Foto: Ikar
Cenzúra s pokutou
Kniha je krásna, ale – nie je to jednoduchá poézia. Číta sa pomaly, ako keby človek niečo lúštil, odkrýval. Preciťuje melódiu slov, ale aj rozkoš objavu, spoluaktivitu s autorom. Čitateľovi sa dvíhajú zo stránok pred očami podrobné obrazy, šťavnaté príbehy, hmatateľný svet. Krásny aj otrasný. Každého, kto len počul o Kvetoch zla, láka chýr, že je v nich stvárnených toľko hnusu a neprístojností, až ich kedysi zakazovali čítať a vydávať.
Čo to tam len je? Jednoducho – pravda o živote. Dnes už majú ľudia viac síl a odvahy si ju pripustiť, sú otvorenejší umeniu, a tak cítia, že Kvety zla sú najmä krásne. Charles Baudelaire to tak chcel – aby sme si nezúfali z hrôz, ale vedeli ich prijať s povznášajúcou vnútornou silou. Po prvý raz autor uverejnil tieto verše v časopise Revues des Deux Mondes v roku 1855. Bolo to osemnásť básní, ktoré Baudelaire venoval priateľovi básnikovi Theophilovi Gautierovi, ktorého si veľmi vážil. Vedel, že to, čo napísal, je sila a bol na dielo pyšný. No kritika verše označila za urážajúce dobré mravy a zhabala celý náklad. Baudelaire vraj musel zaplatiť ešte aj tristo frankov pokuty!
Foto: Ľuboš Pilc
Samozrejme, o to väčší záujem básne vyvolali, keď v roku 1861 vyšli Kvety zla opäť, a to v rozšírenom vydaní. Bola o ne bitka a potom ich spoznal aj svet. Slovenské publikum dostávalo tieto verše v rôznych menších dávkach a až táto kniha je úplná. Kto chce poznať Kvety zla dôkladne, bude spokojný. Už na prvý pohľad kniha upúta, vyzerá ako biela biblia (vlastne má aj morálny účinok), pôsobí dôstojne a je príjemná na dotyk. Čierno-biele ilustrácie Andreja Dúbravského sa rozpíjajú akoby v opare, nič nie je zreteľné, najmä nie hranice medzi dobrom a zlom, krásou a ohavnosťou. Tušíme, hmatáme, snívame, necháme sa ukolísať pôvabom, potom však príde slovo básnikovo a všetko presne pomenuje. A už vidíme, že nie je ľahké byť človekom. Cítime opojenie životom aj hnus z neho.
Foto: Profimedia
Populárna zdochlina
Keď si pri tejto príležitosti pripomínam Baudelairovu podobu a pozerám si jeho fotky, pri jednej si uvedomím, že sa podobá výrazom tváre na prekladateľa a básnika Jána Švantnera. Ten mával tiež vždy taký vážny výraz, podmračený, sústredený. Bolo vidno, že na jeho poetickej duši spočíva ťarcha sveta… Takže, tí dvaja si boli súdení. A kniha je výsledkom nie náhodnej, ale osudovej práce. V zbierke, ktorá má viacero častí, si nájde čitateľ aj štúdiu Živý strom poézie o Kvetoch zla a poézii od prekladateľa Jána Švantnera. Posledné vety znejú: „V časoch oslabeného vedomia o umení a v medziach poklesnutej reflexie, napadnutej komerciou, technokratizmom a výparmi postmoderny, má Baudelairova básnická iniciatíva opäť charakter výzvy a záchrannej kotvy.“
Čítajte viac Spomienka na Charlesa Baudelaira: Provokatívna kytica z kvetov zla
Naozaj, je šťastie, že vychádza takáto kniha, ktorá bude pre mnohých spásonosným čítaním. Moja obľúbená je napríklad báseň Albatros o ponížení krásy hrdého vtáka. Je stále aktuálne, že v ľuďoch býva nebezpečný komplex, ktorý ich núti robiť kráse zle. Nedávno som čítala v tlači, že ktosi opitý opíjal labute (kdesi pri Čunove liali do nich pivo) a veľmi im tým ublížil. A to u nás na Slovensku! Pripomenulo mi to túto báseň. Asi mnohí poznajú Baudelairovu báseň Mršina či Zdochlina, v ktorej dvojica zaľúbencov narazí v prírode na mŕtveho koňa, ktorý sa v horúčave rozkladá. Kráske je hneď na vracanie, ale – to je život. Nielen pusinky a pukerlíky. Toto poznanie dostihne každého. Kto si prečíta Kvety zla, bude pripravenejší. Nech teda kvitnú Kvety zla, ich plody môžu byť sladké.
