Kniha týždňa: Gottland - pohľad zďaleka a zblízka

Keď sa taliansky Slavista Angelo Maria Ripellino vo svojej knihe Magická Praha vyznáva z obdivu k tomuto mestu, odvoláva sa na jeden Nietzscheho výrok: „Ak hľadám iný výraz pre hudbu, nachádzam vždy len slovo Benátky.“ Podobne ako Nietzsche o Benátkach hovorí Ripellino o Prahe: „Ak hľadám iný výraz pre tajomstvo, nachádzam vždy len slovo Praha.“

08.09.2012 12:00
gottland Mariusz Szczygieł: Gottland Foto:
Mariusz Szczygieł: Gottland, preklad Miroslav Zumrík, Premedia, Bratislava, 2012, 232 s.

Osud talianskeho autora a jeho knihy, ktorá patrí k tým najkrajším, aké boli o tomto meste napísané, je však príznačne stredoeurópsky. Keď Ripellino, ktorý žil v Prahe spolu s manželkou, pôvodom Češkou, si dovolil odsúdiť inváziu ruských vojsk do Československa, bol z krajiny vykázaný a už sa do nej nikdy nevrátil. Kniha, ktorú o Prahe napísal, vyšla prvýkrát v Taliansku v roku 1973 a bola preložená do mnohých jazykov. V Čechách vyšla po prvýkrát až v roku 1992, štrnásť rokov po autorovej smrti.

Kniha poľského reportéra Mariusza Szczygieła Gottland vyšla v Česku po prvýkrát v roku 2007. Bolo to rok po jej vydaní v Poľsku a nikto jej vydaniu nebránil. Presnejšie, nikto okrem múzea Karla Gotta, nazvaného Gottland, ktoré žiadalo od kníhkupcov a vydavateľa, aby knihu z predaja stiahli pre porušenie hospodárskej súťaže za použitie značky. Treba dodať, že v knihe sa život speváka spomína len marginálne a úvahy o ňom sú skôr v symbolickej rovine. Keď Gottland nedávno získal ocenenie Európska kniha roka, Mariusz Szczygieł vo svojom prejave povedal: „Teším sa, že kniha Poliaka o Čechoch môže byť knihou Európana o Európe.“ Tieto dva rozdielne osudy dvoch kníh nám odhaľujú dĺžku cesty, ktorú sme prešli. Tých niekoľko desaťročí neznamenalo len zmenu politického režimu, ale aj koniec Československa.

Už si ani netreba nič vymýšľať
K slovenskému čitateľovi sa kniha Gottland dostáva až dnes, so šesťročným oneskorením od jej poľského vydania a 20 rokov po rozdelení Československa. Je v tom určitá symbolika. Szczygiełove reportáže sa totiž sústreďujú hlavne na obdobie našich spoločných dejín, od prvej Československej republiky cez povojnové 50. roky až k roku 1968 a následnú normalizáciu. Reportáže o osudoch Baťovcov, Lídy Baarovej či Stalinovho pamätníka v Prahe, ktorými sa kniha začína, odhaľujú zvláštne tragickú povahu stredoeurópskeho osudu a demaskujú totalitný režim lepšie než učebnice dejepisu.

Osudy jednotlivých osobností Szczygieł nehodnotí, skôr reprodukuje. Udržiava si tak odstup od látky a zároveň aj čitateľovu pozornosť, lebo si dobre uvedomuje, že „v dnešnom svete sa toho deje toľko, že si už hádam netreba vymýšľať nič“. Platí to aj o druhej časti knihy, ktorá je venovaná životným osudom ľudí ako Palach, Procházka alebo Kubišová.

Zo Szczygiełových reportáží je cítiť snahu hlbšie pochopiť a definovať nielen udalosti minulého storočia, ale aj povahu našej spoločnosti. Filozof a literát Václav Černý vo svojich Pamätiach prirovnáva Československo ku krajine z Kafkovho románu, kde „sám život obžalovaného je zločinom“ a Szczygieł veľmi citlivo na túto kafkovskú optiku reaguje. Zachytáva pocit, ktorý je zreteľne formulovaný v eseji Milana Kunderu – Cesty v hmle.

Kundera v nej rozvíja úvahu o ľudskej dôstojnosti na pozadí prvej scény Kafkovho Procesu, kde K.-ovi dvaja neohlásení návštevníci oznámia, že je zatknutý. K. namiesto toho, aby svojich dvoch návštevníkov ihneď vyhodil, pristupuje na ich hru. K. je povedané slovníkom modernej psychoanalýzy kulpabilizovaný, čiže prijíma vinu, a to bez toho, že by mu niekto vôbec oznámil, čoho sa dopustil. Okolie sa k nemu správa, akoby bol vinný, čo ho núti, aby sa cítil vinným a pre ľudí je vždy vinný ten, kto sa sám vinný cíti. Szczygieł veľmi presne ukazuje, ako tento kafkovský pocit prenikal do každodenného života ľudí v okupovanej krajine.

To všetko sa predsa stalo nám
Popri tejto perspektíve sa v Szczygiełových úvahách objavuje aj Hašek a spolu s ním dobrý vojak Švejk, typ človeka, ktorý dokáže prežiť v každej situácii. Podľa filozofa Josefa Jedličku, ktorého Szczygieł cituje, si „Švejk neváži nič okrem života samého, prípadne okrem vecí, vďaka ktorým je život pohodlnejší, príjemnejší a bezpečnejší“. Ak by sme tento názor zobrali vážne, tak podstatou Švejkovho prístupu by bola totálna neúcta voči ľudskému snaženiu. No tento pohľad má svojich oponentov.

Umberto Eco, ktorý na vlastnej koži zažil „tragickosť osudu obyvateľov strednej Európy“ počas prvých dní okupácie v auguste 1968, sa v eseji Tanec uprostred tankov okrem popisu udalostí venuje najmä úvahám o správaní Čechov na námestiach Prahy. Eco píše, že ich odpoveďou na okupáciu bola akási švejkovská hra na nedorozumenie. Švejk v jeho úvahách nevystupuje ako symbol konformizmu, ale ako sofistikovaná a svojrázna odpoveď moci.

Švejk a K. v prenesenom zmysle vytyčujú hranice, v ktorých sa odohrávajú jednotlivé životné osudy protagonistov Gottlandu, a teda aj životné osudy obyvateľov Československa. Individuálne osudy ľudí, a je jedno, či sú to osudy švejkovské, alebo kafkovské, nie sú a asi ani nikdy nebudú jednoznačné. Szczygieł ich vo svojich reportážach preto ani neinterpretuje. Skôr z nich sníma nebezpečný závoj zabudnutia a anonymity. Veď to všetko sa predsa stalo nám.

Mariusz Szczygieł: Gottland, preklad Miroslav Zumrík, Premedia, Bratislava, 2012, 232 s.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba