Foto: BRAK
Elena Lacková (1921 – 2003) je autorka prvej rómskej divadelnej hry Horiaci cigánsky tábor, s ktorou s ochotníkmi zo svojej osady obišli povojnové Československo. V knihe nás zavedie do rómskych osád, ukáže nám ohrady pracovných táborov počas Slovenského štátu aj stranícke schôdze, kde na „cigánsku otázku“ väčšinou nasadzovali ľudí neznalých problematiky a neschopných uplatniť sa inde. Jej kniha je ponorom do hĺbky rómskej duše vo svete, ktorý patrí „gadžom“.
Čítajte viac Aj my sme mali zázračného muzikanta
Lížem tvoje srdiečko
Elena Lacková sa narodila v rómskej osade vo Veľkom Šariši v rodine primáša. Vo svojom rozprávaní, ktoré zaznamenala česká romistka Milena Hübschmannová, odkrýva najprv svoje predvojnové detstvo a dievčenstvo, plné starých zvykov, rodinných pút aj prísnych pravidiel v rómskej kumunite. Deti si vážili rodičov, pretože „pojedli za život už viac chleba“ ako mladí, ženy nakŕmili každé dieťa, nielen svoje (ak, pravda, mali z čoho), celá osada prísne strážila čhaja – dievčatá na vydaj, aby sa neprevinili proti cti. Všetky dôležité udalosti sa diali „pre vatra“, na otvorenom priestranstve a tam sa aj vyriešili.
Daj Boh šťastie a zdravie, srdce otvorené porozumeniu a láske
Čarovné rómske prekáračky, dlhé, niekoľkohodinové rozprávky, oslovenia, prekliatia aj prosby ukazujú bohatosť rómskeho jazyka. Aj keď na izbu, byt alebo dom má len jedno slovo (kher). Napríklad slová „lížem tvoje srdiečko“ boli súčasť prosby či poďakovania, výraz „degeš“ označoval Róma, ktorý sa živil nečistým jedlom, teda konským alebo psím, alebo nečistou prácou, napríklad ako žumpár. „Nepamätám si, že by u nás v osade pred vojnou niekto opustil svoje deti. A aby matka opustila deti, to už bolo úplne vylúčené. Až po vojne prestala takáto slušnosť, teda paťiv, platiť,“ spomína Elena Lacková.
Čítajte viac Nad Bratislavou lieta ufo. A odtiaľ vidno veci inak
Tisova vláda nariadila Rómom zdržiavať sa iba v mieste bydliska, nesmeli do mesta na trhy ani za lekárom, Róm nesmel cestovať vlakom, ani za prácou
Pôjdeš na mydlo
Elena Lacková ako prvá už v roku 1949 písala o utrpení Rómov a jej spomienky na neľudské zaobchádzanie sú ako živé. Tisova vláda najprv nariadila Rómom zdržiavať sa iba v mieste bydliska, nesmeli do mesta na trhy ani za lekárom, Róm nesmel cestovať vlakom, ani za prácou. V osade ich hocikedy prepadli gardisti, zbili a nahnali všetkých do ľadového potoka, mužov pobrali do tábora, ženám na posmech ostrihali vlasy.
S odstupom rokov už nevieme, že pred vojnou „gadžovia“ všetkým Rómom tykali, či to bol vážený rómsky starosta, uznávaný primáš alebo matka piatich detí. Rómovia žili spravidla oddelene, v osadách blízko obce či mesta, pracovali u sedliakov, predávali na trhoch. Slovenský štát ich obral o živobytie aj o zvyšky cti a prinútil ich žiť v neľudských podmienkach. Niektorí ich ľutovali, ale mnohí sa im posmievali: pomelú ti kosti, pôjdeš na mydlo! Keď gardisti a žandári Rómov násilne vysťahovali na odľahlé miesto kdesi pod les, kde bola len voda z potoka, „o posvätnej tradičnej žužipen – čistote skutočnej i rituálnej, sa už len hovorilo, v skutočnosti na ňu nikto nedbal. Ľudia prestali veriť, prestali sa usilovať, upadali do letargie, a to zaživa,“ píše Elena Lacková.
Rómsky hudobník, ktorý hral ako Paganini, musel odložiť slák a vziať do ruky krompáč, pretože bol negramotný, nepoznal noty a nevedel, kto je Marx
Ani po vojne sa Rómom nežilo lepšie. Dočítame sa, ako ľudia v osade nemali žiadne potravinové lístky, pretože „keď prídu na úrad, je ich veľa, sú hluční a všetci sa volajú rovnako“. Ako im búrali domy, ktoré si postavili a zakazovali hovoriť po rómsky, inak vraj ostanú nevzdelaní. Tradície, na ktoré mohli byť hrdí, mali zabudnúť, no nechali ich žiť tam, kde ich vysídlil Tiso. Ako pripomína Milena Hübschmannová, mnoho Rómov, ktorí chceli mali na to dostať sa z osady von, bolo v rámci „kolektívneho riešenia“ donútených zostať v hmotnej biede osady a mnohí, ktorí nechceli a nemali na to, boli násilne presunutí do bytoviek, s ktorými si nevedeli rady. „Rómsky hudobník, ktorý hral ako Paganini, musel odložiť slák a vziať do ruky krompáč, pretože bol negramotný, nepoznal noty a nevedel, kto je Marx. Košikári a kováči museli prestať s remeslom, ak nechceli byť označení ako súkromní podnikatelia, prežitky kapitalizmu.“
Založila prvé rómske divadlo, vydala prvú rómsky písanú knihu. Domáhala sa obnovy rómskeho národa, keď bol ako národ oficiálne vymazaný, obnovy rómskeho jazyka, keď deťom za rómčinu oholili hlavu
Elene Lackovej sa podaril zázrak. Počas svojho života ako „prvá čierna úradníčka“ pomáhala Rómom žiť lepšie, organizovala zdravotnícke aj vzdelávacie kurzy, hľadala im prácu, písala žiadosti a naprávala neprávosti. Založila prvé rómske divadlo, vydala prvú rómsky písanú knihu. Domáhala sa obnovy rómskeho národa, keď bol ako národ oficiálne vymazaný, obnovy rómskeho jazyka, keď deťom za rómčinu oholili hlavu. Svojou knihou zanechala pútavé a hodnotné svedectvo o živote Rómov v 20. storočí. Ako hovorí rómsky vinš: Daj Boh šťastie a zdravie, srdce otvorené porozumeniu a láske.
