Najmä literatúra dáva láske krídla, je jej hovorcom a pomáha ľuďom urobiť umenie aj zo svojho vzťahu, umocňuje krásu a pomáha prežiť aj úskalia lásky. Cez dôverné situácie v próze či poézii sa človek dozvedá rôzne intímnosti nielen o sebe, ale aj o dobe, v ktorej sa odohrávajú. Je to ten najzaujímavejší dejepis a každá kniha – aj filozofická či kriminálka – je svojím spôsobom o láske.
Milenecká komunikácia je asi tá najťažšia a najrizikovejšia – nevhodné vyjadrenie môže všetko skaziť. A ešte náročnejšia je samotná komunikácia tiel, keď sa už zaľúbenci dostanú do delikátneho štádia tzv. odovzdávania sa jeden druhému. V prvom návale citov sa všetko deje akoby samo od seba, ale neskôr príde na intelektuálnu tvorbu vzťahu. Príroda odovzdá všetko do rúk aktérov a milenci musia použiť svoje výrazové prostriedky, nasadiť pôvaby svojho ducha i tela. Človek by mal byť v takej chvíli vyumývaný, voňavý, ale aj bystrý, vtipný, neodolateľný.
Sú to vlastne veľké herecké výkony – v tom dobrom zmysle slova – čo láska od nás žiada a scenár si píšu (na mieste vymýšľajú) milenci sami. Treba sa vedieť dobre hýbať, neležať (ak už je dvojica tak ďaleko) ako poleno, pozerať sa do očí, šikovne pohladiť a treba pri tom aj niečo hovoriť. Nemôže to byť nič banálne! Aj reči o láske by mali mať úroveň. S vlastnou rétorikou, ale ani s rodičovskou či pedagogickou výchovou tu väčšinou nevystačíte. Ani naštudovanie Kamasútry nie je zárukou povznášajúcej komunikácie v posteli. Kto sa narodil ako básnik či rečník, má vyhraté, iní sa priúčajú. Možno z rôznych poradní, možno od kamarátov, ale najlepšia škola lásky je umenie. Vybrali sme pre vás ukážky z literárnych textov, ktoré nás zaujali. Možno vás naladia k sviatku svätého Valentína primerane ľúbostne.
Známy zadok upokojí
Spisovateľ Michel Houllebecq je autor knižných bestsellerov, ale je to aj známy škandalista. Však práve sa o ňom píše, že má účinkovať v pornofilme. Múti okolo seba vodu, ale v skutočnosti je to najmä človek, ktorý vynikajúco diagnostikuje dobu, pomenováva a ukazuje, v čom žijeme. Tak je to aj v jeho najnovšej knihe Zničiť (po slovensky vydalo vydavateľstvo Inaque). Ako vždy, venuje sa aj vzťahom, láske. Motívov je v knihe viac, ale zaujímavý je vzťah manželov, zrelých štyridsiatnikov, ktorí sa po telesnej stránke od seba vzdialili, lebo viac ich vzrušovala a pohlcovala práca či iné záujmy.
Foto: Profimedia
Houllebecq píše o asexualite, ku ktorej vedie moderný spôsob života. Ľudia majú vzrušenia každého druhu až-až, večer padnú do postele a sú radi, že môžu zavrieť oči a spať. Houllebecq je však v tejto knihe aj prekvapujúco staromódny, tradičný a nechá takýto vychladnutý, presnejšie enormne zaneprázdnený, pár znova vzplanúť. A strihne si v knihe nežný príbeh o láske, dokazujúc, že aj to vie, ale erotiku neopúšťa ani vtedy. Paule Raison a jeho manželka Prudence sa už osem rokov nemilovali a zrazu sú opäť na jednom lôžku. Budú to ešte vedieť?
„Prišla ešte skôr ako včera, musela byť hlboká noc, mal pocit, že spal desať minút. Teraz sa netváril, že spí, hneď sa otočil a priblížil svoje ústa k jej, čo by asi urobil aj boh, lebo hneď zareagovala a ich jazyky sa opäť preplietli. Keď jej ruku položil na zadok, pocítil, že stuhla, okamžite ju stratil. Musia byť trpezliví, opakoval si, musia dať všetkému čas, ale neponáhľať sa bolo v skutočnosti príjemné až vzrušujúce, pretože bezpochyby si nakoniec padnú do náručia, celý ich život sa mení na spomalený nekonečný a slastný pád. Už dotyk jeho ruky na jej zadku bol fajn, nemala ho taký vychudnutý, kostnatý, ako sa obával, asi sa mu aj postavil, konečne sa tam dole niečo deje, ale aj na to už trocha zabudol.“ Takže, aj takéto situácie sa môžu vyskytnúť v živote partnerov a Valentín (plus inšpirácie Houllebecqom) ich môžu trocha preladiť a ubezpečiť, že nikdy nie je neskoro pritúliť sa.
Starý blázon a jeho cesta za láskou
Quijote z rovnomenného románu Salmana Rushdieho (stal sa bestsellerom New York Times, jednou z najlepších kníh roka 2019 podľa časopisu Time a po slovensky vyšiel v preklade Otakara Kořínka v roku 2020 vo vydavateľstve Slovart) je výsostne romantickou postavou. Akoby ani nepatril do tohto storočia – skôr by človek uveril, že ide o literárneho protagonistu z dôb dávnejších. Tento životom skúšaný postarší muž si do hlavy vezme neuveriteľnú myšlienku – že slávna americká moderátorka indického pôvodu (ktorý ich spája) je jeho životnou láskou. Aby sa k nej dostal, musí prejsť niekoľkými skúškami, ktoré overia, či je skutočne hoden lásky, ktorá prekračuje samotný vesmír. Apropo, aj samotný Rushdie mal v rokoch 2004 až 2007 za manželku indickú herečku, moderátorku a spisovateľku Padmu Lakshmi.
Ale vráťme sa k Rushdieho Quijotovi. O svojej existencii dá milovanej vedieť týmto listom: „Moja drahá Miss Salma R., týmto listom sa Vám predstavujem. Touto rukou ohlasujem svoju lásku. V čase, ktorý nadíde, keď sa k Vám priblížim, spoznáte, že som pravdovravný a že musíte byť moja. Ste mojím Grálom a toto je moja výprava. Skláňam hlavu pred Vašou krásou. Som a navždy budem Vaším rytierom. Odoslané s úsmevom, Quijote.“
Foto: Slovart
Salma R., ktorú trápi závislosť od liekov, sa ho na jednej strane obáva, pretože sa javí ako stalker, na druhej však cíti, že Quijote nie je obyčajným mužom. Jeho staromódne spôsoby ju očaria. Quijote sa teda podujme na výpravu, na ktorej ho sprevádza jeho syn – ten vznikol vďaka Quijotovej myšlienke a padajúcej hviezde. Aj on spozná lásku, no je len natoľko trvácna ako celá existencia tohto vymysleného chlapca.
Osud napokon Quijota a Salmu R. spojí spôsobom, ktorý ani jeden z nich nečakal. A keď sa začne rúcať samotná podstata vesmíru, zvolia si ísť vpred bok po boku. „Tu, v útrobách kaňonu svetla, stojí pred otvorenými dverami starý muž a žena, ktorú ten starý miluje. Ktovie, čo je za nimi? Ale na tejto strane dverí, tu je nádej. Život po smrti môže napokon existovať. Berie ju za ruku. Ona mu ju stisne. Dlhá výprava sa končí. Stoja tu v Údolí zmaru s možnosťou zmiznúť vo vesmíre. A prípadne v niečom novom.“
Láska duše rozplesá
Iste každý vie, o akú lásku ide, keď odcitujem „Ja sladké túžby, túžby po kráse, spievam peknotou nadšený a v tomto duše mojej ohlase, svet môj je celý zavrený, z výsosti Tatier ona mi svieti…“ Jasné, Sládkovič, Marína.
Nám všeobecne známa báseň bola napísaná v roku 1844. Podobné verše, ktoré nájdete v knihe Filozofia lásky (preložila Jana Kantorová, vydal Slovenský spisovateľ), napísal v roku 1792 Percy Bysshe Shelley: „Hľaď na mňa – svoj zrak neodvracaj inam, sýť oči láskou, čo mi vidíš v tvári – to dušou zrkadlím a pripomínam ti svetlo krásy, ktoré z teba žiari, a vrav mi niečo, tvoj hlas mi tak chýba – veď jeho tónom budíš vo mne nádej…“ Obaja romantickí básnici hovoria o tom, ako sa milenci jeden v druhom zrkadlia a povznášajú sa navzájom. A je to veľmi krásne.
Muži, traste sa!
Celkom inak sa však naladíte, ak si začnete čítať v knihe Ester Weissovej-Fekete pod lakonickým názvom Muž (vydalo Artforum). Autorka (vraj je to pseudonym a zatiaľ nie je známe, o koho ide) píše o rôznych mužoch, ktorých v živote poznala, či už sú to príbuzní, kamaráti, alebo lásky. Text je veľmi originálny a vtipný, pohľady na vzťahy a naše prostredie neošúchané. Muži, traste sa! Neúprosné odhaľovanie, ale výborné čítanie.
Foto: Artforum
Drsné, chladné postrehy, ale aj tak ide o lásku v tej najkrajšej podobe. Ester Weissová-Fekete skúma celé rody a nešetrí ani príbuzných svojich lások: „Alebo môj svokor? Duchom patriarcha, telom tajtrlík, alebo naopak, duchom tajtrlík a duchom patriarcha? Ani jedno úplne nesedí, celý môj svokor nesedí, mne nie.“ Takýmto súdom neunikne však nikto z okolia hlavnej hrdinky príbehu Muž. Skrátka, to, ako sa správame v láske, je záležitosť celého rodu, celej okolitej kultúry. Aj o tom sa dá čítať na Valentína.
