Kniha je zbierkou kratších textov, ktoré vybral a do tlače pripravil Milan Šútovec. Prvých päť poviedok je z Vilikovského debutu Citová výchova v marci, ostatné z rukopisu Eskalácia citu. V publikácii je 14 kapitol, ktoré roztvoria pred čitateľom vejár Vilikovského štýlu, jeho osobnosti a aj doby, v ktorej tvoril. Sledujeme vývoj autora ako spisovateľa a aj vývoj slovenskej kultúry, povedzme, že mravov.

Do prózy vtrhlo mesto
Keď vyšla Citová výchova v marci po prvý raz (bol to rok 1965), v slovenskej próze dominovali vidiecke motívy, dedinskí ľudia a krajina. Bola to tradičná téma, ktorá mladých iritovala, ale aj inšpirovala. Bola výzvou. Zostávali jej istým spôsobom verní, ale vydávali sa aj inými cestami. Nová generácia spisovateľov prichádzala s námetmi z mesta a ak písala o vidieku, bolo to trocha inak. Nebola to už obľúbená lyrizovaná próza, ani priamočiary realizmus, ale civilné rozprávanie s uplatnením rôznych moderných literárnych postupov a nekonvenčných postáv.

Je teda až dojímavé vracať sa v tejto knihe do oných čias, keď aj Vilikovský bol mladý a pripomenúť si aj ich atmosféru, časopis Mladá tvorba, polemické vrenie a explóziu talentov. V literatúre sa vynárali zaujímavé osobnosti, ktoré písali svieže novátorské texty, otvorené, obnažujúce. Však to z Vilikovského poviedok cítiť doteraz. Nie sú to nijaké „dojáky“, hoci ide o poviedky o láske a ľúbostných vzťahoch. Rozprávanie je ako ponorná rieka, dej príbehov sa vynára a stráca, prelína, postavy spoznávame v rozhodujúcich chvíľach, v citovo vypätých situáciách, v okamihoch rozkoše či bolesti a eskalácia citu silnie.
Stále iné emócie
Jedna poviedka v prvej časti sa volá napríklad Zaživa v Bystrici, iná Mladý a šťastný na Slovensku, ďalšia Balada o Jánošíkovi. Koho by nezaujímali tieto témy – prežuté Vilikovským – aj dnes? Vilikovský dáva dianie do prekvapujúcich súvislostí, pracuje so širokým arzenálom nových poznatkov a pohľadov, ktoré sú schopné stále aktualizovať naše emócie. „Stred“ knihy tvoria tri poviedky trocha experimentálnejšieho typu – Metodická poviedka, Lamentácie krásnej zbormajstrovej, Ja teda v tele a telo v príbehu a cyklus vrcholí malou trilógiou – tri kapitolky pod rovnakým názvom Eskalácia citu.
Ťažko opísať obsah tohto literárneho diela, ale čitateľ sa môže tešiť aj na esej, aj na kriminálku, aj na reportáž z nakrúcania pornofilmu. Samozrejme, nič nie je podané obyčajne, všetko je videné zvláštnou optikou a cez dialógy, ktoré pôsobia prirodzene a zároveň sú veľmi originálne.
Keď sa fajčili bystrice
V knihe Pavla Vilikovského je veľa prírody, ale účinkuje aj Bratislava či iné slovenské mestá. Čítame o konkrétnych budovách či uliciach, prelínajú sa mestská a vidiecka mentalita. V jednom príbehu napríklad vychádzajú postavy z divadla a idú do vinárne „k františkánom“, dajú si víno a pýtajú si desať bystríc, cigariet, ktoré sa vtedy fajčili. Autor je vzrušujúco autentický.
Zaznamenáva nielen zaujímavé dobové vecičky, ale aj debaty, rozhovory pri vine, ktoré vracajú čas. Vilikovský má výborné dialógy, ale aj vnútorné monológy, komentujúce hlasy, tu hodí zvláštny úlomok vety, tam zasa nečakaný srdcervúci detail – keď napríklad náhle stratí malé káčatko svoj kŕdel a mamu. Vilikovského témy vidíme ako keby zhora, sledujeme, čo sa deje. Tu i tam. Autor skladá obraz, ktorý pôsobí ako celok, ale obsahuje nápadné sólové vety a výjavy. Uvidia sa napríklad neverníci. Vilikovský píše o nich veľmi presvedčivo. Tradičné peripetie vyjadruje novými slovami, blíži sa to až poézii: „Očami sme si uvedomili telá…“
No čo už potom, keď oči konajú… Ale autor pokojne využije aj banálny motívik: lístok so zoznamom vecí, ktoré má neverník nakúpiť domov, má vo vrecku a pritom – pre neho nakupuje milenka.
Treba ho cítiť
Milenky teda nakupujú, manželky píšu zoznamy, je to pestrý svet psychologicky rozihraný. Vilikovský sa veľmi dobre číta aj pre túto hravosť a dvojdomosť. Kombinuje jednoduché, až ľudové, s vysoko intelektuálnym a niektorí čitatelia majú s tým problém. Prejavilo sa to aj pri nedávnej premiére hry podľa Vilikovského knihy Pes na ceste v SND, ktorá vyvoláva v časti divákov aj rozpaky.
Myslím, že nová kniha Eskalácia citu je okrem iného aj akousi čítankou, na ktorej si možno osvojiť Vilikovského spôsob písania, pochopiť jeho autorský naturel a prísť mu na chuť, hoci sa môže javiť ako náročný. Kto bude vytrvalý a prečíta si celú knihu, na začiatku dosť nevinnú, dopracuje sa ku záverečným kapitolám a to je už iné „kafe“ než vidiecka nostalgia v úvode. Ak má niekto problém, ako hovoriť o sexe či pri sexe, nájde tu bohatú inšpiráciu. Samozrejme, Vilikovského texty pri všetkej otvorenosti a odvahe niektorých až prvolezeckých vyjadrení o milovaní a sexe sú kryté veľkou cudnosťou jeho intelektu. Treba ho nielen prečítať, ale aj precítiť.