V knihe Meč a srdce ožíva všedný život Kežmarku v 15. storočí – trhy, práca v cechoch, vzťahy v meste, ambície mocipánov, nevery, lásky. Vyznieva to aj dosť zábavne – hostiny, popíjanie – naozaj bol život vtedy aj zábavný? Nachádzate také stopy v archívoch?
Áno, podobne aj v knižných prepisoch listín a v dobovej tlači (to až v 19. storočí). Ako sa tu žilo, sa dozvieme aj zo 400-ročných mestských štatútov, kde sa napríklad píše: Krčmári, ktorí budú pri podávaní pálenky prichytení počas nedeľnej bohoslužby, budú spolu s pijúcimi odsúdení k prísnemu trestu. (Len nechápem, prečo v blízkosti kostolov stáli vždy krčmy.) Rúhanie, prísahy, kliatby a nadávky, ako aj hranie v kocky a karty, pričom sa najviac kľaje a nadáva, budú potrestané väzením a finančnou pokutou. (Neskôr pribudlo aj obmedzené používanie tabaku.) Pýcha, roztopašnosť a veľký prepych šiat u žien sa má odstrániť, na čo bude prísne dohliadať komisia.
Foto: JADRO
Už vtedy boli mravnostné komisie? Starali sa aj do súkromia?
Platilo napríklad, že pytačky sa majú konať bez pompéznosti, iba niekoľkými slovami, mladomanželia sa majú do postele uložiť bez veľkého kriku mládencov, bez trieskania hrncami, v opačnom prípade zaplatia pokutu. Ďalšie pravidlá obsahovali od 15. storočia cechové artikuly, a tak vieme všeličo aj o remeselných zvykoch. Samozrejme, aj v tej hektickej dobe sa muselo žiť a pracovať. Našlo sa miesto aj na zábavu, na hriešnu i povolenú lásku. A nikoho neodradila ani klietka hanby! Remeselníci pracujúci od skorého rána do neskorého večera sa vedeli odviazať pri spoločných posedeniach. Páni radní takisto nepohrdli vínom, veď to je ľudské. Ba podľa dobovej klebety radnica s vinárňou boli spojené tajnou chodbou, aby ľud nevidel, že panstvo chodí piť.
Foto: archív Nory Baráthovej
Kdesi píšete: Búrili sa vojaci aj sedliaci, všetci chceli vyberať dane. V čom sa vlastne odvtedy zmenil život?
Čo sa týka hrabania peňazí k sebe, to sa za storočia nezmenilo, ba mám dojem, že teraz je to ešte horšie. Kežmarčania platili daň panovníkovi, ale aj hradnému pánovi; keď prišli nejakí povstalci, platilo sa aj im. Mestu sa platila daň za dom, dvorové časti, lesy, role, pastviny, za dobytok, za zvony a dokonca bola aj daň z komína. Ale! Výška daní bola podľa majetku platiaceho, čím chudobnejší, tým menej platil.
Krásna kapitola je o škole, ktorá bola vtedy novinkou. Istí rodičia hovoria, že by radi dali dieťa do školy, ale že majú sedem dcér a dievčatá nemôžu do školy chodiť. Kedy sa toto zmenilo?
Dievčatá – aspoň v Kežmarku – chodili do školy až od 19. storočia, nemáme zatiaľ staršiu správu. Mnohé naučili čítať, písať a počítať rodičia, pokiaľ to sami vedeli. Bohatšie dievčatá z vyšších kruhov mali svoje vychovávateľky, tie ich učili aj cudzie jazyky. Na gymnáziu mohli študovať koncom 19. storočia len externe, až v 20. storočí sa začalo považovať ich vzdelávanie za normálne. Dievča kedysi malo mať tri K – Kirche, Kinder, Küche (kostol, deti, kuchyňa), a to bolo preň hlavné. V Kežmarku bola totiž väčšina obyvateľstva nemecká, okrem Nemcov tu žili Slováci, Maďari, Poliaci, Bulhari, Česi a v 17. storočí aj jeden Turek.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Rodičia vraj pod oknami školy počúvali, ako deti v škole krásne spievajú. Ako to je dnes s hudbou v Kežmarku? Je tam niekto ako Michalica v Kremnici? Funguje miestna kultúra?
Stačí spomenúť dve mená – Peter Duchnický, vynikajúci skladateľ (ja mu hovorím, že je priamo geniálny), ktorý ovláda hádam každý hudobný nástroj, a Vlado Krausz – tiež skladateľ, textár pre elitu slovenských spevákov, a navyše aj výtvarník. Keby som mala vymenovať všetkých, čo robia „do hudby“, to by bol dlhý rad. Čo sa týka kultúry… Kultúrne stredisko malo dve budovy, jednu s dvorom, kde sa robili rôzne podujatia, premietania filmov…
Dnes má jednu, kde sa hrá divadlo, druhú s dvorom mesto dalo inému podniku, samozrejme, pár ľudí sa z kultúry poprepúšťalo, ostatní sú sústredení v budove knižnice, makajú, ako sa dá, mesto nemá žiaden odbor kultúry, tá spadá pod sekcie úradu… Škoda reči. A pritom začiatky hudobného života v Kežmarku môžeme klásť do 13. storočia, začiatky divadelníctva do 15. storočia. Myslím, že chyba je v jednom: po roku 1945 sa v Kežmarku takmer úplne vymenilo obyvateľstvo, od prvej svetovej vojny odišli Maďari, Česi, Nemci, Židia boli zlikvidovaní… Nové obyvateľstvo, ktoré prišlo hádam zo 100 rôznych sídlisk, sa len pomaly zžíva so starou históriou Kežmarku.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Ako sa vlastne vtedy hovorilo v Kežmarku? V škole sa vraj učilo po nemecky a po latinsky, učili farári. Škola sídlila vedľa Kostola Sv. kríža. Sú v Kežmarku konkrétne pamiatky na túto dobu? Napríklad po tejto škole niečo zostalo?
Každý poriadny Spišiak ovládal donedávna tri jazyky – slovenský, nemecký a maďarský. V Kežmarku od 2. polovice 13. storočia prevážila pôvodné slovanské obyvateľstvo nemecká kolonizácia a tak to bolo až do rozpadu Rakúsko-Uhorska roku 1918. So školami to bolo tak: prvé vznikali pri kláštoroch, u nás zrejme už v 13. storočí pri Kostole Sv. kríža. Bol to typ farskej školy, kde učili kňazi v rodnej reči – v kežmarskom prípade po nemecky – základné predmety: písať, čítať, počítať, náboženstvo a spev, pretože žiaci účinkovali aj pri bohoslužbách. V 14. storočí sa škola zmenila na mestskú, kde bol nižší stupeň – predmety niekdajšej farskej školy a vyšší – kde sa už po latinsky učilo sedem slobodných umení a pedagógovia neboli farármi.
Po reformácii Dr. Luthera škola nadobudla charakter gymnázia – latinského a z neho v rokoch 1787–1852 vyrástlo povestné lýceum, na ktorom študovali mnohí literáti a vedci rôznych národností. Na lýceu sa učilo po latinsky a po nemecky, po roku 1867 predovšetkým po maďarsky. Mestská škola datovaná rokom 1536 stojí pri Kostole Sv. kríža dodnes, lýceum takisto a najstaršie písomné pamiatky som videla zo 17. storočia, ale určite sú aj staršie.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Ku knižke sú pekné a výrečné ilustrácie Jozefa Česlu. Našli ste si tohto ilustrátora? Konzultoval s vami obrázky?
Nie, to nechávam na vydavateľa Jaroslava Šlebodu, má vydavateľstvo JADRO. Je to akoby môj „dvorný“ vydavateľ“, ktorého si veľmi vážim a je človekom, s ktorým sa dá vždy dohodnúť.
Má túto knihu doma každý Kežmarčan?
Určite nie. Keď porovnávam svoje historické romány spred 40 rokov, vypredali sa raz dva, hoci boli hádam v desaťnásobnom náklade. Teraz o tom môžem len snívať, a nielen ja. Vytláča nás PC, tablety, záujem je bohužiaľ kdesi inde. Kniha Meč a srdce vyšla vo dvoch vydaniach, to prvé – pochválim sa – získalo prémiu za rok 2015 od Klubu nezávislých spisovateľov. Hovoria, vraj je to prvý novodobý humoristicko-historický román. Či naozaj, fakt neviem.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Zaujala ma tiež klietka hanby v deji. Bola to dobrá výchovná metóda?
Klietka hanby existovala už roku 1525, roku 1557 postavili v meste pranier, bol zlikvidovaný roku 1801. Škoda. Na cirkevnom dvore bola aj klada. Do klietky zavierali ženy, keď niečo vyviedli alebo boli na ulici počas noci. Ľudia sa z nich vysmievali, opľúvali ich… Dnes by bolo treba celý rad klietok vedľa seba. Kam sa podela originálna klietka, nevedno. Keď má Levoča svoju originálnu, prečo by sme nemohli mať aj my, hoci novú? Vidíme, ešte stále súperíme, hoci inak sme už kamaráti.
Čo je inak nové v Kežmarku a na čom pracujete vy?
Po postavení bytoviek pred polstoročím sa vyprázdnilo historické centrum mesta, ale akoby znova začalo ožívať, opravujú sa najotrasnejšie domy, samozrejme, súkromníkmi, plány by boli, ale… Je mi ľúto, ale toľko nevraživosti medzi ľuďmi, ako je teraz, som ešte nezažila. Faloš, závisť, ohováranie, podkladanie nôh. A čo robím? Beletrizované dejiny Kežmarku. Také dačo sme tuším ešte nemali.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Mnohých čitateľov možno prekvapí, že nielen dnešné časy sú rozvadené, ale že to tak bolo aj v stredoveku. Vo vašej knihe Meč a srdce sa dokonca dočítame o storočnej vojne medzi Levočou a
Kežmarkom. Išlo v nej o právo skladu. Čo to presne znamenalo? ====
Počas vyše 750 rokov existencie Kežmarku prešlo cez jeho chotár trinásť vojen. Niektoré boli skutočne kuriózne a vôbec nemuseli byť, ako napríklad vojna s Levočou, ktorá počas 15. a 16. storočia trvala vyše sto rokov a začala sa pre právo skladu, ktoré bolo dôležité, lebo podľa neho mohli mešťania privilegovaného mesta donútiť okoloidúcich cudzozemských obchodníkov, aby sa zastavili v ich meste a určitý čas tu predávali svoj tovar. Toto právo mala na Spiši len Levoča a Podolínec. Kežmarok po ňom veľmi túžil. A nechtiac mu k tomu dopomohli husiti alias táboriti, ktorí 25. apríla 1433 dobyli Kežmarok. Čiastočne ho vypálili a odniesli si živú korisť – kežmarských senátorov, ktorých mesto muselo vykúpiť. O všetkom, čo sa v Kežmarku stalo, bol informovaný aj panovník Žigmund.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Odkiaľ?
Kežmarčania mu v niekoľkých listoch dramaticky vylíčili prepad a svoju zúfalú situáciu. Najprv napísali, že husiti im ulúpili mestské privilégiá a vzali ich so sebou, no vzápätí informovali, že privilégiá husiti zničili. Cisár vyšiel mestu v ústrety, odpustil mu na pár rokov dane a prisľúbil privilégiá znova potvrdiť.
A ako to v skutočnosti bolo?
Kežmarskí senátori sa vrátili zo zajatia a sumarizovali, čo sa stalo a čo nie. A vtedy zrejme padol návrh: je potrebné spísať zoznam privilégií a predložiť panovníkovi na potvrdenie. A medzi skutočné práva, ktoré mesto do roku 1433 vlastnilo, treba napísať aj právo skladu. Návrh prešiel. List panovníkovi napísali. Levoča sa dozvedela o podvode a protestovala u cisára.
Ten bol v rozpakoch: kto má pravdu? Obrátil sa teda na vierohodné miesto Spišskú Kapitulu a listom ju poprosil, aby zistila, či Kežmarku právo skladu patrilo aj predtým. Kapitula odpovedala: áno, Kežmarku právo skladu patrilo aj predtým. Čo sa odohralo medzitým medzi Kežmarčanmi a Kapitulou, to sa už zrejme nikdy nedozvieme. Nič netušiaci panovník potvrdil v roku 1435 Kežmarku zoznam všetkých predložených práv, teda aj právo skladu. A Levočania prisahali pomstu.
To je dosť zložité, a nie je to tuším ešte ani všetko?
Druhou nepriamou príčinou nepriateľstva oboch popredných spišských slobodných kráľovských miest boli Turci. Nie, na Spiš sa nedostali, ale v boji proti nim zomrel roku 1526 uhorský kráľ a odrazu boli dvaja záujemcovia o trón. Imricha Zápoľského – svojho hradného pána – podporoval Kežmarok, druhého – Ferdinanda Habsburského – zase Levoča. A opäť bol oheň na streche. Nie obrazne, ale naozaj. Vo vzduchu lietali zápalne strely i odseknuté hlavy.
Preboha! Fakt? Mali dosť zbraní?
Keď sa minulo všetko strelivo, do kanónov napchali gule z tvrdého tvarohu. Pomohli aspoň načas. Aby nebolo okolitým spišským mestečkám ľúto, že sa na boji nezúčastnia, obrátili sa súperi občas aj proti nim. Pokradli dobytok, obilie, čo nezvládli odniesť, to podpálili.
Zabudlo sa na dávne sváry?
Dnes, takmer po 600 rokoch, odkazujem: Levočania, odpusťte Kežmarku. Tá storočná vojna naozaj nemusela byť. Pretože v podstate nič nevyriešila.
Foto: Ilustrácie Jozef Česla
Páčilo sa mi, že vaše rozprávanie o dávnej histórii je ironizujúce a postavy sú aj humorné. Podobajú sa na tie skutočné z histórie alebo ich modelujete pre román? Existoval napríklad naozaj červenovlasý kat?
Ja ako historik si nemôžem dovoliť len niečo povymýšľať, postupujem zásadne podľa faktov. Postavy sú pravdivé, takisto ich mená, podobne aj jednotlivé príbehy. Niekedy je to oveľa ťažšie než vymýšľanie. Ja totiž chcem, aby sa čitateľ z mojej knihy niečo nové naučil, nielen sa pobavil a zavzdychal nad nejakým vymysleným ľúbostným príbehom. Ako som spomínala, obyvatelia oboch miest sa nenávideli okrem dvoch osôb – syna levočského senátora Kocha a dcéry kežmarského richtára Damiána. Ich láska zdolávala prekážku za prekážkou a porozumeli im aj rodičia, ktorí sa tajne dali previezť do Kežmarku za mladými na voze s hromadou sliviek a pod nimi mali svoj úkryt.
Nakoľko čerpáte pri svojich knihách z archívov a čo rada dodávate z vlastnej fantázie a skúsenosti?
Opovažujem sa tvrdiť, že 95 percent mojich historických románov má pravdivý dej a tých päť percent fantázie mi hádam čitatelia odpustia. Pri vojne s Levočou mi veľmi pomohla dobová literatúra – kronikárske zápisy zo 16. a 17. storočia Levočanov Konráda Sperfogla a Gašpara Haina. Doteraz nechápem, prečo celú tzv. levočskú kroniku do slovenčiny nepreložili, vyšla len po maďarsky, nemecky, čiastočne po latinsky.
Z archívu materiály akoby uleteli, mám dojem, že časť odišla už po rozpade Rakúsko-Uhorska a ďalšia odišla v rámci evakuácie nemeckého obyvateľstva pred koncom druhej svetovej vojny – domov sa vrátila hádam tretina archívu? Čo sa týka spoločenského života, tam si ozaj bolo treba všeličo naštudovať, podobne pri cechoch, streleckom spolku – tieto témy mám spracovaná aj po odbornej stránke, veď som vyše 40 rokov robila v kežmarskom múzeu v hrade.
Sme zvyknutí skôr na idealizujúce príbehy z česko-slovenskej histórie, tak ma prekvapilo, ako sú vykreslení táboriti, čiže husiti. Bolo sa ich treba naozaj tak obávať? Nehľadali tu azyl? Ako ich vnímali Kežmarčania?
Na strane 55 odznie krásne motto, prečo husiti bojujú. Ide im vraj o pravdu, a čo tá pravda znamená.
Dotkne sa to dnešných čitateľov? Majú ľudia radi ešte takéto vzletné slová? Kde sa ich dnes dozvedajú?
Takto – ich idey boli na tú dobu veľmi progresívne, ale to dobro, pravda a rovnosť medzi ľuďmi, o ktoré sa snažili, sa nemôžu vybojovať len so zbraňou v ruke, pritom útočiť, obsadzovať, páliť, vraždiť. Myšlienky Jana Husa prekročili svoju dobu, len na ich realizáciu ešte neprišiel čas. To je môj názor a pritom patrím k protestantskej cirkvi.
A aký mali k husitom vzťah Kežmarčania? Traduje sa, že s nimi sympatizovali, Kežmarok mal totiž stále spory s farármi, ktorí si privlastňovali mestské majetky. Dokonca Jánovi Jiskrovi roku 1441 sami mešťania tajne otvorili brány do mesta. Traduje sa aj to, že preto zbúrali Kostol svätého Michala nad mestom, lebo sa tam chodilo prijímať pod obojím. Hoci táboriti z mesta po dvoch týždňoch odtiahli, traja ostali v Kežmarku a oženili sa… A čo sa týka vzletných slov, obávam sa, že sa budú používať už len v knihách.
