Švédsky spisovateľ Stefan Ahnhem: Som špičkový klamár, ale horor s potkanom sa naozaj stal

Keď sme sa stretli pred piatimi rokmi, pýtala som sa na vaše twitterové motto. Znelo: „Vždy som bol dobrý v klamaní – a teraz to robím v žiarivom obleku.“ Vaša najnovšia kniha Výmena sa v anglickej verzii volá Nič než pravda – čo je aj názov výstavy jednej z vašich postáv, umelca Adama Harrisa. Takže od klamania ste prešli k pravde?

Ako som už povedal, som veľmi dobrý v klamaní. Viete, tak to spisovatelia robia – musíte byť dobrý klamár, aby ste dokázali porozprávať pravdu. Často pracujem s príbehmi, ktoré nemôžete čítať v novinách. Sú však založené na niečom, čo sa mohlo stať, alebo len čakajú za rohom. Aby som to mohol robiť, musím klamať. Ale snažím sa hovoriť o svete, v ktorom žijeme. Myslím, že pokiaľ hovoríme o mojej poslednej knihe Výmena, ešte nikdy som neklamal tak dobre ako tu. Som na vrchole svojich klamárskych schopností.

Váš švédsky vydavateľ knihu označil za samostatný psychologický triler, ktorý nepatrí do série kníh o detektívovi Fabianovi Riskovi. Slovenský Ikar tvrdí, že mrazivý príbeh bol inšpirovaný skutočným prípadom. Mal sa odohrať v Kalifornii…

Mnohí veria, že je to vymyslený príbeh, pretože jednou z témou knihy je gaslighting – rafinovaná forma psychologickej manipulácie, kde páchateľ zasieva pochybnosti, až manipulovaný neverí vlastnej pamäti a zdravému rozumu (názov je odvodený od psychologického thrilleru Georgea Cukora z roku 1944, kde manžel manipuluje svoju manželku, aby ju dostal do blázinca a dostal sa k jej peniazom – pozn. red.). Jedna z mojich postáv si tiež nie je istá, či môže veriť vlastnej pamäti a myšlienkam.

V dnešnej spoločnosti sa nám to všetkým často deje. Je pre nás ťažké vedieť, kedy máme do činenia s fake news, propagandou a či naše myšlienky sú naozaj naše, alebo nám ich niekto vnukol, aby tým niečo docielil. Dnes je oveľa ťažšie spoznať to než kedykoľvek predtým, a to aj v západnom svete. V doslove knihy spomínam sám seba a tvrdím, že ide o skutočný prípad. Vysvetľujem, odkiaľ mám informácie, ale to vôbec nie je pravda. Aj ja teda takto manipulujem čitateľa. Keď Výmena vyšla vo Švédsku, vypukla veľká diskusia, či sa príbeh skutočne stal, alebo nie. Ľudia hľadali informácie na Googli…

Čítajte viac Dovolenka vo Švédsku aj v Amerike môže byť horor, ukazuje Výmena bestsellerového Švéda Stefana Ahnhnema

Aj ja som sa ich tam márne snažila nájsť…

Áno. Aj knihu začínam básňou Práve tu. Práve v tomto kúte/ Len nedávno sme dovŕšili osemnásť. /Ja a ty. /Láska väčšia než čokoľvek. /Ty a ja. /Navždy až do smrti. Báseň je údajne vytesaná na kameni pred gymnáziom Östra Real v Štokholme. Nikdy tam nebola, no ja som objednal také kamene a raz v noci som ich dal umiestniť pred školu. Dnes tam teda tie kamene sú a veľa ľudí okolo nich denne prechádza a myslí si, že tam vždy boli.

Pritom sú tam možno len rok, ale keďže ich denne vidia, myslia si, že tam boli vždy, len si ich nikdy nevšimli. Takéto hry v príbehu rozohrávam. Nie je to teda skutočný príbeh, ale fikcia. Je pravda, že som bol v Kalifornii s rodinou na dovolenke, v Santa Cruz na západnom pobreží. Chceli sme sa tam vrátiť a vymeniť si s niekým v Kalifornii dom za ten náš na Štokholmskom súostroví, presne ako v príbehu. Potom však prišla pandémia a namiesto toho som napísal tento román.

Kedy ste boli v Kalifornii?

V roku 2019, v Knihe tvrdím, že to bolo v roku 2014.

Práve na to som sa chcela opýtať – či by ste si naozaj s niekým vymenili vlastný dom, ako to urobia postavy vo vašej knihe?

Istým spôsobom je to dobrý nápad. Ak je dom prázdny, prečo nie? Desivé je, ak si dom vymeníte s niekým, koho nepoznáte.

Mala by som z toho strach.

Isteže, v bežnom živote sme posadnutí bezpečnosťou. Zamykáme dvere, keď odchádzame do práce, máme bezpečnostné alarmy, rozoznávanie tváre na odomknutie mobilu, rôzne heslá. No keď sme na prázdninách, sme schopní niekoľkokrát mailovať cudziemu človeku a napísať: „Kľúč od domu je pod kvetináčom. Užite si mesiac dovolenky.“ A necháme cudzích ľudí spať vo svojej posteli. To je čudné. Myslíme si, že zločiny sa počas dovolenky nedejú, že majú tiež voľno. Zvláštne, že sa na to spoliehame. Takže by som to asi nespravil.

Nie som si istá, či by si skutočne bohatí ľudia s niekým neznámym vymenili vlastný dom. Určite majú vždy čo skrývať.

Vždy majú čo skrývať, máte pravdu. Všetci máme tajomstvá kdesi v dome. To je práve na príbehu dvoch párov, čo si vymenia domy, zaujímavé – je to laboratórium tajomstiev. Záhad, ktoré treba vyriešiť. Čo sa schováva za závesmi tohto domu?

Naozaj vo Švédsku ľudia bežne chodia do susedovho domu, ktorý nie je zamknutý? Máte také dobré susedské vzťahy?

Napríklad v našom letnom dome na Štokholmskom súostroví nemusíte zamykať dvere, ak si idete napríklad zaplávať. Susedia proste prídu: Hej, nedáme si pohár vína? Máte cukor? Na vidieku je to veľmi bežné.

Ale aj vstúpiť niekomu až do šatníka?

V príbehu je na to vysvetlenie, ale, áno, to už je trochu prekročenie hraníc.

Ako ste teda naozaj prišli na celý ten nápad napísať triler o výmene domov?

Lebo sme si to chceli sami vyskúšať. Najskôr sme len jazdili autom po Kalifornii a uvažovali nad výmenou domu, pretože prenajať si tam dom je veľmi drahé. Prekazila nám to pandémia, tak som začal premýšľať, čo všetko by sa mohlo stať.

A vaša žena s tým súhlasila?

Hej, len sme sa tak ďaleko nedostali.

Súhlasila by s tým aj po tom, čo si prečítala váš triler Výmena?

Tú myšlienku sme už opustili.

Je Švédsko atraktívne pre amerických turistov?

Áno, v Štokholme je v lete veľa turistov. Samotné mesto a jeho okolie tvoria rozsiahle súostrovie, je to asi 40 000 ostrovov. Je to veľmi veľké a mimoriadne, nikde inde na planéte také niečo nenájdete, veľa ľudí sa plaví na člnoch. Tým, že je Štokholmské súostrovie veľké, nikdy nie je preplnené davmi, môžete si nájsť ostrov, kde budete skákať z útesov a budete sami.

Zdalo sa mi zvláštne, že postava americkej dedičky obrovského majetku Scarlett Harrisová bola väčšinu času len v dome, nič extra počas prázdnin nerobila.

Scarlett čakala, kedy sa jej manžel pripravujúci výstavu v Štokholme vráti z práce. Jeden či dva dni sa vybrala do centra Štokholmu, ale viete, dej knihy sa odohráva počas jedného týždňa a Harrisovci mali vo Švédsku stráviť mesiac.

Aj tak, ona si len čítala, sem-tam si zaplávala v mori?

Veď to je pekné, nie? V knihe sa dva dni prechádza po Štokholme. Neviem, ako trávite vy svoju dovolenku, ale mnohí ľudia len radi ležia na slnku a čítajú si pri bazéne.

Aj ja si na dovolenke čítam, no hlavne počas cesty – v lietadle, vo vlaku, v aute. Zvyšok času stále niečo robím, niečo spoznávam. Čo bolo vlastne Scarlettiným povolaním? V knihe spomínate, že bola majiteľka firmy, no netušíme akej.

Áno, zdedila veľa peňazí, nepracuje. Zdedila veľký biznis, preto nepotrebuje pracovať.

No nikto jej netelefonuje, neposiela e-maily, ona nič nemusí vybavovať? Má na to ľudí?

Áno, to je luxus, keď je niekto taký bohatý. Veď to je perfektný život. Ale môžete ju porovnať so Švédom Carlom, s ktorým si vymení dom. Aj on je dosť bohatý, ale pracuje. Musí kontrolovať e-maily, telefonovať, ona to nepotrebuje.

A čo robíte počas dovolenky vy? Stále hľadáte nápady na knihy?

Často, ťažko to vypnúť. Keď však prídem do mesta ako turista, radšej si nájdem peknú kaviareň a sledujem ľudí, než by som pobiehal z jednej turistickej atrakcie na druhú a kupoval suveníry. To nie je môj štýl. Stačilo mi vyjsť raz v živote na vrchol Eiffelovej veže, nepotrebujem tam ísť znova. Zato môžem ísť mnohokrát do francúzskych kaviarní a pozorovať ľudí, to sú pre mňa perfektné prázdniny. A popritom si rád čítam knihu.

Páči sa mi, že vo vašom románe ľudia stále čítajú knihy – Scarlett si napríklad číta knihu americkej autorky a novinárky Lisy Taddeovej Tri ženy (zaradili ju medzi najlepších amerických autorov píšucich o politických témach a kniha Tri ženy o sexuálnom a emočnom živote troch žien z rôzneho prostredia a regiónov USA bola bestsellerom The New York Times – pozn. red.). Keď cestujem, vždy mám so sebou klasickú papierovú knihu, no väčšinou som jediná. Akoby už ľudia prestali čítať. Aj v lietadle ľudia už pozerajú len do mobilov… Vo Švédsku to tak nie je?

Aj vo Švédsku vidíte viac ľudí s mobilmi než s knihami, ale dnes veľa Švédov počúva audioknihy. Tvoria polovicu knižných predajov vo Švédsku. Ak predáte tisíc kníh, z nich 500 sú fyzické knihy a 500 kníh sú audioknihy. Ak vidíte niekoho pozerať do mobilu, možno si číta elektronickú knihu. Aj ja mám v telefóne veľa e-kníh, no môžem vyzerať, že si prezerám Instagram. A ja si pritom čítam knihu. Je ťažké to dnes poznať.

Len sa obávam, že viac ľudí dnes visí na Facebooku, Instagrame či Tik-Toku. Vo Výmene sa aj Scarlettin manžel, výtvarník Adam Harris, tvári, že číta knihu. Ľutuje pritom, že v dome nenašiel inú knihu než detektívku.

A to moju detektívku.

Názov knihy sa nespomínal.

Lebo by bolo príliš zjavné, že autorom som ja. Ale podľa opisu je jasné, že ide o moju štvrtú knihu s detektívom Fabianom Riskom. Je tam jej švédska obálka, skalní fanúšikovia hneď pochopia: á, to je kniha Stefana Ahnhema. Ale výslovne to nezmieňujem.

Aké boli reakcie švédskych čitateľov na Výmenu?

Milujú ju, mal som výborné kritiky.

Je pre vás väčšia zábava napísať samostatný psychologický triler, a nie ďalšiu detektívku s Fabianom Riskom?

Je to iné. Keď niečo dlho robíte, je fajn niečo zmeniť a získať čerstvý prístup. Nemusím myslieť na to, aké bude tretie, piate či šieste pokračovanie, toto je jeden uzavretý príbeh. Keď píšete krimi, začína sa to vraždou alebo telom, objaví sa vyšetrovateľ a musí zistiť, kto to spáchal a prečo a či to nezopakuje znova. Rozbehne sa naháňačka. Čitateľovi je hneď jasné, že sa rieši vražda. Ale v psychologickom trileri nie je žiadny detektív ako hlavná postava, ide o obete a my sme s nimi. Ide skôr o to, čo sa deje. To je iný pocit. O čo tu ide? Núti nás to čítať, aby sme to zistili. Budovať napätie iným spôsobom teda bola skutočne zábava. Ale vrátim sa zasa k detektívkam.

Takže nehrozí, že by ste sa vrhli trebárs na básne?

Nie.

Aj ste niekedy skúšali písať básničky?

Nie, hoci by som ich mohol začleniť do knihy, ale len ako súčasť príbehu.

A čo tak hudobný text?

Aj to sa môže objaviť v mojich knihách, ale mimo nich nie.

Ešte sa vráťme k dovolenke. Zažili ste niekedy na dovolenke nejakú nočnú moru? Čo by ňou bolo pre vás?

Nočnou morou by bolo, keby ste stratili letenku alebo ju nechali doma a uviazli v systéme, ktorého pravidlá nepoznáte. Lebo keď ste na dovolenke, ste ako ryba na suchu. Doma viete, čo môžete a čo nie, ale ak ste v cudzine, neviete, či je ok prejsť cez cestu na červenú, alebo dostanete veľkú pokutu a zatkne vás polícia? To by bola nočná mora. Keď neovládam jazyk a netušil by som, či sa dostanem domov, to by ma vydesilo.

Ale to sa vám nestalo? Zažili ste inú nočnú moru?

Pamätáte si, ako vo Výmene nájde Carl v kúpeľni odpadnutý necht z palca na nohe? To je hrôzostrašné, stalo sa mi to v jednom belgickom hoteli pred mnohými rokmi. Bolo to v hotelovej izbe bez okien, čo samo osebe nie je pekné, mať len steny, bol tam hrubočizný koberec. Sedel som unavený na posteli, pretože celý deň sme so ženou šoférovali.

Bolo ťažké nájsť hotel, bolo to ešte v časoch pred internetom, do hotela ste museli zavolať a spýtať sa, či majú voľnú izbu. Sedel som teda na posteli, vyzul som sa a zbadal niečo na koberci: necht z palca. Nebol to odstrihnutý kúsok nechta, ale celý odpadnutý veľký necht. Nikotínovo žltý a tučný. Okamžite sme ten hotel opustili, že tam teda spať nebudeme. To je pravdivý príbeh, ktorý som použil aj v knihe. Akurát som ho situoval do kúpeľne.

Dúfam, že mŕtveho potkana v bazéne, ktorého tiež opisujete v knihe, ste nezažili osobne. Do takého bazéna by som už v živote nevstúpila.

Hnusné, však? V knihe sa vysvetlí, ako sa tam potkan ocitol. Aj príbeh s potkanom sa naozaj stal – mojej sestre. V jej byte v Helsinborgu sa raz s manželom v noci zobudili, lebo počuli čudné zvuky. Sestrin manžel zistil, že zvuky idú zo záchoda v kúpeľni. Otvoril dvere, rozsvietil a potkan, ktorý žil kdesi v záchode v tme a nikdy nevidel svetlo, zrazu oslepený ostrým svetlom akoby zošalel a začal skákať na steny. Švagor zabuchol dvere a počul šialený škrek. Zavrel všetky ostatné dvere a otvoril len jedny vedúce von z bytu, obul si pevné bagandže a vyhnal potkana z bytu. Ale v bazéne nebol.

Takže najstrašnejšie scény pochádzajú z reality?

Vždy zakomponujem skutočné historky do príbehu, lebo niečo také by ste si nedokázali vymyslieť, je to príliš strašidelné.

Je vaša žena prvou čitateľkou vašich kníh?

Áno.

Môže vám dávať pripomienky?

Áno, je veľmi dobrou a pozornou čitateľkou, všimne si, ak sa niekde niečo opakuje alebo niečo nie je pochopiteľné. Je výborná pomoc pri editovaní.

Takže vaša žena vždy vie, čo robíte, alebo to zistí, až keď je kniha hotová?

Chce si to čítať už počas vzniku, ale ja jej to dám až tak po roku. Bavíme sa o tom, ale číta to až potom.

Pýtam sa kvôli postave Scarlett, ktorá vôbec nič netuší o práci svojho manžela výtvarníka. Zdá sa mi to čudné.

Aj jej sa to zdá trochu čudné, ale ja ju chápem. Keď ste umelec a tvoríte, dielo je krehké a veľa o ňom neviete, ešte nedokážete zodpovedať otázky. Je to ako stavať most, po ktorom ešte ľudia nemôžu chodiť, lebo by sa zrútil. Tak sa cítim aj ja pri písaní príbehu, kým nie je hotový. Až neskôr ho možno testovať.

V našom prvom rozhovore ste mi prezradili, že keď odvediete synov do školy, idete si zacvičiť do telocvične a začnete písať okolo pol desiatej. Pracujete až do šiestej. Zmenila sa vaša pracovná rutina?

Ani nie, len možno začínam písať o pol hodiny neskôr. Deti už vyrástli, nemusím ich odprevádzať do školy, mladší má 11 rokov. Ale stále im chystám raňajky.

Čítajú vaše knihy?

Dvaja starší áno, ale myslím, že na moje knihy musia mať aspoň 15.

Sú na vás ako otca spisovateľa hrdí?

Možno, ale neviem. Pre nich som viac rodič než spisovateľ a rodičia sú väčšinou trápni. Keď idem do školy, skôr sa pýtajú: čo tu robíš?

Neboja sa, že o nich napíšete v knihe?

Možno, mali by sa báť.

Máte už nápad na ďalšiu knihu?

Už rok pracujem na novej knihe, mám deadline na konci augusta, potom ju začne čítať moja žena a editor. Je zasa o Fabianovi Riskovi, odohráva sa desať rokov po jeho poslednom príbehu, takže k starým členom tímu pribudnú nejakí noví.

Aj dovolenku už máte naplánovanú?

Vlani sme rok cestovali po Európe, toto leto chceme stráviť tradičnejšie v našom letnom vidieckom dome, o ktorom som vám rozprával. Idem tam už o pár dní, budem tam 7–8 týždňov – aj písať asi štyri hodiny denne. Nie celý deň, ale každý deň.

Takže vôbec nemáte dni, keď nepracujete?

Možno cez víkend, keď prídu hostia. Ale aj pri písaní mi zostáva veľa času robiť to, čo ma baví.