Svoje skutočné meno Peter Chudý ste odtajnili, lebo vám vraj chýbal kontakt s čitateľmi. Koľko času čitateľom venujete? Sú to stretnutia naživo či cez sociálne siete?
Napríklad v marci, mesiaci knihy, som absolvoval štrnásť besied v knižniciach po celom Slovensku, pozvania mám takmer na každý mesiac v roku, pauzu budem mať možno v lete. Počas besied diskutujem s čitateľmi aj pri káve. Keď mi niekto z mesta, kam sa práve chystám, napíše, že číta moje knihy, chce sa porozprávať a žiada si odo mňa venovanie, prídem o hodinku skôr a stretneme sa.
Čo ste zistili o svojich čitateľoch? Sú mladí, starší, možno aj trochu krvilační? Pamätám si, ako ste spomínali, že k prvej knihe vám napísali komentár: Málo krvi.
Áno, spomínam si na tú pripomienku. Čitateľov mám veľmi milých, o všetko sa zaujímajú. Napríklad dej mojej piatej knihy som situoval do mesta Piešťany a jedna čitateľka mi napísala, že keď teraz ide po Piešťanoch, bojí sa, že na ňu z kríčkov vyskočí páchateľ, ktorý v mojej knihe prepadával ženy. Upokojoval som ju: Pani, to je len kniha. Reálny prípad sa odohral v inom meste. Aj tak sa bála. Takže kontakt s čitateľmi mám naozaj úzky, cez sociálne siete, aj pri kávičkách a čajoch. Najmladší čitateľ má podľa mojich informácií 12 rokov, najstaršia čitateľka 94.
Foto: IKAR
Nie sú medzi čitateľmi aj zločinci alebo policajti, o ktorých píšete?
O zločincoch neviem, ale možno bývalí kolegovia ma pod fiktívnymi profilmi na facebooku či instagrame sledujú. Zatiaľ som nikoho neodhalil, ani o to nemám záujem. Som rád, že ma sledujú a že moji bývalí kolegovia, ktorí sa niekedy spreneverili služobnej prísahe a sú dnes obvinení alebo kajúcnici, si prečítajú moju knihu a zamyslia sa nad svojou čiernou minulosťou.
Čítajte viac Peter Šloser - Hlava ako dôkaz. Elitní policajti na stope piešťanského fantóma
Nemáte niekedy pri písaní aj strach?
Strach nie, väčší strach by mohli mať moji aktívni kolegovia, ktorí kauzy vyšetrujú, svedkovia, poškodení, obvinení, ktorí vypovedajú o tom, čo sa odohralo.
Môžu sa niektoré postavy spoznať?
Čitatelia v mojich knihách hľadajú a snažia sa postavy spoznať, ale ja som sa nesnažil opisovať konkrétne osoby. Chcel som opisovať prehnitý systém, ktorý vládol za môjho pôsobenia v Policajnom zbore.
Máte niekedy pri písaní aj zlosť, keď si na niektoré prípady spomeniete?
Nie, zlosť určite nie, ak si spomeniem na niektoré kritické situácie, čo som kedysi prežíval, dnes sa nad nimi len pousmejem. Na nikoho z minulosti sa nehnevám, kolegom, čo sa ma snažili dostať preč z polície, som dnes vďačný. Dali mi veľa inšpirácie. Keby ma nechceli dostať preč z Policajného zboru, Peter Šloser by nikdy nevznikol.
V úvode druhej knihy Polícia v rukách mafie ste sa pýtali, či naša spoločnosť dospela do štádia, že môžeme nahlas a bez obáv povedať pravdu. Ako je to dnes, môžeme o štyri roky neskôr povedať pravdu?
Blížia sa parlamentné voľby, neviem, čo bude po nich. Možno aj to niektorých ľudí zabrzdí, aby pravdu nehovorili. Ja budem naďalej pokračovať v písaní a aj keby sa zmenil politický systém, mňa nič nezastaví. Možno sa mi stane to, čo Marekovi Vagovičovi, že naňho podali súdnu žalobu a žiadali nemajetkovú ujmu. Možno aj na mňa niekto podá žalobu a bude chcieť vysúdiť peniaze. Nemám strach a ani si neviem predstaviť, že by sa niekto v mojich knihách mohol spoznať.
Čítajte viac Bývalý policajt Peter Šloser o svojej knihe Polícia v rukách mafie: Keď zločincom horí za pätami, nie sú vulgárni
Vraj ste dostali ponuku vrátiť sa k polícii, no rozhodli ste sa zostať pri písaní. Prečo?
Ani podnikateľ, ktorý má dobre rozbehnutú kaviareň plnú spokojných návštevníkov, ju nezatvorí a neodíde do väčšieho mesta. Ja som zhodou okolností mal v tom období ponuku z vydavateľstva Ikar na vydanie dvoch kníh za rok, čo sa aj stalo. Keby som sa vrátil k polícii, nebola by vyšla moja štvrtá ani piata kniha, bol by som sa odmlčal. Ak by som sa k písaniu vrátil po dlhšom čase, musel by som začínať odznova.
Takže ste návrat k polícii ani nezvažovali, alebo vás to predsa lákalo?
Zvažoval som to, aj som spočiatku na tú ponuku pristúpil, ale potom som sa rozhodol, že zostanem pri písaní a budem bojovať s perom v ruke.
Žijeme v dobe dezinformácií, klamstiev, hoaxov, konštruovania najrôznejších káuz. Máte vy ako bývalý kriminalista výhodu, že viete lepšie vyhodnocovať zdroje informácií a posúdiť, kde môže byť pravda?
Myslíte konkrétny prípad? Ak hovoríme o dezinformáciách, ktoré šíria politici na tlačových konferenciách a popritom mávajú papiermi v ruke, hovoria o kajúcnikoch, že ich vraj nahovárala polícia na krivé výpovede a naučila ich krivo vypovedať, tak toto považujem za dezinformáciu. Aj čitateľom na knižných besedách to stále dokola vysvetľujem. Predstavte si, keď policajný vyšetrovateľ vypočúva človeka, ktorého vraj mali policajti naučiť krivo vypovedať, v kancelárii sedí päť obhajcov. Niekto mi chce povedať, že vyšetrovateľ je na tom rozumovo lepšie ako tých päť obhajcov, ktorí sú skúsení advokáti a v dobrom zmysle slova všetkými masťami mazaní? A obvinení vo veľkých kauzách majú aj dvoch, troch advokátov a v každej kauze je niekoľko obvinených. Takže áno, je hrubá dezinformácia, že kajúcnici alebo niektorí vypovedajúci boli v kauzách na niečo nahovorení políciou.
Čítajte viac Peter Šloser - Polícia v rukách mafie. Keby sme boli v právnom štáte, padali by hlavy!
Aj v marcovom rozhovore pre Aktuality ste povedali, že taký počet káuz, ako má Smer, ani nie je možné vykonštruovať…
To sa jednoducho nedá vykonštruovať. Veď tie kauzy nevyšetroval jeden vyšetrovateľ a jeden či dvaja operatívni pracovníci, tých policajtov sú desiatky. Ak niekto tvrdí, že policajti boli nahovorení nejakým iným politikom, nie je to pravda. Reálne nejde spraviť, aby niekto nahovoril desiatky policajtov, desiatky prokurátorov či niekoľko sudcov. Veď to je kolos ľudí! A čo by tým získali? Čo by im všetkým za to sľúbili kariérny rast alebo jachtu v Chorvátsku? Je to smiešne.
Foto: archív Petra Šlosera
Apropo, vás nelákali do politiky? Možno by sa niekomu vaše známe meno hodilo.
Oslovili ma isté politické subjekty, ale zatiaľ nad niečím takým neuvažujem, lebo by to bolo obdobné ako môj prípadný návrat do Policajného zboru. Musel by som prestať s písaním, lebo neviem robiť veci, na ktorých mi záleží, iba okrajovo. Keď sa niečomu venujem, tak na viac než sto percent.
Sledujete každý deň správy?
Nesledujem, občas si urobím prehľad tlače, pozriem si titulky, ak ma nejaký článok zaujme, prečítam si ho. Pri mojom štýle práce a komunikácie na to nie je čas.
Ešte stále objavujete čaro spisovateľského povolania alebo ste už spoznali aj jeho nevýhody? Veď písanie je dosť osamelá činnosť, ale to vy zrejme vyvažujete početnými besedami s čitateľmi…
Nevýhody som neobjavil, ale ešte sa nepovažujem za na slovo vzatého spisovateľa. Aj ako policajný plukovník som sa neustále učil nové veci, teraz mám do spisovateľského plukovníka ešte ďaleko.
Už v roku 2020 ste hovorili, a to ste mali vydané dve knihy, že možno pri desiatej knihe sa budete cítiť komfortnejšie. Ale už ich máte za sebou päť…
Mám ich päť, nedávno som cez víkend dopísal šiestu a idem sa pustiť do siedmej. Aj tak sa stále necítim tak komfortne ako napríklad páni Banáš či Karika.
Koľko vám trvá napísanie jednej knihy?
Prvú knihu som písal ešte ako policajt, tú som zvládol asi za tri mesiace. Štvrtú a piatu knihu, ktoré vyšli vlani, som napísal asi za rok a pol. A najnovšiu knihu som začal písať minulý rok v júni, trvalo mi to asi desať mesiacov. Človek by musel byť na pustom ostrove, aby to šlo rýchlejšie, lebo veľa času mi zaberá dennodenná komunikácia s čitateľmi.
Ale nemyslíte vopred na to, ako sa im kniha bude pozdávať a neprispôsobujete tomu svoje písanie? Dávajú vám rôzne pripomienky?
Už sa mi stalo, že ma oslovili čitatelia a chceli, aby som v knihe uviedol ich meno. Vyhovel som ich požiadavke a niektorú postavu som podľa ich želania pomenoval.
Keď dopíšete knihu, potrebujete chvíľu odstup alebo sa môžete pustiť do ďalšej?
Keď dopíšem, rukopis si aspoň dvakrát prečítam, až potom ho pošlem do vydavateľstva. Potom si dám týždeň pauzu od písania, zároveň sa pripravujem na novú knihu, absolvujem stretnutia, prečítam si na internete niečo k histórii prípadu.
A relaxujete aj celkom inou činnosťou? Kdesi som čítala, že chodievate na huby.
Na huby chodím rád, túto sezónu možno pre medvede vynechám.
Foto: IKAR
Vraj keď ste napísali knihu Polícia v rukách mafie, chceli ste od vydavateľstva plagát, ktorý ste si plánovali vyvesiť na polícii. PR manažérka však povedala, že by to asi nevyzeralo veľmi dobre, keby občania na polícii hneď zbadali nápis Polícia v rukách mafie…
Tak plagát by som umiestnil do priestorov, kde sa pohybujú len policajti a medzi nimi mám veľa čitateľov.
Vy ste tiež študovali na policajnej akadémii, okolo ktorej je teraz veľký rozruch pre kauzu s postrelenou kadetkou Miškou. Nebol by to tiež námet na knihu?
Nepoznám pozadie prípadu, neviem si predstaviť, ako sa ostrý náboj dostal do zásobníka. Je to, samozrejme, zistiteľné. Na nábojoch, ktoré boli v zásobníku, sa nachádzali daktyloskopické a biologické stopy osoby, ktorá ich doň umiestnila. Podľa nich sa dá vyhodnotiť, kto náboj do zásobníka vložil. Zrejme to bola nešťastná náhoda, v mojich knihách nepíšem o nešťastných náhodách, ale o zločinoch. Neviem si predstaviť, že by v tomto prípade šlo o úmyselné konanie.
Keď ste vy študovali na policajnej akadémii, dialo sa tam niečo, o čom by sa dalo písať?
Policajnú akadémiu som študovali popri zamestnaní, chodil som na týždenné sústredenia, nemyslím si, že by to bolo pre čitateľa zaujímavé. Vyskytli sa síce všelijaké žartíky, vtedy som netušil, že raz budem písať, nerobil som si poznámky. Možno by čitateľov predsa niektoré pobavili.
Už prvou knihou ste získali ocenenie Slovenský knižný debutant roka 2019. Nezačína sa Dominik Dán obávať, že ho zosadíte z pomyselného kráľa slovenského krimi?
Tohto kolegu som osobne nikdy nestretol, ale viem, kto to je. Pseudonym Dominik Dán asi dlhé roky nikto na Slovensku neprekoná, určite nemusí mať z Petra Šlosera obavu.
Nejde vám na nervy, keď vás takto ľudia s Dominikom Dánom porovnávajú?
Nie, on vstúpil na knižný trh so svojimi detektívkami, keď bol ešte relatívne voľný. Dnes má autor menej možností preniknúť k čitateľom, knižný trh je presýtený.
Našla som vaše staršie vyjadrenie, že keď nastupovala súčasná vláda, verili ste jej sľubom o očistení od korupcie, krivých policajtov, podnikateľov atď. Sklamalo vás, ako sa situácia vyvinula alebo je to dnes predsa len lepšie?
Asi som nehovoril o vláde, lebo vláda o tom nerozhoduje, vždy skôr hovorím o svojich kolegoch z polície. Policajný zbor sa veľmi očistil od krivákov, ako nečestných policajtov nazývam v knihách. Žiadne prostredie sa však nedá absolútne vyčistiť, ale myslím, že v polícii sa to podarilo.
Sú policajti trochu poetické duše, keď dávajú kauzám názvy ako Súmrak či Očistec? Kto to vymýšľa?
O súčasných policajných akciách sa s kolegami nerozprávam, ale keďže som niekoľko rokov pôsobil v Národnej kriminálnej agentúre, viem asi, kto to vymýšľa. Nerobí to jeden človek, je to vždy kolektívne rozhodnutie, tuším, kto je autorom tých „cirkevných“ názvov ako Očistec, Judáš či Božie mlyny.
Má to pôsobiť zábavne či nahnať strach zločincom?
Pri krycích názvoch policajných akcií ich autori nehľadajú zábavné či strach šíriace názvy. Mali by však výstižne približovať realitu podobne ako napríklad názvy mojich kníh Polícia v rukách mafie či Policajná chobotnica.
Ako by ste navnadili na vaše najnovšie diela čitateľov?
V piatej knihe som dej posadil do Piešťan, kde v úvode neznámy páchateľ prepadáva ženy, keď idú ráno do práce. Pri prepade jednu brutálne znásilní, ale neprezradím, ako sa to skončilo. Hneď na začiatku sa vo Váhu nájde telo bez hlavy a poctiví policajti sa snažia zistiť páchateľa. Chcel som dať vyniknúť aj neviditeľným policajtom, ktorí sú v skutočnosti policajní agenti. S nimi sme často v NAKA spolupracovali pri odhalení najväčších káuz a zločinov. V šiestej knihe pôjde o korupciu zo strany najvyšších policajných funkcionárov, únik informácií z ich strany a bude sa vyšetrovať jeden starší prípad vraždy a ďalšie zločiny.
Žijeme v čase, ktorý vám dáva veľa inšpirácie na romány?
Nie som závislý od súčasnej doby, hľadám inšpiráciu v prípadoch, na ktorých vyšetrovaní som sa kedysi podieľal. Samozrejme, aj dnešok mi dá niečo nové, pri niektorých čakám, kedy moji bývalí kolegovia zistia páchateľa.
Sú zločinci časom stále rafinovanejší?
Určite áno, nemám pred sebou policajné štatistiky, ale viem, že podiel majetkovej a násilnej trestnej činnosti určite klesá. Polícia však zaznamenala nárast ekonomickej trestnej činnosti, takže páchatelia sú sofistikovanejší a páchajú zločiny, ktoré sa ťažšie dokazujú.
Vraj ste odmlada hrávali šach, čo vás naučilo strategicky uvažovať a predvídať ťahy súpera. Dáva vám to výhodu pri odhaľovaní zločinov?
Šach mi dal naozaj veľa, logické myslenie musí policajt používať pri odhaľovaní prípadov aj pri komunikácii so svedkom či podozrivým. A tak, ako pri šachu nemôže človek pri víťaznom ťahu prejaviť svoje emócie, nemôže ich dať najavo ani policajt pri vypočúvaní. Veľakrát som sa čudoval, že si kolegovia nevšimli niečo, čo mne bolo jasné. Nie som žiadny Monk ani Sherlock Holmes, ale logické myslenie mi často pomohlo.
Peter Šloser
Narodil sa ako Peter Chudý 29. septembra 1967 v Topoľčanoch, vyštudoval Gymnázium Topoľčany a Akadémiu Policajného zboru. Občanom začal slúžiť v roku 1987 v policajnej škole v Pezinku a o rok neskôr už v teréne na najväčšom bratislavskom sídlisku. Po pár rokoch už v Prievidzi uniformu vymenil za civilný odev policajta na kriminálke. Vrchol na okrese ako okresný riaditeľ ho v kariére posunul na policajné prezídium, kde pôsobil v riadiacich pozíciách štyroch špecializovaných útvarov určených na boj s organizovaným zločinom. V Ikare mu vyšli knihy: Mafiánska poprava, Polícia v rukách mafie, Policajná chobotnica, Spolok Judášov a Hlava ako dôkaz.
