemnásť pádov na chodníku, 4 dopravné nehody. Celkom slušné za necelé dve hodiny. Niekto ako vianočný darček aj sadru dostane na ruku či nohu.“ Zasmiala sa na svojej poznámke.

„Večer ešte nekončí. Ľudia pôjdu na polnočné. Buď si dajú na nohy horolezecké mačky alebo rovno korčule. Inak to bude masaker.“ Neodpustil si Gabo poznámku.

„Nekuvikaj“ zahriakla ho Vierka. „Vonku je sodoma gomora. Práve volal Mišo z Orešian, že skončili mimo cesty. Pošlite niekoho do Budmeríc a k nim hasičov, nech ich vytiahnu“. Niekto z kúta sály podal strohú informáciu. Posádka ambulancie záchrannej zdravotnej služby cestou na zásah dostal šmyk a momentálne nie je schopná pokračovať ďalej. Pomoc sa oneskorí, ale našťastie sa nikomu v záchranke nič nestalo.

„Bol by som zvedavý, kde trčia naši cestári.“ Pokračoval ďalej Gabo. „Doma, kde inde. Aspoň niekto počúva správy a predpoveď počasia.“ Hneď mu aj odpovedala Vierka. Gabo bol dnes mrzutý, ku všetkému mal poznámky. Občas sa to stáva, vtedy je najlepšie si ho nevšímať. Každý má taký deň. Keby mohol, tak službu si vymení, no nedá sa. Vianoce sú obzvlášť v tomto smere neľútostné. Nie každý môže byť na Vianoce doma.

„Crrrrrrn…crrrrrnn“ zazvonil Gabov telefón a okamžite siahol po slúchadle.

„Dobrý večer. Tiesňová linka záchrannej zdravotnej služby. Ako vám môžeme pomôcť?“ predstavil sa do telefónu a s napätím čakal čo to bude tentokrát. Pád na ľade? Žlčníkový záchvat po zemiakovom šaláte s majonézou? Či nebodaj kosť v hrdle? Kosť v hrdle ani nevie ako ho napadla, odkedy robí na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby vždy na Vianoce novinári zbierajú informácie o zapichnutej rybej kosti v hrdle, ale za tie roky si nepamätá, že by niekedy k tomu aj došlo.

„Prosím pomôžte.“ Mužský hlas z druhej strany ho vytrhol z myšlienok. „Dostal som šmyk a skončil v priekope.“

Tak ďalší čo nepočúval predpoveď, chcel niečo Gabo povedať, ale rýchlo si zahryzol do jazyka. „Stalo sa niekomu niečo?“ „Nie“ odpovedal mužský hlas. „Keď sa nikomu nič nestalo, tak zavolajte hasičov, aby vás vytiahli.“ Vyhodnotil situáciu Gabo a chystal sa zložiť telefón.

„Počkajte. Hasiči mi nepomôžu. Potrebujem vás.“ Nedal sa odbiť mužský hlas. „Vari si nemyslíte, že vás pôjde vytiahnuť záchranka.“ Neodpustil si poznámku Gabo. „Pozrite sa ako je vonku, všade poľadovica, tak ale s tým vám nepomôžeme. Sú Vianoce, mali ste ostať doma, s rodinou“. S trpkosťou v hlase dokončil svoj monológ.

„Verte mi, kebyže nemusím, tak by som bol doma. Ale manželka má termín, odtiekla jej voda, má tlaky a tak som napriek tomu sadol s ňou do auta. Chcel som byť s ňou čo najrýchlejšie v pôrodnici.“ Kontroval mu mužský hlas.

Do Gaba akoby udrel hrom. To mení celú situáciu. „Som ja ale debil“ nadával si v duchu, svoju frustráciu ventilujem na nešťastníkovi, ktorý ako jeden z mála posadí do auta manželku, vezie ju priamo do pôrodnice a nezneužíva na to záchranku.

„Ospravedlňujem sa. Takže mi povedzte kde sa nachádzate.“ „Išli sme zo Šenkvíc na Blatné. V tom esíčku sme chytili balans a neudržal som auto na ceste.“ Gabo hneď vedel, ktoré „esíčko“ to je. Každý operátor na tiesňovej linke si pozná svoj rajón. Na tomto úseku cesty bývajú často dopravné nehody, hlavne keď je dážď alebo sneh. Cesta druhej triedy a vodiči sa tam rútia ako blázni.

„Ste pri manželke?“ „Nie, manželka je v aute. Som vonku. Myslel som , že niekto pôjde okolo a pomôže nám. Lenže v tomto nečase nik sa nezjavil.“ Odpovedal mužský hlas.

„Dobre, nebuďte už na mraze, choďte k manželke. Pomoc vám pošleme.“ Ubezpečil Gabo budúceho otecka. Vzápätí počul buchnutie dverí a neidentifikovateľné zvuky, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou vydávala budúca mamička.

„Pane, ste už pri manželke? Ak áno, dajte svoj telefón na hlasný odposluch. Zahrejte si ruky, určite ich máte zmrznuté. Tak a teraz vytiahnite tehotenskú knižku a prečítajte mi prvú stranu. Tam je uvedený termín pôrodu.“ „25. december.“ Odpovedá mužský hlas. Takže rodička je v termíne, zhodnotil situáciu Gabo.

„Je to vaše prvé dieťa?“ dôležitá informácia, keďže podľa toho sa môže vydedukovať rýchlosť pôrodu. Platí pravidlo, že prvý pôrod trvá najdlhšie.

„Nie. Lucka má tri roky. Ostala doma so starými rodičmi. Toto je naše druhé očakávané.“

„Dobre. Dajte mi teraz rýchlo manželku k telefónu. Potrebujem od nej informácie o pôrodnej činnosti.“ Požiadal budúceho otecka a vzápätí počul funenie v telefóne.

„Dobrý večer pani. Som záchranár na tiesňovej linke. Ak by ste rodili, zvládneme to. Len niekoľko otázok budem mať. Môžem?“ začal Gabo.

„Pý…tajte sa“ odfukovala mamička. „Kedy vám odtiekla plodová voda? Teraz je“ pozrel na hodinky“ dvadsaťdva päťdesiatdva“. „Asi tak pred hodinou. Hodinou a pol“.

„Máte kontrakcie? Teda pocit tlaku tam dole. A ako často?“ netrpezlivo čakal na odpoveď. „Už…zasa…prichá…dz­a..jú…“vyslabi­kovala mamička a Gabo pochopil, že sa to už nedá zastaviť. „Pane. Pane! Počujete ma?“ nástojčivo kričal do slúchadla. „Nemáme asi veľa času. Máte tašky po ruke? Máte tam uteráky?“

„Áno. Počujem vás. Taška je na zadnom sedadle. Hneď sa pozriem“. „Áááááááááááá­ááááááááááááá­áááááááááááuu­uuuu…“zakvíli­la mamička.

„Mám. Čo teraz?“ opýtal sa mužský hlas. „Potrebujeme ju uložiť na chrbát. Vyzliecť spodné prádlo. Nech roztiahne nohy a vy sa pozrite či neuvidíte hlavičku.“ Dával inštrukcie a vtedy ho napadlo, že oni sú v aute. Žiadna posteľ, teplo, presný opak. Stiesnené podmienky, chlad a mráz, čo sa vkráda pomaly dovnútra auta. Aj Ježiško mal lepšie podmienky, hoc narodil sa v jasličkách.

„Pane…“začal Gabo, keď ho mužský hlas prerušil. „Som Juraj“ „Dobre teda. Juraj, nebojte, zvládneme to. Viem čo treba robiť, len potrebujem od vás, aby ste mi pomohli. Záchranka je na ceste k vám, len idú veľmi pomaly, rýchlejšie sa nedá. Budete robiť čo vám poviem. Rozumiete?“ „Samozrejme.“ „Tak sa pozrite medzi nohy mamičky či tam nevidno hlavičku“.

„Áááááááááááá­ááááááááááááá­áááááááááááuu­uuuu…“ „Niečo…tam…vidno“ jachtal Juraj.

„Dobre. Pri najbližšej kontrakcii mamička nech zatlačí poriadne. Zavrie oči, bradu nech dá k hrudníku a poriadne zatlačí“. Povedal Gabo. „Juraj, vy len pridržiavajte hlavičku. Keby náhodou dieťatko malo omotanú pupočníkovú šnúru okolo krku, tak ju odmotáte. Pochopil ste?“ „Áááááááááááá­ááááááááááááá­áááááááááááuu­uuuu…“

„Už to ideee“ vydesený Jurajov hlas zaznel do kriku rodičky. „To je dobre. Pridržte priestor medzi konečníkom matky a hlavičkou dieťaťa. Aby sme chránili hrádzu pred roztrhnutím“. Vysvetlil Gabo a utrel si z čela pot. „ Keď je hlavička vonku, mamička nech znova zatlačí.“

„Áááááááááááá­ááááááááááááá­áááááááááááuu­uuuu…“ „Ide telíčko?“ netrpezlivo sa pýta Gabo. „Áno. Vyšlo.“ S úľavou v hlase odpovedal Juraj.

„Tak a rýchlo dieťatko do uteráka, jemný trením osušiť. Vyčistíme mu ústočká a nos, prejdite dlaňou od čela k brade.“ Gabo sedel ako na ihlách. Neplače, nepočujem plač. Zrazu si uvedomil. To nie je dobré. Katastrofické scenáre odohnal detský plač. Konečne, odľahlo mu. Pôrod však ešte neskončil. Musí ho doviesť do konca.

„Juraj, výborne. Zapíšte si čas. Dvadsaťtri štyridsaťštyri.“ Bolo počuť radosť v Gabovom hlase. „Teraz musíme podviazať pupočník. Nájdite šnúrky, obväz alebo niečo čím by sme vedeli podviazať pupočnú šnúru, asi tak 10–15 centimetrov od bruška dieťatka a druhý asi 25 centimetrov od bruška dieťaťa. Ak to budete mať, potom zabalíme dieťatko do suchej osušky, aj hlavičku, nie však tváričku. Položte ho mamičke na hrudník.“

„Juraj. Gratulujem, boli ste úžasný. Ani som sa nestihol opýtať, či je to chlapček a či dievčatko. A mamička? Je v poriadku?“

Juraj neodpovedal, bolo počuť jeho plač. Boli to však slzy šťastia, mohol dať konečne svoje emócie von. „Dám…vám…manžel­ku…chce…vás“.

„Neviem kto ste“ prehovoril ženský roztrasený hlas. „Pre mňa ste však anjel.. Anjel, ktorý nám pomohol. Bez vás neviem či by to Juraj dokázal. Ďakujem vám.“

„Nemáte za čo. Tu nie som sám, tých anjelov je tu podstatne viac.“ Odpovedal Gabo. „Ešte mi povedzte, či je to chlapček a či dievčatko“ „Chlapček“ „A aké meno mu dáte?“ „Gabriel.“

Z rádia zazneli tóny najznámejšej vianočnej piesne „Tichá noc, svätá noc“. Gabo sa započúval do jej slov. Zrazu bol rád, že bol v službe. Že spolu s Jurajom a jeho manželkou mohol spoločne prežívať vianočný príbeh. Príbeh so šťastným koncom. Takých je na tiesňovej linke málo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Vianoce #poviedka #tiesňové volania