McEwan sa rozhodol zachytiť v románe celú epochu od druhej svetovej vojny, pokúsil sa napísať veľký spoločenský a generačný román. A pokus sa podaril, je to vrcholné dielo tohto svetoznámeho románopisca.
Oproti ostatným jeho románom sa Lekcie líšia zachyteným časovým rozpätím. Autor podľa historických etáp mapuje celý život (svojho generačného rovesníka) (ne)hrdinu Rolanda Bainesa. Už to nie je iba koncentrácia na určitú historickú a životnú situáciu – často obscénnu, morbídnu, surrealistickú – ktorá hlboko ovplyvní ďalší život postáv.
No spomínané prvky, určitá miera vyšinutosti, sú prítomné i v Lekciách (autor by sa už bez nich asi nepohol, nerozviazal by sa mu jazyk, je to ako jeho výlučná pečať). Na tradičnej McEwanovej téme nevinnosť verzus zvrhlosť je čiastočne postavený aj tento román. Trochu zbytočne, pretože ničím neobohacuje, neosvetľuje, nedáva do inej pozície Rolandov život. Veľa recenzentov názov diela spája iba s lekciami hry na klavíri (v češtine román vyšiel pod názvom Hodiny), nie je to však tak.
Provokácia s prehodenými rolami
Ako štrnásťročného Rolanda zviedla o desať rokov staršia učiteľka klavíra (Rolandovi nemožno uprieť hudobný talent). Všimnime si, že to nie je muž, ktorý zvádza adolescentku, ale zámerne naopak. Je to trestné (po desiatkach rokov je záujem románik vyšetrovať). Trpel mladý Roland? Nemohol sa vymaniť z pazúrov dominantnej osoby? Nuž aj štrnásťročný chlapec žiadostivo túžil po mladej učiteľke (a prečo nie?).
Ešte raz McEwan vymenil zaužívané, donedávna tradičné pozície muža a ženy. Tridsaťpäťročného hrdinu opúšťa manželka Alissa a necháva ho so sedemmesačným synom Lawrencom s odkazom, aby sa ju nepokúšal hľadať. Dôvod? Túži sa sebarealizovať, nechce byť obmedzovaná rodinou, nárokmi syna a manžela, nepremárniť život ako jej matka. Stane sa slávnou, najväčšou nemeckou spisovateľkou.
Aby sme si nemysleli, že Roland je len vzdialené alter ego autora, tak na konci románu (i života). Alissa (a teda samotný McEwan) vysvetľuje exmanželovi, ako sa ma čítať kniha: „ Požičiavam si, vymýšľam. Dolujem vo vlastnom živote. Vydrancujem celý priestor, mením a ohýbam fakty, ako sa hodí.“ Lenže ani Alissa neskončí dobre. Zomiera osamotená a ako spisovateľka odrovnaná. Kriticky sa vyjadrí k transsexuálom. Jedna prestížna americká univerzita jej odoberie čestný titul, nasleduje rušenie prednášok, turné, je vyhlásená za podporovateľku násilia. Ocitla sa na nesprávnej strane dejín (pre novú generáciu je „mŕtva“), ako každý, kto si dovolí vzoprieť sa ideologickému diktátu: mať kritické poznámky, pochybovať, zosmiešňovať, polemizovať (McEwan sa dotkol aj tejto chúlostivej témy anglosaského sveta).
Unikol mu život medzi prstami?
A kto je Roland? Keď sa na prahu šesťdesiatky chce predstaviť nájdenému bratovi, prvýkrát povie, že je salónny (barový) klavirista. Ale je to tak? Veľkým klaviristom sa napriek talentu nestal, ani básnikom, živil sa písaním ľahkých, zábavných veršov (často vykradnutých), ktoré išli na odbyt na rôznych pohľadniciach. Neskôr robil tenisového trénera, vynikal výborným bekhendom – aké úbohé! Mal viacero mileniek, sexuálne je stále hladný, prvá manželka Alissa ho opustila (na konci života sa mu priznáva, že jeho jediného milovala, ale sebarealizácia dostala prednosť pred láskou). O druhú svoju ženu Daphne súperil s blízkym priateľom, ktorý s ňou mal deti, potom žila s Rolandom a napokon sa vrátila k manželovi, aby sa na sklonku života vzali, lenže ona predčasne zomiera.
Čo ostalo z jeho života? Denníky („nuda, bezobsažnosť, pasivita“) alebo fotografie v škatuli? Márnosť? To je otázka, na ktorú sa snaží McEwan v románe nájsť odpoveď.
McEwan približuje Rolandov život cez dramatické okamihy dejín. Najprv karibská kríza (1962), potom havária v Černobyle (1986), pád Berlínskeho múra (1989), polovica 90. rokov – nástup tretej cesty labouristov, rok 2002 – po páde dvojičiek a pred inváziou do Iraku, brexit a pandémia. Nielenže dejinné okamihy vie plasticky vtesnať do deja, vytvoriť politicko-spoločenskú atmosféru desaťročia, ironicky ich glosuje, ale hlavného hrdinu formujú, spoluvytvárajú – a autor vždy z iného uhla postupne skladá Rolandov osud.
Rolandova generácia narodená tesne po vojne vyrastá v ovzduší liberalizácie, slobody, jednotlivca už nedefinujú zavedené vzorce správania, spoločenské maniere a cnosti. Generácia, ktorá sa cítila výnimočná – ale bola?? Kam to „slobodou“ Roland dotiahol? Kto je vlastne Roland? Človek, ktorému život unikol medzi prstami? Ale aký život? Kým vlastne bol?
Iba starostlivým otcom a dobrým priateľom? Jeho objavený brat Robert (rovnako sa v reálnom živote stalo samotnému McEwanovi) bol obyčajným tesárom, vedel, čo kde postavil, s rodinou, deťmi a vnúčatami je šťastný. Mal povolanie, je to človek s identitou. O čo sa môže oprieť Roland? Tiež nachádza spokojnosť na dôchodku so svojou rozvetvenou rodinou. Stačí mu to? Čo ostalo z jeho života? Denníky („nuda, bezobsažnosť, pasivita“) alebo fotografie v škatuli? Márnosť? To je otázka, na ktorú sa snaží McEwan v románe nájsť odpoveď.