Prečo si si vybrala pre svoju prvú knihu práve formu picturebooku?
Som ilustrátorka, ale už od strednej školy píšem aj vlastné texty. Vždy sa k nim snažím nájsť nejakú formu, pomocou ktorej sa mi bude dariť čo najlepšie príbeh vyrozprávať. Jazero nevzniklo zo dňa na deň, bola to myšlienka, ktorá dlho zrela a formovala sa. Otázka veľkých, nečakaných životných zmien, napríklad smrti, ktoré sú mimo našej kontroly. Hľadala som spôsob, ako túto myšlienku uchopiť. Picturebook má výhodu, že text a ilustrácie sú v ňom v úplnej rovnováhe a ani jedna zložka nevytŕča nad druhú. V klasických knihách je ilustrácia zväčša doplnková, no v picturebooku je rozvinutý svet obrazov a vizuálnych metafor. A táto rovnocennosť sa mi páči. Pôvodne som si myslela, že kniha bude pre deti, no tým, že môj štýl je abstraktný, Jazero je nakoniec skôr pre dospelých. Alebo pre veľké deti, možno pre tínedžerov. Je to kniha, ktorá ponúka veľa možností, ako s ňou pracovať v dialógu.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Nepremýšľala si nad tým, že by si vytvorila pohyblivé obrázky?
Určite, je to jeden z mojich snov. Chcela by som vytvoriť animáciu, alebo krátky film.
Jazero vyzerá ako dobrá predloha pre krátky film.
Áno. V mojej hlave nezvyknem striktne oddeľovať umelecké formy. Naopak, splývajú a prelínajú sa, viem si pokojne Jazero predstaviť v pohyblivej vizuálnej či filmovej podobe. Viem si ho dokonca predstaviť aj ako tanečnú choreografiu alebo divadlo. Alebo aj čokoľvek iné. Ale momentálne sa venujem najviac ilustrácii, takže som siahla po mne najbližších nástrojoch na vyjadrenie.
Text je v prípade Jazera v menšine. Nechcela by si niekedy napísať aj nejakú „ukecanejšiu“ knihu?
Vždy keď píšem, snažím sa vystihnúť myšlienku na čo najmenšej ploche. Baví ma zhutňovanie. Ťahá ma to skôr k poézii, k haiku, k básniam a keď už próza, tak maximálne poviedka. Ale určite sa nevidím ako autorka románov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Ako vnímaš obrázkové knihy bez slov? Stretla som sa s nimi prvý raz ako dospelá a sú pre mňa doteraz veľkým zážitkom. Neláka ťa aj takýto formát?
Rozumiem konceptu silent books a niekedy by som si to možno aj chcela vyskúšať. No slová sú pre mňa veľmi dôležité. Fascinuje ma, ako funguje naša myseľ, keď čítame a zároveň vnímame obrazy, ktoré napríklad s textom kontrastujú, alebo sú abstraktné. Vzniká potom ešte ďalšia subjektívna interpretačná línia, niečo, čo ani ja ako autorka neviem predvídať a to ma láka.
Spomínala si, že Jazero nevzniklo zo dňa na deň, že tému si nosila v hlave už dlho, vlastne roky. Prečo?
Myslím, že každý potrebuje niečomu veriť a tým, že som nebola vychovávaná v žiadnom vierovyznaní, tak som v nejakom momente svojho života potrebovala pátrať po tom, ako to mám ja. Ako funguje svet, ako rozumieť spoločnosti, vesmíru. Hľadala som, čo mi pomôže prekonávať ťažšie obdobia. Každý potrebuje nejaký „coping mechanism“, spôsob, ktorým si pomáha pri vyrovnávaní sa so zložitými udalosťami. Ovplyvnil ma Fromm alebo Jung a zamýšľala som sa nad tým, ako veci fungujú pre mňa, chcela som ponúknuť svoj pohľad. Proces mojej tvorby vyzerá tak, že často veľmi dlho trvá, kým prídem na to, ako čo najjednoduchšie vyjadriť a sformulovať myšlienku, tak, ako chcem. Potom to už ide ľahko. Zároveň mi to komplikuje snaha o abstrakciu; nechcem byť príliš konkrétna a doslovná, no potrebujem, aby bol odkaz dostatočne jasný. Nechcem byť prvoplánová a kázať „svoje pravdy“, ale vyjadriť svoje nazeranie na vec.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A čo je teda to, čo si chcela vyjadriť? Aký je tvoj pohľad?
Chcela som sa pozrieť na to, ako sa vyrovnávať s vecami, ktoré sú väčšie ako ja a nemám ich pod kontrolou, sú inak, ako by som chcela, ale neviem to zmeniť. Môžu to byť zmeny, rozchody, smrť, hocičo.
Ako ty sama prežívaš nepríjemné zmeny?
Jazero je v podstate môj spôsob, akým sa s nimi vyrovnávam. Keď sa udeje niečo náročné, čo neviem spracovať, zmeniť, ani sa s tým rýchlo vyrovnať, pokoj mi prináša predstava, že som príliš maličká súčiastka na to, aby som videla celý obraz. Že som na začiatku, stále som len maličké Jazero a ešte nie som oblak, takže nemám nadhľad a nemám ako vnímať širšie súvislosti. Ale viem, že sa ním stanem. Najprv ním a potom dažďom. Že veci sa vyjasnia a začnú dávať zmysel. Pomáha mi aj to, keď sa obzriem a vidím, že takéto situácie tu už v minulosti boli a vždy sa to nejako vyriešilo. Vždy sa to vyrieši, veci do seba zapadnú. A – veľmi dôležitý moment – že to nebude navždy takto, ako je to v danom momente. To ma upokojí.
Ktorá časť knihy vznikala ľahko a mala si ju hotovú najskôr?
Úplne prvá vznikla ilustrácia so slnkom a rybou a druhá bola tá “ty, mama, starká”. Ktorá bola najkomplikovanejšia a tlačila si ju zo seba ako zubnú pastu na konci? Boli aj také. Bola fáza, kedy som sa ozaj z práce na knihe netešila. Veľmi som sa napríklad trápila s rozkladacou časťou. Mala som predstavu, že to bude Hieronymus Bosch, že sa tam bude diať milión vecí a bude to v podstate niečo na štýl Where is Waldo (britská knižná séria, v ktorej majú deti nájsť chlapca s okuliarmi v červeno-bielom pruhovanom svetri v dave iných postavičiek). Ale nakoniec to dopadlo inak a myslím, že je to aj dobre. Bol to zložitý formát, koncepčne náročný. Musela som dávať pozor na to, aby ilustrácia dobre fungoval ako celok, ale aj v zloženej forme. Samotná grafika skladačky je veľmi veľká, čo mi komplikovalo celkový pohľad. Túto časť som robila bezkonkurenčne najdlhšie a stále dokola som sa k nej vracala.
Čítajte viac Recenzia knihy Jazero: Deti jazera majú oranžové uši
Prečo si upustila od Hieronyma Boscha?
Uvedomila som si, že to nie je úplne môj štýl. Napríklad kniha Káva Dávida Soboňa je plná detailov, ktoré sú absolútne prepracované. Dávid je výborný kresliar a vidno, že sa vyslovene vyžíva v kreslení detailov. Môj štýl je iný, baví ma abstrakcia, geometria, minimalizmus a metafory. Bosch mi nešiel, nebola som to ja, snažila som sa napasovať do polohy, ktorá mi nebola vlastná. Toto „zablúdenie“ bolo však v procese tvorby veľmi užitočné, vďaka nemu som si nakoniec dokázala lepšie uvedomiť, čo funguje a čo nie.
Ktorá ilustrácia v Jazere je tvoja najobľúbenejšia?
Mám rada rybára s pravítkom, ako si meria fúzy. S tou ilustráciou som sa totiž na začiatku trápila a pochybovala o nej a nakoniec to dopadlo oveľa lepšie, ako som dúfala. Celá tá dvojstrana je vlastne moja obľúbená, no najobľúbenejšia je obálka. Tá má totiž svoj príbeh. Na Instagrame som robila výzvu, kde som prosila ľudí aby mi poslali obrázky predmetov, ktoré im ostali po ľuďoch, ktorí im boli drahí a už nie sú v ich životoch. Zmizli, odišli, zomreli, proste sú preč. Tie predmety potom abstrahovala a prostredníctvom slepotlače sa dostali na obálku. Napríklad sú tam nožnice, s ktorými kedysi dávno strihala malého chlapca, dnes už mladého muža, jeho teta. Alebo je tam horolezecké lano. A je tam napríklad brošňa mojej starkej. Ale aj kopa iných objektov. Veľmi sa mi páčila tá myšlienka, že táto koláž predmetov je takmer neviditeľná, možno skôr pocitová a hmatová. Je to síce tam, ale keď nepoznáš príbeh, vnímaš to len ako ornament. Páči sa mi, že táto hra sa pekne dopĺňa s citátom na začiatku knihy (“Žiadny odchod, žiadne lúčenie, sa nedeje v jedinom okamihu, ani ak trvá len sekundu. Zostávajú ešte vlny, svetlo zanechané časom stráveným spolu.” Rjóko Sekiguči – Nagori) Ten mimochodom prišiel až na konci, keď bola takmer hotová, aj keď to vyzerá, že to bolo naopak. Je to také malé tajomstvo, ktoré som teraz vyzradila – ľudia, ktorí si knihu už kúpili, nemohli ani tušiť, že majú doma brošňu mojej starkej. A to sa mi páči, lebo to sedí s myšlienkou celej knihy a pretože si myslím, že to takto nejako naozaj funguje. V živote, ale aj v smrti. Že sa vďaka druhým šíriš na miesta, na ktoré by si sa inak nedostala a na ktoré si ani nepomyslela. A stávaš sa súčasťou života ľudí, ktorých nepoznáš.
Jazero sa narodilo len nedávno, ale predpokladám, že nezaháľaš. Čo chystáš ďalej?
Premýšľam nad rôznymi ďalšími projektami, ale momentálne si užívam, že je Jazero vonku a chcem si nechať nejaký čas na to, aby som sa z toho mohla tešiť. Ale samozrejme, nejaké veci vo mne zrejú. No najmä sa teším. Mimochodom, je to zábavné; na knihu dostávam veľa spätnej väzby a ani raz som ani od dvoch ľudí nepočula rovnakú interpretáciu. To je na tom najkrajšie; Jazero nie je o mne, ale zrkadlí sa v ňom ten, kto ho číta.
