Román Svet beží kombinuje filozofické úvahy s bizarnými postavičkami, ktoré zvádzajú svoj vlastný boj so svetom
Nemáme nič
Krasznahorkai sa nečíta ľahko. V románe Svet beží kombinuje filozofické úvahy s bizarnými postavičkami, ktoré zvádzajú svoj vlastný boj so svetom. Často a rád býva sarkastický, občas zas melancholický, ale vždy je to originálny rozprávač s bystrým postrehom. V najnovšom románe ponúka celú zbierku príbehov a postáv a veru s mnohými by sa človek vedel poľahky stotožniť, napriek rôznym miestam, časom a situáciám, v ktorých sa vyskytujú, aj napriek absurdite ich konania či postavenia. Už prvý tulák blúdi svetom s dvoma kuframi, lebo presne dva kufre budú stačiť na to, aby opustil to skľučujúco tmavé a močaristé miesto, odkiaľ treba odísť, a jedno, ktorým smerom, no hoci kráča bez oddychu, až ho poznajú v celej Európe aj v Ázii, aby napokon zistil, že je taký ukotvený na tom kúsku zeme, kde je všetko studené a smutné, že ani nemá nádej, aby sa niekedy niekde pohol.
Zaseje do duší smútok, pretože pre Krasznahorkaia, rovnako ako pre jeho rozprávača, cesta k pochopeniu podstatného vedie práve cez smútok. A predsa vie byť iskrivo vtipný
Od obchádzania zemegule sa dostaneme do konkrétneho Turína, kde pre Nietzscheho nastal bod zlomu, v ktorom sa definitívne zbláznil. Nasleduje niekoľko kapitol vystavaných ako prednáška anonymného rozprávača pred anonymným publikom, ktoré silno zaváňajú kafkovčinou, keď prednášajúci hovorí o „svete pouličnej agresie a kanalizačného systému unikajúcich sľubov lásky, kde aj kytica fialiek zreteľne páchne peniazmi“, približuje neznámym poslucháčom svoje znechutenie z beznádejného stavu doby, a predsa vidí anjela v bezradnej žene, ktorá na pošte nevie vyplniť tlačivo a tak veľmi tam nepatrí. Prednášajúci vo svojej reči rozvíja témy ako strach a vzbura a láska k majetku a vysvetľuje, ako z nej precitol, že jéj, nemáme nič – ani ja, ani vy, nikto. Úvahy mieša s príbehmi a v jednom sa vracia k téme svojej knihy Melanchólia vzdoru, k tajomnej veľrybe v obrovskom prívese, ktorá prišla s cirkusom na námestie a opantá všetkých magickou silou. Zaseje im do duší smútok, pretože pre Krasznahorkaia, rovnako ako pre jeho rozprávača, cesta k pochopeniu podstatného vedie práve cez smútok. A predsa vie byť iskrivo vtipný. V ďalšej scéne policajt prenasleduje tuláka, ktorý močí na zakázanom mieste na berlínskej stanici metra, lebo dobro a zlo sa nikde nestretnú, delí ich neprekonateľná priepasť.
Opitý tlmočník a nelietavý vták
V inom príbehu sa opitý simultánny tlmočník stratí v nočnom Šanghaji, stojí v ovracanej košeli v spleti diaľnic a vníma, aká nezmyselná je taká sieť a toľká rýchlosť, láme si boľavú hlavu nad tým, ako čiastočka zapadne do celku sveta, v ktorom sa celok neskladá z iných menších celkov, aby nakoniec šťastne pochopil, prečo ho celý život láka vidieť vodopád. Súdna porota z dokumentárneho filmu zas autora vydesí práve tým, že nechápe vôbec nič. Dvaja priatelia sa spolu ocitnú v kyjevskom bordeli, aby prekonali vzájomné odcudzenie a sklamanie z priateľovej zmeny. „Ak sú veci vážne, nezáleží na tom, či sa na ne pozeráme ako na nevážne, všetko zostáva vážne,“ pomyslí si jeden z priateľov, zaskočený novým ľahkovážnym cynizmom starého kamaráta. Ako to už u Krasznahorkaia chodí, filozofické mudrovanie vie umne vyvážiť situačnou komikou, vďaka ktorej napríklad v kyjevskom bordeli plávajú okolo zákazníkov krásne nahé blondínky, až sa problémy celého sveta zredukujú na prítomné telá. Krasznahorkaiove úvahy sa nezapletajú samy do seba, ale ako podľa premysleného smerovníka posúvajú čitateľa ďalej po dráhe predstavivosti, každý, aj ten najkratší, text má v sebe dávku napätia, istého smútku a napokon záverečnú katarziu. Je vták, čo sa odnaučil lietať, aby neriskoval, že ho zmetie búrka, obdivuhodným dôkazom víťazstva pudu sebazáchovy? Autor, tak ako jeden z jeho hrdinov, vidí len vtáka, ktorý nelieta.
Čítajte viac Knižný tip Pravdy: Majster apokalypsy a jeho Melanchólia vzdoruKrasznahorkai nechutí každému, nečíta sa ľahko nielen čo sa týka obsahu, ale aj formy, akú si volí. Kým v predchádzajúcich dielach si čitateľ zvykal na vety v dĺžke celého odseku, v románe Svet beží nájdeme aj celú kapitolu napísanú jedným ťahom, s jedinou záverečnou bodkou na jej konci. Čitateľ musí sústrediť pozornosť, aby v košatých vetách, ktoré sa priam bezhranične rozvetvujú, nestratil niť, a predsa sa to akýmsi zázrakom nestane. Sledovať prúd autorových myšlienok a rozprávania je totiž nesmierne zaujímavé a lákavé.
Keby ste chceli vedieť niečo o Karasznahorkaiovom štýle, tak najlepšie by ho asi charakterizovala parafráza práve z románu Svet beží: ono by sa to dalo povedať aj jednoduchšie, ale to, o čom sa hovorí, zato jednoduchšie nebude. Krasznahorkaiov štýl je postavený na rozprávaní. Rozprávač sa však mení nielen svojou povahou, ale aj spôsobom reči, od príbehu k príbehu je premenlivý. Kto mu príde na chuť, prejde si s ním dobrodružnú cestu svojou vlastnou mysľou.
Čítajte viac Kniha týždňa: V knihe Nič pravdivé je pravdy viac než dosť