Foto: mamaš
Ivana Krekáňová má na konte preklady knižiek s pútavými názvami ako Stručné dejiny opitosti, Čo sme robili v posteli a Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori. Všetky vyšli vo vydavateľstve MAMAŠ. Už z toho človek tuší, že sa k veciam snaží pristupovať s humorom, no zároveň s vedeckou precíznosťou. Na zadnej obálke jej knižnej novinky sa o autorke dočítame, že s rodinou žije v Žiline a keď má čas, s nadšením sa venuje etymológii. Ako jej však napadlo napísať vlastnú knižku o pôvode slov?
Začalo sa to Králikom
„Vďaka Stručnému etymologickému slovníku slovenčiny od Ľubora Králika. Ten som dostala, alebo lepšie povedané, ten som si vypýtala jedny Vianoce ako darček a strávili sme s ním skvelé večery. Nič nie je lepšie, ako v dobrej spoločnosti hľadať, odkiaľ je to-ktoré slovo. Ak si dobre spomínam, práve vďaka nemu sa zdvihla nebývalá vlna záujmu o etymológiu aj u laickej verejnosti. Dodnes je to u nás doma najčítanejší slovník,“ hovorí Krekáňová.
Čítajte viac Ivana Krekáňová vie, kde sa vzali slová geto, kozy aj majonéza
Lenže iné je prekladať cudzie dielo a iné vytvoriť svoje vlastné. Čo je ťažšie, napísať vlastnú knižku alebo preložiť cudziu tak, aby sa čítala rovnako dobre ako originál? „To sa dosť ťažko porovnáva, keďže ide o dve rozdielne činnosti, pri preklade musím precítiť štýl a spôsob vyjadrovania autora originálu, pri svojom texte nájsť svoj vlastný. Zároveň je to aj dosť individuálne a asi sa to nedá veľmi zovšeobecniť. Niekomu môže ísť vlastné písanie ľahšie ako prispôsobovanie sa písaniu niekoho iného. V mojom prípade je to naopak – lepšie sa mi pracuje s textom, keď prekladám, vlastné písanie mi nejde až tak ľahko.“
Foto: Shutterstock
Kto by si myslel, že zábavná knižka o záhadách etymológie sa rodí rýchlo, je na omyle: „Rýchlo to nešlo, trvalo mi to vyše dvoch rokov, pretože som popri tom pracovala aj na prekladoch kníh a zároveň pracujem ako úradná prekladateľka, takže mi do toho chodili na preklad súdne spisy a podobne. Často som prácu na Etymológii odložila aj na pár mesiacov a potom sa k nej znova vrátila, keď som mala viac voľného času. Zároveň musím dodať, že nie som odborníčka v tejto oblasti, len nadšená amatérka, takže ja som pôvod slov neskúmala tak, ako to robia jazykovedci, len som ich vyhľadávala v rôznych zdrojoch, ako sú etymologické slovníky, odbornejšie aj populárnejšie publikácie a podobne.“
Od školy po opičí chvostík
Nuž teda nezdržujme a vezmime knihu do ruky. Začína sa etymológiou politickou a učenou, dostaneme sa v nej od cynika až k tyranovi a dozvieme sa aj to, ako súvisí trieda a stádo oviec. Ale pekne po poriadku, prvé vysvetlené slovo je „škola“. Hneď tu naservíruje čitateľom prekvapenie informáciou, že grécke slovo „schole“ znamenalo odpočinok či voľný čas. Tak sa totiž hovorilo aj činnostiam, ktorým sa starí Gréci venovali vo voľnom čase – a k nim patrili aj filozofické debaty.
Foto: Shutterstock
So školou súvisí trieda a Ivana Krekáňová poznamenáva, že učiteľom často pripomína stádo bečiacich oviec. Nie celkom od veci, pretože výraz trieda vo význame skupina, školská trieda naozaj vznikol zo stáda oviec. Prevzali sme ho z češtiny, kde třída pochádza zo starého slovanského slova čerda – črieda. V kapitole o „učených“ slovách niekoho možno prekvapí, že slovo minister súvisí s latinským minus – menší, pretože minister bol kedysi naozaj nižší, „menší“ úradník. Súvis tajomníka či sekretára s tajomstvom je zjavný, pochádza od latinského secretum – odlúčené, tajné miesto. Pobaví, že podobné charakteristiky sa vzťahujú aj na sekretár v zmysle nábytku. A kde sa vzal lobista? Vlastne je to celkom ľahké. Toto v posledných rokoch také populárne slovo je z anglického výrazu lobby pre predsieň, kuloár, kde sa zákulisné presviedčanie často odohrávalo. A za lobby celkom logicky nasleduje vysvetlenie ambície – je z latinského slova ambitio pre obchádzanie. Výraz vraj vznikol v súvislosti s obchádzaním voličov s cieľom získať ich hlasy.
Foto: Shutterstock
Jazykovednou lahôdkou je naše slovo verejný – to súvisí s verajami dverí. Kedysi sa na ne pribíjali rôzne oznámenia, listiny a vyhlášky, aby sa o nich všetci dozvedeli. Kapitolu plnú učených slov uzatvára objasnenie znaku @, ktorý nájdeme v každej elektronickej adrese. V Krekáňovej knižke sa dozvieme, že kedysi označoval jednotkovú cenu – názov znaku je v mnohých románskych jazykoch odvodený od názvu starej španielskej mernej jednotky arroba.
Foto: Shutterstock
U nás a v Česku mu hovoríme zavináč podľa zavinutého sleďa v kyslom náleve, lebo tak vyzerá. Podobne jedlom sa inšpirovali aj v hebrejčine, kde náš zavináč volajú štrúdel – štrúdľa, v katalánčine im pripomína briošku a hovoria mu ensaimada a Švédi ho volajú kanelbulle – škoricové hniezdo alebo snabel – chobot. A ľúbezné sú podľa Krekáňovej aj názvy pre zavináč v iných jazykoch – Holanďania mu vravia apenstaartje (opičí chvostík), Nóri krøllalfa (kučeravá alfa).
Freelanceri boli rytieri
Už z ukážok vidieť, že knižka o slovách môže byť veľmi žartovná. Autorka pokračuje vysvetlením slov z oblasti umenia. Tu užasneme, že slovo kniha, ktoré vyzerá ako čisto slovanské, sa k nám dostalo cez turkické jazyky, buď z asýrskeho kunukku – pečať alebo až z čínštiny. O pár strán ďalej Krekáňová pripomenie, že dnes obľúbené slovo freelancer pre človeka na voľnej nohe použil prvýkrát už sir Walter Scott v románe Ivanhoe a pôvodne označovalo nájomných rytierov, žoldnierov, ktorí bojovali za kohokoľvek, kto im zaplatil. Free lances boli totiž kopije na prenájom. Po nich si berie na paškál vedecké výrazy, geografické názvy, frazeologické zaujímavosti, aby sa dostala až k etymológii v jedle a nápojoch.
Foto: Shutterstock
Zaujímalo nás, prečo práve takto radila kapitoly. „To je vlastne úplná náhoda. Spočiatku som nemala jednotlivé kapitoly zoradené, až keď bola väčšina pracovného textu hotová, akosi sa mi to najviac páčilo v takomto poradí,“ odpovedá Ivana Krekáňová. Azda ju priviedlo jedno slovíčko samo k druhému? Rodila sa knižka akoby sama alebo sa autorka držala stanovenej koncepcie? „Bola to kombinácia oboch. Mala som vopred stanovené tematické okruhy, do ktorých som sa snažila zaradiť tie najzaujímavejšie slová, a z toho sa potom rodili jednotlivé kapitoly. Pri niektorých to šlo ľahšie, pri iných ťažšie – stávalo sa mi, že k niektorému okruhu som nenašla dosť zaujímavých slov či spojení, a tak som ho spojila s iným.“
Foto: Shutterstock
Vo „vedeckej“ kapitole nazvanej Od škriatkov po algoritmus si uvedomíme, že také slovo radar je skratkou z anglického RAdio Detection And Ranging – doslova zariadenie na rádiové zisťovanie a meranie vzdialenosti. Laser je Light Amolification by stimulated Emission of Radiation – zosilnenie svetla posilnením žiarenia. Ale pripletie sa sem aj šarlatán, ktorý sa k nám dostal cez nemecké slovo Scharlatan z talianskeho ciarlatano, a to je zasa zložené z dvoch slov ciarlare – tárať a cerretano – mastičkár, trhový vyvolávač, doslova obyvateľ mesta Cerreto di Spoleto. Práve v tomto mestečku v Umbrii vraj žilo veľa mastičkárov a trhovníkov, teda šarlatánov. Dokonca tu majú v bývalom kláštore aj Museo del Ciarlatano, kde dokumentujú historickú postavu šarlatána.
Čítajte viac Zakázaná láska: Jesenská nesmela prekladať a trpela kvôli Živagovi
Zábavná je aj pasáž o názvoch chemických prvkov, kde sa ukáže, koľko prvkov sa volá podľa miest: aha, germánium, skandium, polónium, francium. Ruténium je z latinského Ruthenia – označenia pre Kyjevskú Rus, lutécium z latinského Lutetia, starého názvu Paríža. Hafnium je z latinského Hafnia, názvu Kodane, a holmium z latinského Holmia, starého názvu Štokholmu. A čo také gálium, ktoré objavil francúzsky chemik Lecoq de Boisbaudran? Tvrdil, že ho pomenoval podľa starého názvu Francúzska Galia, no možno obišiel etiku pomenovávania, lebo coq je po francúzsky kohút a kohút sa po latinsky povie gallus!
Pozor na huncúta
Do poslednej kapitoly si Ivana Krekáňová nechala skutočné pikantérie. Napríklad také slovo huncút. To vraj vzniklo zjednodušením staršieho huncvut/huncfut prevzatého z nemeckého Hundsfott (zloženina z Hund – pes a Fotze – vulgarizmus pre pošvu). V slovenčine to vraj kedysi bola mimoriadne expresívna nadávka. Preto autorka knihy varuje: „Keď budete nabudúce viesť ňuňu rozhovory s deťmi a využijete ľubozvučné ej, ty huncút, spomeňte si, že to pôvodne znamenalo pohlavný orgán suky.“
Techtle-mechtle, čiže ľúbostné pletky sú zasa pekný hovorový český výraz, ktorý vznikol z latinského tecum (s tebou) a mecum (so mnou), čo prešlo do talianskeho a teco meco (medzi štyrmi očami) a do nemeckého Techtelmechtel – a odtiaľ do češtiny. Zábavné sú aj kokety, márnivé ženy snažiace sa zaujať mužskú pozornosť. Toto slovo je z francúzštiny, kde coquette odvodili od pomenovania kohúta coq, lebo tieto ženy sa nielen natriasali ako kohúty, ale sa aj obliekali pestro a vyzývavo ako kohútí chvost. Že vám to je šumafuk? Aj tu teda ostaneme pri francúzštine, lebo toto spojenie je zo slov je m'en fous – čo znamená kašlem na to. Výraz sme vraj prevzali v 2. polovici 19. storočia cez rakúsku nemčinu, kde je to schmafu. Že sa vám to nepáči a kričíte kuš, teda buď už ticho, mlč? Aj to je z francúzskeho povelu psovi couché, teda ľahni!
