Joyce Johnsonová už ako dievča mala rada umenie a bola vnímavou pozorovateľkou. Lákala ju pestrá spoločnosť, umelecké kaviarne aj divoké krčmy, kde sa schádzala bohéma. Podobné kluby a bary sa nachádzali v oblasti Greenwich Village v New Yorku, neďaleko ktorej Joyce bývala. Chodili tam nekonvenční ľudia, rebeli, anarchisti, umelci. Teda aj bítnici, na čele s Allenom Ginsbergom.
Foto: ARCHÍV TASR
Joyce sa s nimi spriatelila, čo sa nepáčilo príbuzným. Pochádzala totiž z usporiadanej židovskej rodiny, bola jediná dcéra dobre situovaných rodičov, a tí s ňou mali celkom iné plány. Mama z nej chcela mať slávnu klaviristku, Joyce však radšej hrala na gitare a obdivovala spontánnych drsnejších tvorcov. Rodičia ju dali študovať na slávnu Barnard College, kde si vraj študentky mohli nájsť solídnych manželov, Joyce si tam však našla kamarátku Elise Cowenovú, s ktorou mali podobné záujmy. Najradšej vyrážali do blízkej bohémskej štvrte a zoznamovali sa s ľuďmi, ktorí mali radi bláznovstvá. Elise sa tam zblížila s básnikom Allenom Ginsbergom a prežila s ním lásku, ktorá ju veľmi ovplyvnila. Bolo to ešte predtým, ako si Ginsberg našiel svojho životného partnera Petra Orlovského.
Elise Cowenová bola pre Joyce podnetná kamarátka, ale líšili sa vnútornou silou. Elise bola labilná, mala depresie, psychické problémy, nedokázala sa začleniť do normálneho života, nedokázala zabudnúť na Ginsberga. Napokon preskočila v byte rodičov cez zavreté okno na siedmom poschodí a zabila sa. Po jej smrti sa našli Cowenovej skvelé verše, ktoré patria k najuznávanejšej bítnickej tvorbe. Zaujímavé je, že práve Elisin priateľ Allen Ginsberg zoznámil Joyce s Kerouacom. V knihe píše, ako stála v Elisinej kuchyni, bol sobotňajší večer po Novom roku a Allen jej podal telefón, v ktorom sa ozvalo: „Ahoj. Som Jack. Allen mi povedal, že si veľmi milá. Nechceš prísť do podniku Howarda Johnsona na Ôsmej ulici? Budem sedieť za barom. Mám čierne vlasy a budem mať na sebe červeno-čiernu károvanú košeľu.“
Foto: Profimedia
Bol to Kerouacov hlas a tento citát dokladá, že kniha Vedľajšie postavy je iná, než ostatné texty o bítnických časoch. Ženský pohľad si všíma bítnikov aj ako milostné objekty, vnemy sú veľmi intenzívne a detailné. Joyce Johnsonová chodila potom s Kerouacom dva roky. Bol to nepolapiteľný, nevyspytateľný muž, a tak sa trvalý vzťah z ich lásky nevyvinul. Joyce bola však pri tom, keď sa Kerouac stal z undergroundovej celebrity jedným z najslávnejších ľudí sveta. Jeho popularita trvá dodnes.
Pod lampou na ulici
Joyce Johnsonová bola Kerouacovou priateľkou práve vtedy, keď mu vyšla kniha Na ceste. Opisuje noc v septembri 1957, keď ležali s Jackom v posteli, ale stále sa od netrpezlivosti budili. Ráno mala vyjsť v Timesoch recenzia na Jackov román Na ceste z putovania po Amerike. Toto kultové dielo dodnes nezostarlo, je uznávané, ale vtedy bolo mačkou vo vreci. Ani autor si nebol istý, ako bude prijaté. Už po polnoci Joyce s Jackom radšej vstali a išli k novinovému stánku, ktorý už tak skoro začínal predávať. Kúpili si noviny a čítali si článok pod pouličnou lampou. Bolo to víťazstvo!
Kerouac bol vraj po prečítaní recenzie rozpačitý. Asi tušil, čo to znamená. Kritika knihu prijala a v živote autora sa všetko zmenilo. Joyce píše, že v tú noc išiel Jack naposledy do postele ako neznámy človek a zobudil sa ako slávny spisovateľ. Hneď objednal debnu šampanského a s kamarátmi úspech oslávil. Zrazu bol na roztrhanie. Musel poskytovať rozhovory, chodiť na besedy, debatovať aj všeličo vysvetľovať. Amerika bola na autora zvedavá. Mnohí sa ho vraj pýtali, prečo sa nazývajú porazenou generáciou, ale on tvrdil, že sa to dá chápať aj ako blažená generácia. Oboje bolo pravdou. Kerouac dokázal napísať dielo, v ktorom ľudia videli spásu, odpovede na otázky, výzvy, ale zároveň to bol ošiaľ, móda, závrat. Kerouacovi denne chodili záľahy listov, oslavovali ho, aj sa s ním vadili. Kniha oslovila nespokojných ľudí.
Čítajte viac Symbol beat generation a autor "biblie" tulákov Jack Kerouac sa narodil pred 100 rokmi
Čierne roláky
Fanúšikovia bítnikov svoje sympatie vyjadrovali rôzne, napríklad aj oblečením. Najradšej nosili čierne roláky a vôbec čiernu farbu. Dodnes je to obľúbená farba umelcov a zaujímavé je, že v tom čase móda čiernych rolákov panovala aj u nás. Rifle boli úzky profil, ale k pulóvrom sa nosili menčestráky alebo čierne sukne či nohavice, zvané aj kominárky. Aj keď bol svet rozdelený, myšlienky prenikali, ľudia svoje cítenie poznávali aj podľa takýchto vonkajškových znakov.
Sám Kerouac bol zo slávy nesvoj. Zvykol si žiť skromne, rád bol nenápadný, bavilo ho túlať sa po krajine, meniť miesto pobytu a niekde v tichu písať. To robil s najväčšou vášňou. Slová priam chrlil. Spočiatku mal problém s vydavateľmi aj kvôli tomu, že sa nezdržiaval vymieňaním hárkov v písacom stroji, ale písal na papier určený do ďalekopisu. Keď priniesol takýto zrolovaný rukopis románu Na ceste do vydavateľstva, najprv mu ho odmietli.
Foto: TASR/AP, Frankie Ziths
Po tom, čo román Na ceste vyšiel a stal sa hitom, Kerouac opustil starý život a rozišiel sa aj s priateľkou Joyce Johnsonovou. Bol viazaný na svoju mamu a rozhodol sa žiť trvalo s ňou. Hoci bol v živote viac ráz ženatý, voči mame pociťoval dlh, lebo nemala veľmi šťastný život. Zomrel jej kedysi na reumatickú horúčku deväťročný syn, Jackov brat, a to rodinu ešte viacej stmelilo. Keď sa stal slávny, kúpil dom na vidieku a vzal si k sebe mamu, ktorú veľmi rešpektoval. Ich rodina prišla do Ameriky z Francúzska, doma sa zhovárali po francúzsky, vyznávali katolícku vieru a mama dbala, aby Jack žil usporiadane. To však neznamenalo, že by prestal piť. Následky alkoholu boli neúprosné, Jack Kerouac sa dožil iba 47 rokov a v roku 1962 zomrel na vnútorné krvácanie.
Čítajte viac Recenzia: Vytie - keď sa vyje a nežije
Ťarcha nevýraznosti
Kniha Vedľajšie postavy je zaujímavá aj tým, že okrem množstva postáv, ktoré patrili k bítnickému hnutiu, opisuje autorka aj celkovú atmosféru vtedajšej povojnovej Ameriky. Veľa vecí sa vtedy nepatrilo, nesmelo, tabuizovalo. Johnsonová napríklad na svojom vlastnom príklade dokumentuje, že nebolo samozrejmosťou, aby sa mladá žena osamostatnila a žila na vlastnú päsť, mimo rodiny, ako to urobila ona a Elise Cowenová. Píše, že sa síce zamilovali do mužov rebelov, podľahli im, ale dúfali, že im títo muži budú oporou, ako to káže tradícia: „Nečakali sme, že budeme rebelkami úplne samy, nepočítali sme so samotou. Keď sme našli svoje mužské náprotivky, zaslepila nás viera a nespochybnili sme staré mužské/ženské pravidlá. Boli sme veľmi mladé a boli sme v tom až po uši, ale vedeli sme, že sme urobili niečo odvážne, v podstate historické. Odvážili sme sa odísť z domu.“
Foto: SITA/AP
Ako vidno, emancipácia sa začínala prekonaním takýchto jednoduchých prekážok, ale o to bola asi zložitejšia. Aj zaľúbené Newyorčanky chceli byť slobodné, ale mať aj oporu. Dúfali, že Allena Ginsberga a Jacka Kerouca pripútajú k rodinnému kozubu a budú s nimi žiť nejaký pokojný malomeštiacky život. Našťastie (pre vývoj literatúry a vôbec naladenie sveta), dopadlo to inak: bítnici zo svojich frajeriek urobili bítničky. A hoci aj s tieňom Elisinej osobnej tragédie, bol to kultúrny prerod, prebudenie, vyjasnenie. Ľudia sa pohli, mnohí sa doslova vydávali na cestu, ako Kerouac. S dobou utláčajúcej nevýraznosti, ako ju nazýva Johnsonová, bol koniec. Bítnici ju zmenili slovami, lebo vraj našli také zrelé publikum, že ich vplyv bol okamžitý. A trvá dodnes, lebo dnešná doba nie je tak presne vymedzená, problémy nie sú presne pomenované, a tak aj riešenia (a slová) sa strácajú v chaose. Kým nepríde nový Kerouac a nevyzve na novú cestu. Zatiaľ tu máme aspoň toho starého.
