Dobrá teta Lou
Hoci sa v anotácii dočítate, že kniha je tak trochu paródiou na gotické romány v štýle kostýmovej gotiky, nejde o žiadnu prvoplánovú satiru. Hlavnou postavou je Joan Fosterová, žena, ktorá je natoľko poznačená traumami z detstva, že si následky nesie dodnes.
V príbehu sa prelínajú dve časové línie – súčasnosť, v ktorej Joan unikla do Talianska po tom, ako narafičila vlastnú smrť, a minulosť, ktorá plynule rozpráva jej príbeh od detstva až po dospelosť. To, ako sa dostala do takej bizarnej situácie, sa čitateľovi odkrýva postupne.
Čítajte viac Spisovatelia sa bránia pred umelou inteligenciou. Podpísali otvorený list
Výchova chladnej, odťažitej matky a apatického otca sa významnou mierou podpísali na jej charaktere. Joan síce vyrastala dobre zabezpečená, ťažko ju však ovplyvnilo matkino neustále šikanovanie pre jej obezitu, voči ktorému sa dieťa len ťažko dokáže ubrániť. Otec síce bol fyzicky prítomný, no duchom akoby bol neustále niekde preč.
A keďže ani v škole to pre Joan nebolo najjednoduchšie, jej jedinou útechou sa stala dobrá teta Lou, s ktorou sa cítila bezpečne. Ide o najsympatickejšiu postavu celej knihy – je vtipná, svojská, bezprostredná a človek si pri jej opise ľahko spomenie na svoju vlastnú tetu či babku, ktorá nad ním v detstve držala ochrannú ruku.
Foto: Reuters, ANDREW KELLY
Kto je Joan?
Joan sa síce dokázala preniesť cez všetky prekážky, no to, ako sa s nimi vyrovnávala, sa nedá považovať za zdravé. Po tom, ako schudla a odstrihla sa od rodičov, začína žiť svoj vlastný život. Chýbajú jej však akékoľvek pevné charakterové vlastnosti – akoby bola len odrazom toho, čo od nej okolie vyžaduje alebo očakáva. Čitateľ celý čas čaká na nejaké precitnutie, no nič také neprichádza.
Sledujeme tak ženu, ktorá sa vyhýba konfrontáciám a skrýva podstatné fakty zo svojho života, aby tým nebodaj niekoho neodradila. Ľudia, ktorí ju obklopujú, jej pritom neponúkajú veľa, no ona na nich napriek tomu lipne. Jej manžel Arthur je bipolárny pseudointelektuál, v teórii revolucionár, v praxi obyčajný pokrytec, ktorý si svoje frustrácie vybíja na všetkých naokolo.
Joan si je vedomá jeho negatívnych stránok, napriek tomu ho necháva, aby ňou zametal, ako sa mu zachce. Podvádza ho s výstredným umelcom, ktorý sa od Arthura až tak nelíši – tiež len všetkých kritizuje. Joan síce tvrdí, že Arthura miluje, jej skutky tomu ale veľmi nenasvedčujú.
Čítajte viac Knižné tipy Pravdy: nová Margaret Atwoodová, ako zabrániť vražde, ktorá sa už stala, aj solitér Dobrovoda
Výkrik podvedomia
No a kde sú tie gotické kostýmové romány? Počas vzťahu s istým poľským šľachticom Joan zistí, že písanie brakovej romantiky v tomto štýle nie je náročné a zároveň si tým zarobí slušné peniaze. Knihu tak sprevádza niekoľko pasáží z jej románov, ktoré píše pod pseudonymom.
Jedného dňa sa však Joan rozhodne vyskúšať automatické písanie, čoho výsledkom je kniha svojskej poézie, ktorú nazve Pani Veštba. Celkom sa líši od toho, čo písala dovtedy, preto sa tentoraz rozhodne vydať dielo pod svojím vlastným menom. Ide o časť jej skrytej identity, s ktorou vyjde na svetlo sveta, no po celý čas sa cíti nesvoja.
To je na celej knihe najzásadnejšie a najsmutnejšie zároveň. Celý čas čítame o Joan, no dokopy o nej nevieme nič. Aby prežila všetky traumy, rozhodla sa kedysi dávno zatlačiť svoju identitu kamsi hlboko do úzadia, a odvtedy funguje len ako akási povrchová verzia samej seba, ktorá sa prispôsobuje vonkajším podmienkam.
Čítajte viac Spisovateľka plameňometom páli vlastnú knihu. Na protest proti cenzúre
Nevieme, čo by chcela dosiahnuť, čo ju baví, o čom sníva, na čom sa smeje. Jediný kúsok jej skutočného ja vyplaví na povrch až poézia, ktorej nerozumie ani ona sama, a ktorá sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi. Je to výkrik jej podvedomia.
Atwoodovej rané dielo je napísané s očarujúcou ľahkosťou, hoci kniha obsahuje časti, pri ktorých človek pociťuje súcit, ľútosť, smútok i hnev. Autorka sa vyžíva v detailných opisoch oblečenia, a to nielen v Joaniných románoch, čitateľ si teda užije kostýmovú gotiku i modernu.
Vo svojej podstate ide o knihu, ktorá na prvý pohľad nenesie hlbšie posolstvo, no čím viac sa nad ňou čitateľ zamýšľa, tým väčšiu ťarchu cíti. Ukazuje totiž, aký silný vplyv má na nás naše okolie, a aké podstatné je prostredie, v ktorom vyrastáme. Nikdy by sme si nemali nechať zobrať to, kým sme. Život potom stráca akýkoľvek zmysel.
