Alžbeta Ferencová je talentovaná nielen ako herečka, venuje sa aj tancu a hudbe, skladá vlastné pesničky a vystúpi s nimi aj na populárnom festivale Pohoda. Svoju prababku v detstve nevnímala ako spisovateľku, hoci poznala jej rómske rozprávky. Bola to jednoducho prababka, prísna, ale aj milá, ako si pamätá. Na jej knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou narazila asi pred piatimi rokmi celkom náhodou, vo výklade pražského kníhkupectva a zahanbila sa, že ju nepozná. Jej prababička v knihe približuje nielen svoju životnú cestu, ale aj kus histórie Rómov na Slovensku, ich kultúry, zvykov a tradícií.
„Knihu vydali v českom jazyku a ja som ju spoznala až v dospelosti. Teraz vyšla v slovenčine a konečne môže aj Slovákom priblížiť život Rómov v predchádzajúcej dobe aj život mojej prababky. Je to pekný a hlavne ženský príbeh, hovorí nielen o rómskej žene, ale o žene, ktorá bola húževnatá a čo všetko zvládla,“ komentuje Alžbeta Ferencová.
Čítajte viac Kniha týždňa: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou
„Emancipovaná Cigánka“
Elena Lacková (1921 – 2003) toho zvládla naozaj veľa. Bola prvou rómskou úradníčkou, osvetárkou, kultúrnym aj zdravotníckym „vyslancom“, pomáhala, vysvetľovala, presviedčala, agitovala – v osadách aj na úradoch – aby sa život Rómov zlepšil. Napísala prvú rómsku hru Horiaci cigánsky tábor, ktorou krátko po vojne (1947) prvýkrát otvorila tému utrpenia Rómov počas druhej svetovej vojny, napísala ju v rómskom jazyku a nacvičila ju v chatrči vo svojej rómskej osade vo Veľkom Šariši. Spolu s ochotníkmi s touto hrou potom precestovali celé povojnové Československo.
Popri náročnej práci, v ktorej musela bojovať s horou predsudkov, zvládla aj starostlivosť o rodinu a v päťdesiatke diaľkovo vyštudovala v Prahe vysokú školu. Mala šesť detí (dve jej zomreli, z nich jedno bolo po chorobe sedem rokov imobilné), v chalupe bez práčky a neskôr v malom byte, s milujúcim manželom, ktorý sa však len ťažko zmieroval s „emancipáciou“ svojej manželky. S kolegami radšej na kávu nechodila, bála sa, že by sa preto „dostala do rečí“ a utŕžila doma facku.
Foto: Vydavateľstvfo BRAK
Mnohí si myslia, že vydavateľstvo BRAK načasovalo vydanie knihy zámerne vtedy, keď v televízii bežal seriál Iveta s pravnučkou autorky v hlavnej úlohe, ale nie je to tak. Knihu pripravovali na vydanie asi dva a pol roka vopred a s nápadom vydať ju konečne v slovenčine prišla jazykovedkyňa Júlia Choleva Vrábľová. „Raz dávno som túto knihu dostala do rúk ako darček a bola som ňou fascinovaná, pretože má cenný a nevšedný obsah. Odo mňa putovala po ľuďoch a vrátila sa mi úplne roztrhaná od toľkých čitateľov. Vtedy som si uvedomila, že táto kniha zaujíma aj iných a že by bolo dobré preložiť ju a vydať v slovenčine. Tak som sa chopila prekladu z češtiny a verím, že ten povedie až k vydaniu rómskej verzie knihy,“ hovorí jazykovedkyňa a prekladateľka.
Rómom všetci tykali
Podľa prekladateľky by rómskemu vydaniu najlepšie svedčala audiokniha, pretože nie všetci, ktorí rómsky jazyk ovládajú, sú naň zvyknutí aj v písanej podobe. „V rómskej kultúre sa príbehy tradične šíria ústnym podaním, no rozprávanie týchto neuveriteľných príbehov dnes už zaniká. Chceli by sme dostať knihu do rodín a zároveň oživiť túto krásnu rozprávačskú tradíciu. Nerómskym čitateľom môže kniha priniesť unikátny pohľad na veci, o ktorých už ani nepochybujeme. Je to hrdá kniha, ktorá veľa prezrádza o ťažkom živote Rómov či pri budovaní a legalizácii obydlí, cez utrpenie počas rómskeho holokaustu až po akceptáciu Rómov počas socializmu,“ dodáva prekladateľka. Na knihe si okrem mnohých faktov a atmosféry doby cení aj rómsku až mystickú poetiku a obraz tradičných rómskych hodnôt, popri ktorých „gadžovský“ spôsob života vyznieva ako chladný, lakomý, priveľmi inštitucionalizovaný, s popretŕhanými rodinnými putami.
Kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou odhaľuje, ako sa skutočne Rómom na Slovensku žilo, kde a prečo vznikalo nepochopenie medzi „gadži“ a „Romale“ na pozadí vážnych dejinných udalostí, akými boli druhá svetová vojna, vznik Slovenského štátu, zmena politického režimu a éra budovania socializmu. Čo pre Rómov znamenalo, keď českých žandárov nahradili gardisti a gardistov zas komunisti, tí často v tej istej osobe. Ako ich propaganda aj zákony Slovenského štátu obrali o slobodu pohybu aj o možnosť zárobku a nič na tom nezmenila ani zmena režimu. Z vychýrených hudobníkov sa stali pomocní robotníci, lebo nemali oficiálne vzdelanie, z umeleckých remeselníkov tiež, lebo živnostníkov socializmus nepestoval. Prečo tak často utekali za prácou do Čiech, kde ich brali ako plnoprávne ľudské bytosti, kým na Slovensku ešte do vojny „bieli“ všetkým Rómom bez rozdielu veku či postavenia automaticky tykali. Aj prečo sa mnohí vracali späť na Slovensko do svojich osád, hoci inde im bolo lepšie – nebolo to doma, nebol to život so širokou rodinou, na ktorej im záležalo. Aj že socializmus presídľoval do bytoviek často tých, ktorí to nechceli, a tým, čo by to chceli, neumožnil vytrhnúť sa z biedy osady.
Nekráčam, len rastiem
Rozprávanie Eleny Lackovej pre knihu zaznamenala česká romistka Milena Hübschmannová, a tak nás obe ruka v ruke vedú do rómskych osád a stránku po stránke odhaľujú svet starých rómskych tradícií, silu rodinných pút aj prísnych pravidiel v rómskej komunite, kde ženy nakŕmili každé dieťa, nielen svoje (ak mali z čoho). „Nepamätám si, že by u nás v osade pred vojnou niekto opustil svoje deti. Aby matka opustila deti, to už bolo úplne vylúčené. Až po vojne prestala takáto slušnosť teda platiť,“ spomína Elena Lacková.
Foto: BRAK
Celá osada prísne strážila svoje „čhaja“, dievčatá na vydaj, aby sa neprevinili proti cti. Mladí si jeden druhého nahovárali, no často potom žili v dohodnutom manželstve, len máloktorí našli v sebe odvahu protiviť sa vôli rodičov a so svojím vyvoleným či vyvolenou (na čo má rómčina špeciálny výraz „puri“) ušli. Všetky dôležité udalosti sa riešili verejne a spolu, besedy, diskusie, debaty i drámy, ktoré sa týkali všetkých, sa odohrávali na otvorenom priestranstve a tam sa aj väčšinou vyriešili. Ráno na seba pokrikovali zaprisahaní protivníci a večer sa konala veľkolepá oslava večnej spriaznenosti. Všetko sprevádzali šťavnaté rómske prekáračky aj prekliatia, ale aj nádherné požehnania, vrúcne prosby či mýtické niekoľkohodinové rozprávky, ktoré počúvali všetci. „Keď Róm alebo Rómka nemohli o niečom verejne, pred všetkými hovoriť, povedali to piesňou. Tá bola posvätná, nedotknuteľná, nikto sa na ňu nemohol hnevať ani uraziť,“ spomína sa v knihe. Tak mohla aj žena zahanbiť muža pijana, ktorý ju bil, a švagriná švagrinú za jej lenivosť, že sa o jej brata nestará.
Foto: Vydavateľstvo BRAK
Elena Lacková nechcela zmeniť len materiálnu biedu Rómov, ale aj podporiť v nich hrdosť na ich kultúru. „Hovorila o potrebe obnovy rómskeho národa, rómskeho jazyka a školstva v čase, keď tieto názory boli v protiklade s oficiálnou komunistickou vládnou ideológiou,“ pripomína kultúrny antropológ a romista Alexander Mušinka. Tak ako sa v rokoch 1969 – 1972 aktívne podieľala na vzniku Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku, po páde socializmu v roku 1990 bola aj jednou zo zakladateliek prvej rómskej národnostnej organizácie – Kultúrneho zväzu občanov rómskej národnosti. „Mala v sebe neuveriteľnú energiu, ešte v sedemdesiatke absolvovala dve aj tri besedy za deň,“ spomína romista na ich osobné stretnutia. „Pravdupovediac, aj Rómovia dokážu diskriminovať, sú ľudia ako všetci ostatní, trpia predsudkami voči neznámemu. Lenže málokto vie, že nie sú všetci Rómovia rovnakí, že sa delíme na rôzne skupiny asi tak ako Česi, Poliaci, Bulhari, Srbi a Chorváti, každá skupina žije sama pre seba, má vlastné zvyklosti a obrady, svoj dialekt, rodové profesie, skrátka svoj spôsob života… Dúfam, že kým zomriem, podarí sa mi spraviť niečo dobré pre Rómov a vôbec pre ľudí. Rada by som napísala dobré slovo o pravde rómskeho srdca a verím, že sa dočkám toho, aby sa tomu srdcu dostalo dobrého slova od sveta,“ napísala Elena Lacková do záveru svojej knihy v roku 1986.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„Túto knihu napísala moja prababka a ja som na ňu veľmi hrdá. Prajem knihe veľa čitateľov a najmä veľa chápavých čitateľov, aj aby o nej komunikovali so svojimi priateľmi,“ pokrstila knihu Narodila som sa pod šťastnou hviezdou Alžbeta Ferencová. Po úvodnej rómskej piesni o tom, ako človeku chýba rodina, keď je od nej ďaleko, pridala inú, tiež svoju vlastnú, ale v angličtine. Spieva v nej, že je v poriadku, ak si človek vezme „chvíľu voľna“, aby si oddýchol a nikam sa neponáhľa. Sama z vlastnej skúsenosti vie, ako sa človek môže práve vtedy posunúť vpred. Slová jej piesne to povedia v skratke: I 'm not going, I 'm just growing (Nekráčam, len rastiem). A narásť môžete aj prečítaním knižky Narodila som sa pod šťastnou hviezdou. Dotlač sa chystá v marci.
