U nás by sa nepresadil
Gospodinov nie je vo svete neznámy spisovateľ. Jeho knihy sú preložené do 25 jazykov. Spolu so svojimi rovesníkmi spisovateľom Alekom Popovom (nedávno zomrel) a politológom Ivanom Krastevom sú azda najznámejšími tvárami Bulharska na intelektuálnej európskej scéne. Zo Slovenska sa zatiaľ žiadnemu spisovateľovi z Gospodinovej generácie (nar. 1968) nepodarilo vo svete presadiť. Prečo? Neboli preložené dobré diela alebo nikto z našich spisovateľov nezaujal? (Nehovoriac o tom, že vavríny žne aj bulharská kinematografia).
Pritom Gospodinove romány vôbec nie sú jednoduché. Okrem Úkrytu času vyšli v češtine dva jeho predchádzajúce romány – Prirodzený román a Fyzika smútku. Nečítajú sa ľahko. Vôbec to nie je žiadny veľký príbeh, „story“, lineárne gradujúce rozprávanie (na módne témy), ako znie modla literatúry na Slovensku. Naopak, sú fragmentárne, skladajú sa z mikropríbehov, pestrej palety výpovedí, poznámok, osobných (lyrických) spomienok, ktoré často zabiehajú do zákutí bulharskej histórie i autorovej rodiny, vzájomne sa doplňujú. Postupne vytvárajú komplexný útvar, vo finále bez ohraničeného konca, pointa vypláva na povrch až časom. Na Slovensku by autor píšuci podobným štýlom nemal šancu presadiť sa, možno ani vydať knihu…
Úkryt času sa skladá z piatich častí a epilógu. Oproti predchádzajúcim knihám sa ľahšie číta, má viacero epických línií, je tu zakomponovaných viac prvkov z európskych dejín, európanstva. To je možno aj jeden z dôvodov, prečo Úkryt času zaujal porotu prestížnej ceny do tej miery, že nakoniec zvíťazil. V románe opäť vystupuje záhadná postava Gaustina, známa z jeho predchádzajúcich kníh.
Klinika na liečbu pamäti
Hoci román je rozdelený do šiestich častí (aj s epilógom), v skutočnosti sa skladá z dvoch častí. Zo začiatku sa nečíta najľahšie. Rozprávanie je roztrieštené, poprepletané osobnými spomienkami, vsuvkami. Postupne sa dozvieme, že rozprávač, často komunikujúci s (ne)fiktívnym, Gaustinom (alter ego autora?), sa spolu s ním rozhodne založiť kliniku pre ľudí trpiacich Alzheimerovou chorobou, stratou pamäti vo Švajčiarsku. Liečba má spočívať v obnovovaní pamäti vierohodným pripomínaním minulosti.
Úkryt času je román o tom, čo pre človeka znamená minulosť, ako ho formuje, ako v nej nachádza svoju identitu. Lebo čo máme okrem pamäti? Lenže to je nebezpečné pre ideológov našej doby, ktorí nám stále vnucujú, že jediný význam má žiarivá budúcnosť, o ktorej nič nevieme, s o to väčšou vášňou sa do nej slepo vrháme.
Oddelenia majú byť rozdelené po poschodiach podľa jednotlivých dekád: byť úplnou kópiou života v 50., 60., 70. či 80. rokoch 20. storočia. Izby majú byť vybavené interiérom, nábytkom, obrazmi, dekoráciami, oblečením, televízormi, rádiami plne v štýle danej dekády. A nielen to, majú ich plne imitovať: chuťami, vôňami, hudbou, televíznymi a novinovými správami.
Prvá časť je príliš lyrická, tak trochu abstraktná. V druhej nadobúdajú na význame epické prvky. Rozprávač sa vracia do Bulharska, kde stretáva svojho spolužiaka z mladosti, bývalého nádejného mladého umelca, ktorý sa stal nie hocijakým podnikateľom – obchoduje s minulosťou. V uliciach Sofie inštaluje scény z predošlých čias, rekonštruuje historické udalosti. Pre ľavičiarov z epochy socializmu – so všetkým relikviami, modlami komunizmu. Pre konzervatívcov zase rôzne slávne bulharské bitky, vzopätia – mýty z rôznych období bulharských dejín. Dokonalé. Totálne divadlo. Režisér a producent v jednej osobe dáva ľuďom šancu prežiť ešte raz významné chvíle ich života. Herci i dobrovoľníci vopred disciplinovane všetko nacvičujú za zatvorenými dverami štúdií.
Neskôr je v jednotlivých krajinách Európy vypísané referendum o minulosti. Hľadá sa najúžasnejšie a najšťastnejšie desaťročie minulého storočia. Slovensko sa do výberu krajín nezmestilo, no Česko áno. Vyhrali 90. roky… V Poľsku ľudia hlasovali za 80. roky (trochu predĺžené o koniec 70. rokov, keď bol Karol Wojtyla zvolený za pápeža).
Gospodinov trefne pripomína, že hoci Odyseus dlho túžil po návrate na Itaku za Pénelopé a synom Télemachom, keď dosiahol svoj cieľ, prepadol nude. Necnie sa mu za zvodnou Kalypso? Neprepadla ho nostalgia za putovaním za „inou“ minulosťou: život ako opakujúca sa márna túžba a ustavičné hľadanie.
Úkryt času nie je román o „sladkej“ nostalgii, ako sa dnes módne pripisuje cneniu za starými časmi, za idealizovaním si doby socializmu. Je to román o tom, čo pre človeka znamená minulosť, ako ho formuje, ako v nej nachádza svoju identitu. Lebo čo máme okrem pamäti? Lenže to je nebezpečné pre ideológov našej doby, ktorí nám stále vnucujú, že jediný význam má žiarivá budúcnosť (celý ekonomický systém je založený na ponuke a predaji novôt, na budúcnosti, inak by sa zrútil) – o ktorej nič nevieme, s o to väčšou vášňou sa do nej slepo vrháme. Minulosť sa prezentuje ako niečo prekonané, zaostalé, smiešne a úbohé, čo treba čo najskôr zahodiť: zahodiť vlastné životy – pamäť a identitu.
