
Zbláznená do topánok
Mama Fabiola vyrastala u mníšok, no lákal ju tanečný parket a krásne topánky. Do topánok bola celkom zbláznená, pretože mala jednoducho talent presne uhádnuť nielen veľkosť, ale najmä aké komu sadnú. Predávala v najlepšom obchode v Buenos Aires, kde si podávali kľučky politici aj filmové hviezdy a v jej topánkach sa všetci cítili ľahšie. Svojej dcére Lite voňala slnkom a šalviou a hoci sa dieťa snažilo držať mamu stále za ruku, vždy sa mu na čas vyšmykla, keď ju zvábil tanec a výnimočne zaujímavé pánske topánky. Lite vtedy robieval spoločnosť jej vymyslený kamarát Vajco, ktorý ju vždy nahovoril na nejakú malú či väčšiu výtržnosť. Mám to s ním ťažké, sťažovala sa mame, keď zasa niečo vyviedol.
Tento román je napísaný výnimočným jazykom. Je drsný a prudký ako príboj na ostrove Upper Puffin, ale aj melodický a trúfalý ako tango,“ napísali o knihe spisovateľky Annette Bjergfeldtovej noviny Nordjyske
Už držať si v kláštore mladú ženu, ktorá chodí tancovať, je trúfalé, no čo ak je to ešte aj slobodná matka s dieťaťom, ktoré má nespratného kamaráta? Fabiola s Litou museli napokon odísť a prudké politické zmeny v krajine ich napokon vyhnali na rozbúrené more. Fabiola sa tešila na Paríž plný kaviarní a tanečných sál (a, áno, krásnych topánok), a namiesto toho ich osud zavial na vetrami ošľahaný kanadský ostrov v Novom Škótsku, do námorníckej ubytovne Betlehem. Betlehem bol plný svojráznych postavičiek, schádzali sa tu ľudia z celého sveta a každý si priniesol v kufri iné príbehy. Za izbu a jedlo zaplatili, čo mohli, lebo Betlehem vždy prichýli ľudí v núdzi, aj týranú ženu najbohatšieho muža na ostrove. Tak je to podľa majiteľov ubytovne Maggie a Alberta správne. Maggie bola najlepšia tetovačka aj kuchárka a Albert námorník s morskou chorobou, ktorý si zachránil život len vďaka šťastnej náhode. Vajco kamsi zmizol a ich dcéra, nepočujúca Oona, sa stala Litinou najlepšou kamarátkou.
Fabiola topánkami ponúkala ľuďom odvahu vykročiť za svojimi snami ľahkým, no rozhodným krokom. Z obchodu od nej všetci von vytancovali
Ostrovania boli väčšinou rybári s rodinami a všetci nosili dreváky alebo gumáky. Aj tak sa však Fabiole podarilo prepašovať do výkladu miestneho obchodu niečo extra. Tak si semišové poltopánky našli majiteľa s vášňou pre egyptské pyramídy a baletné špičky sa ocitli na nohách dievčaťa s upätou mamou, aby mu dali krídla. Fabiola topánkami ponúkala ľuďom odvahu vykročiť za svojimi snami ľahkým, no rozhodným krokom. Z obchodu od nej všetci von vytancovali. Mamu to však stále ťahalo za slnkom, aj keď v Betleheme našli s dcérou svoju novú rodinu, o ktorú sa vždy mohli oprieť. Patril k nej aj svojský zverolekár, ktorý na ostrove liečil aj ľudí, počúval nahrávky ľudských sŕdc a dievčatám Oone a Lite otváral okno do sveta, keď staval základy ich vzdelania. Lite sa v matematike zapáčil prienik a taký túžila vytvoriť s odvážnym chlapcom s jantárovými očami, ktorý sa ako nič vyšplhal na najvyšší stožiar na lodi.

Pohyblivé obrázky
To, čo pán Saito, však nedokázal nik. Každý rok priplával na trajekte so svojím putovným kinom ako posol jari a v kufríku niesol celý svet, novinky zo vzdialených krajín v kinožurnáloch aj prvé nemé filmy, grotesky aj westerny. „Premietal ostýchavým rybárom zaľúbené filmy. Rok po roku vyvolával napätie, plač a jasot. Vďaka putovnému kinu ľudia zabúdali na rozbroje. Pánovi Saitovi sa podarilo vytvoriť neuveriteľný svet.“
Do tohto sveta krajšieho ako skutočnosť zasvätil aj dve dospievajúce dievčatá Oonu a Litu. Obe boli filmom fascinované a kým jedna mala talent na lov zvukov, druhá na spájanie obrázkov. Pán Saito však dievčatám venoval oveľa viac než vedomosti a zručnosti. Naučil ich, že skutočnosť je rovnako krásna ako film. S týmto presvedčením ich vyslal do života najlepšie, ako len mohol a pribalil aj zopár prekvapení.
Román Putovné kino pána Saita je očarujúci príbeh o ľudskej vášni k životu, o prienikoch s inými srdcami aj o sťahovavých vtákoch. Knihu o radosti z bytia je radosť čítať, vďaka autorkinej šťavnatej láske k životu vás chytí od prvej po poslednú stranu. "Tento román je napísaný výnimočným jazykom. Je drsný a prudký ako príboj na ostrove Upper Puffin, ale aj melodický a trúfalý ako tango,“ napísali o knihe spisovateľky Annette Bjergfeldtovej noviny Nordjyske.