Vidím ju ale aj ako rozvášnenú bojovníčku. V roku 1969 večer na Záhradníckej ulici v Bratislave, keď ľudia vyšli do ulíc, aby demonštrovali nenávisť k okupantom a radosť z víťazstva nad nimi. Československo vyhralo nad Sovietskym zväzom v zápase na hokejových majstrovstvách sveta v Štokholme, ktorý práve odvysielala televízia. Jesenská sa pridala k manifestujúcim so svojimi študentmi, hoci už mala skoro šesťdesiat. Dostala tam od príslušníkov Verejnej bezpečnosti obuškom do hlavy, rozbili jej okuliare. Spadla a chýr o tom sa rozletel po Slovensku.
V článku pod vtipným názvom Prvé rezolútne vystúpenie polície Slovenskej socialistickej republiky napísala, že napriek svojmu veku sa ešte dokáže za niečím hnať a k útekom má odpor, vypestovaný výchovou. Spočiatku ľudia jej správanie obdivovali, ale postupne tento príklad vzbury zabúdali, aby sa s ním nemuseli konfrontovať. Tomu napomáhala aj celková normalizačná situácia – Zora Jesenská postupne zišla z očí, zišla z mysle.
Bulvár bohémov
Zora Jesenská patrila Martinu, ale ja si ju predstavujem vždy v Bratislave, lebo štvrť, kde sa odohrával jej život, aj príbeh lásky s Roznerom, dobre poznám. Štúrova ulica bývala kultúrnou tepnou mesta, bola tam redakcia Kultúrneho života, sídlila tam Vysoká škola múzických umení, vydavateľstvo Pravda, Lúčnica, známe kaviarne Krym, Kazačok, Tulipán, Luxor, neďaleko bolo SND a ulica viedla k Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Foto: Archív Zory Jesenskej
Cez deň a aj v noci vďaka kaviarňam bolo mesto v týchto končinách plné umelcov, intelektuálov, novinárov a študentov, ktorí sa ponáhľali na svoje adresy alebo na kávu. Dalo by sa povedať, že to bol bohémsky bulvár, ľudia sa poznali, pozdravovali, vadili sa aj milovali. Jesenská patrila do tejto spoločnosti, mala rešpekt aj oponentov. Niektorí kolegovia považovali jej preklady (napríklad Shakespeara) za príliš tradičné, možno príliš ľubozvučné, a do tohto oponujúceho tábora patril práve aj Ján Rozner. Napokon ich však spory o literatúru dali dovedna, zaľúbili sa, dostali sa do rečí a napriek všetkému zostali spolu. Onedlho však už mali iné starosti.
Čítajte viac Sedem dní do pohrebu? Život na pozadí normalizácie
Prišiel rok 1968. Jesenská veľmi rýchlo preložila román Doktor Živago. Milovala prekladanie, ruskú literatúru a chápala význam tohto diela, za ktoré dostal Boris Pasternak Nobelovu cenu, no nesmel ju prevziať. Bola to pre ňu výzva, chcela dielo sprostredkovať slovenskej verejnosti čím skôr. A bola to aj veľká udalosť, knihu si kupovali u nás aj Česi, lebo u nich ešte nevyšla. No netrvalo dlho, odmäk pominul, Doktora Živaga u nás zakázali a Jesenská bola na tom ako Pasternak. Vylúčili ju z verejného života. Darmo bola z významnej rodiny, darmo bol jej strýkom spisovateľ Ján Jesenský, darmo bola vzdelaná, darmo prekladala z francúzštiny, angličtiny a ruštiny, darmo sa poznala s umelcami či inými významnými ľuďmi, v Bratislave aj v Európe, zrazu bola nič. Museli obaja aj s Roznerom zaliezť a mlčať. Hoci v branži mali tajnú podporu (ľudia si aj pomáhali), navonok prestala existovať. Jesenská sa už žiadnej satisfakcie nedočkala, onedlho ako 63-ročná zomrela.
Ale božie mlyny melú a Jesenská sa vracia. Vychádzajú o nej knihy, dostáva ocenenia in memoriam, pracuje sa s jej textami – napríklad nového Macbetha v SND hrajú v jej preklade.
Foto: Archív Zory Jesenskej
Martinské objatie
O Zore Jesenskej som sa veľa dozvedela od spisovateľky Evy Maliti Fraňovej, ktorá o nej napísala knihu Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská, ako aj divadelnú hru. Tiež nemala s ňou osobnú skúsenosť, ale študovala v martinských archívoch, vedela zaujímavé veci. Trocha mi Zoru aj stelesňovala. A teraz sa to stelesnenie naozaj udialo. Mesto Martin sa totiž rozhodlo udeliť svojej rodáčke Zore Jesenskej čestné občianstvo, a keďže nemala potomkov, túto poctu v Národnom dome prevzala od primátora práve Eva Maliti Fraňová. Pri tej príležitosti sa prihovorila Martinčanom a vyzdvihla ich krásnu a ľubozvučnú reč, ktorú počúvala v uliciach, keď chodila do Slovenskej národnej knižnice študovať vtedy ešte nespracovaný Jesenskej archív.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
"Pri tomto počúvaní mi boli ešte bližšie jej výroky o materčine, slovenskom jazyku, ktorý dostala do vienka z rodiny, a ktorý bol pre ňu až čosi ako mravná kategória. Bola to láska k jazyku, rozmýšľanie nad ním, ktoré odráža jej publicistika i povestné stĺpčeky Nelámte si jazyk, ktoré písala do Kultúrneho života,“ povedala spisovateľka. Eva Maliti Fraňová prevzala teda dekrét o čestnom občianstve, ako aj pamätnú sklenenú plastiku. Sníva, že ju raz umiestni do múzea slovenského prekladu. Možno príde čas aj na takéto fajnovosti.
Čítajte viac Kto bola Štefánikova veľká láska vo Francúzsku? Nová kniha odhalí jej osobnosť aj fotografie
