Foto: Dolce Vitaj
Kolibrík je aj prezývka hlavného hrdinu knihy, ktorý je veľmi zvláštny – nakoľko ste spracovali vlastné zážitky a koľko je v knihe fantázie?
Pravda je taká, že k napísaniu románu ma neinšpirovala žiadna konkrétna rodina. A už vôbec nie moja! Dokonca som ani nemusel príliš zapojiť fantáziu. Vlastne som skladal jeden do druhého príbehy, ktoré sa udiali, či už mne, alebo iným. Boli to predstavy, vymyslené, obávané, vysnívané udalosti, alebo tie, o ktorých som niekedy počul.
Vedeli ste od začiatku, k čomu chcete v románe dospieť? Búrila sa niektorá postava vašim autorským zámerom?
Myslím si, že pri tomto type príbehov, ktoré mapujú životný oblúk jedného človeka, je záver zrejmý od začiatku: je to smrť. Vedel som len, že môj príbeh sa skončí smrťou Kolibríka. Po zvyšok celého tvorivého procesu som sa dal unášať písaním, čo je v mojom prípade oveľa silnejší nástroj než vopred stanovená schéma alebo umelo vymyslená zápletka. U mňa proces písania pokračuje akýmsi samospádom. V súlade s pribúdajúcimi stranami pribúdajú alebo miznú aj postavy a situácie.
V Kolibríkovi píšete zaujímavo o Európe. Skoro všetci Európania poznajú aj maďarskú pieseň Smutná nedeľa, ktorej clivý tón zaznie aj z Kolibríka. Naozaj je táto pieseň známa aj v Taliansku?
Pôvodná maďarská pieseň Smutná nedeľa nie je v Taliansku známa. Možno niektorí poznajú od nej odvodené verzie od Billie Holiday, Elvisa Costella, ale aj to je skôr zriedkavosť. Punkové spracovanie Lydie Lunch, ktorú Irene počúva vo svojom walkmene, nepozná takmer nikto. Dokonca ani taliansku verziu v podaní speváčky Nilly Pizzi.
Kedy ste ju počuli po prvý raz vy? Sú Európania aj melancholickí, alebo je im bližšia európska hymna – Beethovenova Óda na radosť?
Nespomínam si už, kde som tú pieseň počul prvý raz, ako som na ňu natrafil. Predpokladám, že som ju objavil vďaka Elvisovi Costellovi. Máte ale pravdu, Európania sú melancholickí, desivo melancholickí.
Píšete však aj, že Európania boli vždy láskaví, milí, dobrí. Myslíte si, že je s tým koniec? Meníme sa? Drsnieme?
Nenúťte ma, prosím, aby som sa vyjadroval k dobe, v ktorej žijeme! Vyvoláva vo mne toľko úzkosti, že by som pokazil rozhovor. (Túto pasáž doplnila prekladateľka rozhovoru Adriana Šulíková poznámkou: Veronesi pomáhal v prvej línii pri záchrane utečencov na mori, až sa to prejavilo na jeho zdraví – dostal infarkt.)
Foto: Slovart
Jedna z postáv v príbehu Kolibrík má starosti s vecami, ktoré zostali po rodičoch, nie sú to totiž klasické veci, o ktoré sa bijú dediči. Máte aj vy zbierky vzácnych či milých vecí a obávate sa, čo s nimi raz bude?
Áno, leží mi na srdci, čo sa stane s vecami, ktoré tu po nás zostanú. Ale je to zbytočná obava, pretože sa o ňu len veľmi ťažko môžeme podeliť s druhými a, koniec koncov, aj tak všetky naše veci niekto vyhodí, daruje, zbaví sa ich. Možno to najlepšie vyriešili Etruskovia, ktorí ukladali do hrobu mŕtvych aj s ich hmotnými statkami.
V Kolibríkovi sú aj filozofické úvahy. Momentálne vraj prebieha boj medzi slobodou a pravdou. Môže sloboda deformovať pravdu? Kto vyhrá tento súboj?
Je to nevídaný, prekvapujúci súboj, plný protirečení a, bohužiaľ, aj skutočný. Tí, čo vnášajú do spoločnosti zmätok v mene akejsi prečudesnej slobody (slobody nedať sa zaočkovať, nenosiť rúško, jazdiť autom nad rámec povolenej rýchlosti), nakoniec ako prví popierajú jedinú skutočnú slobodu, ktorá za niečo stojí, a to je možnosť slobodne sa vyjadrovať prostredníctvom slov, činov, viery, politickej voľby a sexuálnej orientácie. Slovu sloboda bol odňatý jeho skutočný význam a začalo sa používať provokatívnym spôsobom.
Kniha Kolibrík je plná života, ale píšete aj o smrti. Je magická, všemocná, ale v jednej kapitole smrti človek diktuje. Stane sa eutanázia bežnou vecou?
Myslím si, že eutanázia sa stane bežnou súčasťou nášho života. Možno nie v roku 2030, ako to bolo v románe. Musí to prebehnúť pod patričnou kontrolou, ale myslím si, že tabu okolo eutanázie prekonáme. Či už sa na smrť pozeráme z pohľadu optimistu, alebo pesimistu, ja sa s dôverou uchyľujem k neapolskej ľudovej múdrosti: každý nakoniec musí nejako zomrieť.
Čítajte viac Sandro Veronesi vyzliekol v Kolibríkovi Európu donaha
Akú máte rodinu vy? Ste prísny otec?
Mám veľkú rodinu, akú som si vždy želal, a nie som prísny otec. Prísnosť treba aplikovať len pri tých, ktorí si to zaslúžia.
V knihe Kolibrík sú dôležité aj motívy priateľstva. Máte kamaráta na celý život?
Našťastie mám viac než jedného kamaráta. Som šťastný človek.
O niektorých ľuďoch sa hovorí, že prinášajú smolu, nešťastie. Máte takú postavu aj v knihe. Existujú ľudia s fatálnym vplyvom aj v skutočnosti?
Ja na tieto veci neverím. Ale vo svojom živote som stretol viacero ľudí, o ktorých sa podobné veci hovorili. Niektorých to zničilo, iní to využili a, podobne ako postava z môjho románu, si na tom založili novú identitu.
Čo majú Taliani radi na vašich knihách? Vidia sa v nich alebo aj s vami polemizujú?
To netuším a ani ma to nezaujíma. Nechcem vedieť, čo sa komu na mojej práci páči a čo nie. Pretože by ma to mohlo ovplyvniť.
Čítajte viac Recenzia: Na ceste po Sýrii s otcovou mŕtvolou v aute
