Foto: Slovart
Modranské vinohrady
Už na obálke knižky Líštičky majú rady teplo vidíme modranské vinohrady, ich zeleň prehrieva slnko a presne toto čarovné spojenie je aj v jej vnútri. Nájdeme v nej mamy, čo usilovne sedia na vajíčkach a vlastným teplom vyhrievajú mláďatá, aby ich potom, zdravé a silné, vypustili do sveta. Tie mláďatá potom občas v tom svete zablúdia a nevedia sa vrátiť. Sú tam aj prelietaví tatovia, čo kŕmia mladé v inom hniezde, aj „staré vrany“, čo vysedávajú na lavičke pred bytovkou a nadávajú na život. Všetko to stojí na tej novej vôni, akú má zem vždy na jar, a Veronika Šikulová si po tej zemi, vo svojej aj v cudzích záhradách, hľadá stratené chodníčky. Kto sa ňou nechá viesť, objaví tajomstvá všetkých kvetov, stromov, vtákov aj chrobákov. A ľudí, čo si nimi prepletajú svoje životy.
Veronika Šikulová má vo zvyku „dovoľovať si očami po krajine“ a „ukladať v sebe spomienky ako tichú radosť“
Veronika Šikulová kladie slová ako kamene, keď ide preskočiť potok, usmieva sa, keď pred nami vyťahuje spomienky ako fotografie: „Všetko staré nosím stále so sebou, neviditeľné plné vrecká, ako slimák dom to vláčim.“ Maľuje žánrové obrázky, tu vidíme, ako so sestrou v detstve sypú na susedov z okna fazuľu, tam stroja pohreb chrobákovi, práve si utreli ruky od jahôd do čistej obliečky, čo sa suší na dvore, a tá vôňa sa mieša s vôňou solviny, ktorou prali ženy v čistiarni. Ako jarné chrobáčiky vychádzajú zo svojich domov všetci modranskí susedia a susedky, predstaví ich po poschodiach bytovky aj po ceste krížom cez námestie, a každý má svoj zamotaný život, no na jar všetko vonia a lepšie sa dýcha.
Čítajte viac Recenzia knihy: Veronika Šikulová videla báseň v rieke
Na jeden nádych
Veronika Šikulová má vo zvyku „dovoľovať si očami po krajine“ a „ukladať v sebe spomienky ako tichú radosť“. Našťastie sa s nimi napokon chce podeliť. A keď už raz začne, nevie dať za vetou bodku, lebo chce všetko povedať na jeden nádych, aby z tej spomienky nič nestihlo uletieť (preto v jej knihách často nájdeme aj viac strán bez jedinej bodky za vetou, zato obsypané obrazmi, ktoré rámujú len čiarky). Krátke, no výrečné a šťavnaté sú vety v nárečí z úst jej rodákov Modranov, mnohí aj po smrti sedia na lavičke pri cintoríne, lebo si musia ešte dopovedať všetko, čo nestihli… „Konečne sa nykam namosíme poháhlat, hovorí Rózka a krúti pritom palcami na nohách ako kedysi, keď bola živá a nikam sa nemusela ponáhľať.“
Kurva! Já sem ho prekukla, kocifíra starého, chodí sem žrat, hovorí babička, keď príde a vypráža mu patizóny.
„A potom prababička zomiera, no mama to s ňou ešte predtým nacvičuje. Obe zhlboka dýchajú. Spieva jej a modlí sa. Potom prababička konečne umreli, okná sa zarosili, jak keby na ne šustol niekto mlieko. Takú mala hustú tú dušu jako smetnaku, hovoril tato a prababička išli prvý raz na cintorín cez hlavnú bránu,“ vyťahuje Veronika Šikulová ďalšiu fotografiu zo spomienok. Aj prababička úradovala, zdá sa, aj po smrti, pretože Feri mal vtedy nové hodinky a tie mu zastali. „Bud sa mi nékdo o ne šuchel s magnetem, alebo ich zastavili babka, že čúl, ked som umrela, čit! Od tej by to veru vystalo!“ Alebo sused Igor. „Všetko komentuje. Na všetko nadáva. Všetkému rozumie. Všade bol. Všetko jedol a videl. – Kurva! Já sem ho prekukla, kocifíra starého, chodí sem žrat, hovorí babička, keď príde a vypráža mu patizóny.“
Čítajte viac Čakajú nás Radosti a dni
Romantická dobráčka
Keď Veronika Šikulová popisuje názov svojej knižky, vraví o Exupéryho líške, „ktorá bola iná ako tie z bájok a rozprávok, romantická dobráčka“, hovorí hádam tak trocha aj o sebe. „Líška je však symbol čohosi prefíkanejšieho, ten rozdiel tam je, znovu spomenúť nádherné české slovo filuta, odomknúť ním dvere a nazerať dnu, podobné hudobnému nástroju… Malo by v tomto hudobnom parte zaznieť stretnutie s líškou na predmestí francúzskeho mesta v Alpách, západ slnka, ktorý mal rovnakú farbu ako obilie, a tu si kráča jej veličenstvo s béžovou sliepkou v papuľke, tón v tóne… Líška je filuta aj fiškus, je fikaná aj prefíkaná, u nás v Modre by povedali trochu kurvisko, a Exupéry vám ju núka za kamošku…“ A práve ten „tón v tóne“, ktorý znie autorke v ušiach aj v očiach a ona ho vie svojím neopakovateľným spôsobom položiť na papier, z nej robí kamošku, s ktorou je zábava, lebo vidí a počuje toho veľa. Nie nadarmo sa jej knižka dostala aj tento rok medzi desať najlepších slovenských próz.
Čítajte viac Verona Šikulová: Som rozmaznaný čitateľ
