Foto: Inaque
Vždy mi bol cudzí výraz „odviazať sa“, neviem, odkiaľ by som sa mala odviazať a kam potom ísť
Pozor, volá Francesca!
Hrdinka Vero vyrástla v rodine, ktorú riadi všadeprítomná matka, otec je posadnutý dezinfekciou a stavaním priečok v aj tak tesnom byte a pýchou rodiny je geniálny brat. Rodičia svoje deti úzkostlivo strážia, takže im nehrozí žiadny úraz pri bežných detských športoch ani pri hrách na dvore. Sedia doma a utápajú sa v nekonečnej nude. Dospelá Vero farbisto popisuje svoje sivé detstvo v malom byte a prvé pokusy vymaniť sa z matkinho neustáleho prenasledovania a otcových uletených mánií. Každý útek a snaha o oslobodenie sa však končia neúspešne, matka dcéru vypátra dokonca aj v Mexiku.
Stýkať sa s nami znamenalo odpovedať na matkine telefonáty v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu
„S bratom sme museli byť našim priateľom veľmi vďační: stýkať sa s nami znamenalo odpovedať na matkine telefonáty v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Neprestajne monitorovala našu existenciu na zemi a len čo nás vystopovala, spustila druhé kolo telefonátov, aby sa poďakovala za spoluprácu a všetkých ubezpečila, že situácia sa vyriešila najlepším možným spôsobom,“ spomína Vero. Až sa medzi kamarátmi stala veta „volá Francesca“ legendou a symbolom akéhosi vnútorného policajta, ktorý okamžite identifikuje hroziace nebezpečenstvo. Tie nohavice ti padnú, ale volá Francesca, vraveli si dievčatá pri nákupoch. (V preklade: sú dobré, no príliš vypasované). Dala by som si ešte s vami, ale volá Francesca. (V preklade: ak sa teraz nezdvihnem a neodídem, doplatím na to). Keď dcéra dostala svoju prvú menštruáciu – ako posledná spomedzi spolužiačok – matka ju odprevadila až do triedy a objasnila všetkým profesorom dcérinu momentálnu indispozíciu. „Ja vám mladým nerozumiem. To nemôžete najprv zavolať matke, kým si zašukáte?!,“ komentovala Francesca svoje neodbytné telefonáty deťom aj v ich dospelosti.
Čítajte viac Kniha týždňa: Marian Škotka sa v knihe Šepot života dotkol tajomstva
Človeka považujú za cholerika, ak ľahko podľahne zlosti, ale ak je zlosť jeho permanentným stavom, stlmí sa tým celkový efekt
Matka húževnato bojovala proti túžbe svojich detí po súkromí. Veď nemali jediné dvere, ktoré by sa dali zamknúť. Keď s bratom s niekým telefonovali, postavila sa im za chrbát a našepkávala im odpovede a tohto zvyku sa ani rokmi nezbavila. Hoci sa sprchovali len v nedeľu, otec nosil všade so sebou alkohol a utierky, dezinfikoval stolíky v kaviarni aj police v supermarketoch a tlačidlá na bankomate, kľučky na úradoch. Ale zvýšiť osobnú hygienu nikdy nikomu z rodičov nenapadlo, rovnako ako zaviesť dospievajúcu dcéru ku gynekológovi. „Človeka považujú za cholerika, ak ľahko podľahne zlosti, ale ak je zlosť jeho permanentným stavom, stlmí sa tým celkový efekt,“ dopĺňa Vero otcovu chrakteristiku. No napriek všetkému v deň, keď dospela a už sa prestala primárne cítiť ako dcéra, veľmi ňou zatúžila opäť byť.
Čítajte viac Kniha týždňa: Čo bolo červené
Vlastné meno na kríži
Pravdou je, že Vero si od detstva začala vymýšľať, aby sa nezbláznila. Len vďaka svojej bystrosti a fantázii, ktorú nakoniec zúročí ako spisovateľka, sa vyhla absolútnej strate súdnosti. Zdá sa, že ani vo svojej profesii Vero netrpí žiadným prehnaným pocitom vlastnej dôležitosti – s bratom, tiež spisovateľom, si občas potajomky vymieňajú úlohy a jeden napíše článok či recenziu na toho druhého, keď ich tlačí čas. Samozrejme, za peniaze, je to obchod, aj keď zostane v rodine.
Pravdou je aj všetko ostatné, čím si Vero musela prejsť ako dospievajúce dievča a ako mladá žena. Všetky zážitky s vlastným a cudzími telami, keď obklopená bizarnými postavičkami starých mám, tiet a úchylných strýkov získava svoje prvé sexuálne skúsenosti. S pribúdajúcim vekom jej matka plní zásuvku dupačkami pre anonymné dieťa, ktoré ona nikdy mať nechce.
Pravdou je aj šokujúce odhalenie, s ktorým prišla jedna iná žena po potrate: svoje meno videla napísané na kríži v „kráľovstve nenarodených detí“. Zriadili ho horliví katolíci bez ohľadu na súkromie matiek. Nežiadali žiadny súhlas, aby bez hanby odkryli intímne miesta mnohých žien, ktoré sa nerozhodli tak, ako by si to oni predstavovali. Vero je tým pobúrená, necíti však potrebu hľadať vlastné meno na kríži. So životom – a aj so smrťou sa vyrovnáva inak.
Čítajte viac Kniha týždňa: Connemara je pieseň pre všetkých. Vonia francúzskym šarmom aj nostalgiou
V knihe Nič pravdivé napokon spoznáme celkom pravdivý obraz dnešnej mladej ženy, ktorá zápasí s mnohými životnými hendikepmi – chudobné a sivé detstvo, úzkostliví rodičia, ich predsudky a predsudky starých rodičov, učiteľov aj lekárov a napokon aj tie vlastné. Autority, domnelé autority, sny a túžby, sklamania a všetko, čo nás pripútava k životu. „Vždy mi bol cudzí výraz „odviazať sa“, a to z veľmi banálneho dôvodu: neviem, odkiaľ by som sa mala odviazať a kam potom ísť,“ píše Veronica Raimo. Jej kniha Nič pravdivé je veľmi pravdivá a úprimná výpoveď jednej generácie a určite stojí za vypočutie.
