Leto sa vám dobre začína, dostali ste literárnu cenu a vyšla vám kniha Jesenná záhrada naspamäť. Čakali ste takú úrodu?
Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie a, samozrejme, aj radosť. Priznám sa, že s ocenením som už ani v tomto veku nerátala. Potešilo ma však o to viac, že kniha Priestory, ktorá cenu získala, je jednou z mojich najosobnejších kníh: je v značnej miere autobiografická (presnejšie by asi bolo, autofiktívna).Vložila som do nej aj všeobecnejšie myšlienky, ku ktorým som dospela rokmi. Týkajú sa každého životného príbehu, procesu, v ktorom človek dozrieva, utvára sa ako jedinečná osobnosť, v ktorom sa stáva sebou. A práve sledovanie tohto procesu „seboustávania“, hľadanie jeho „logiky“ prerástlo do jedného z hlavných motívov knihy.
A pointa toho procesu?
Pointou knihy je presvedčenie, že človek môže tento proces sebautvárania, sebaformovania, teda stávania sa sebou, uskutočňovať po celý život, aj v jeho neskorých fázach. Tak sa o to aj ja ešte stále pokúšam, pravdaže s rizikom, že výsledky nemusia byť vždy adekvátne prianiam. O to viac ma teší ocenenie, ale to nie je pre autora či autorku pri písaní najdôležitejšie, prinajmenšom taký istý význam má čitateľská odozva a najmä vlastný pocit uspokojenia, naplnenia túžob vytvoriť dobrý text. Dodám ešte, že Cena LF ma teší aj preto, že si túto národnú kultúrnu inštitúciu vážim za to, ako v limitovaných možnostiach podporuje slovenskú literatúru a prispieva k lepším podmienkam pre jej tvorbu.
Knihu Jesenná záhrada naspamäť tradične ilustrovala Květa Fulierová, nové je, že namiesto doslovu text dopĺňa váš rozhovor so spisovateľkou Ivicou Ruttkayovou. Čo bolo impulzom?
Ivicu Ruttkayovú zaujalo moje „prepisovanie v čase“. Takýto návrat k starším textom chápe ako svojskú metódu literárnej tvorby.
Ide o výber z poviedok. Aké texty ste v knihe sústredili? Sú vaše obľúbené?
Vyberala som ich tak, aby pokrývali tri desaťročia mojej poviedkovej tvorby, konkrétne obdobie od roku 1983 až po rok 2013. Usilovala som sa zachytiť istú kontinuitu tém spracovaných na pozadí rôznych príbehov, konštantou je aj to, že v poviedkach prevláda ženský pohľad na svet, ženská skúsenosť v rôznych obmenách. Táto téma má pre mňa ešte vždy najväčšiu príťažlivosť, i keď samotné protagonistky predstavujú rôzne typy. Vyberala som poviedky, ku ktorým mám ešte aj po rokoch bližší vzťah.
Texty teda vychádzajú z vašich starších prác, nad ktorými ste ďalej uvažovali. V čom spočíva posun? Ktorý text ste najviac menili?
Nešlo o zásadné prepracovanie. Niekde som zdôraznila niektorý aspekt témy na úkor iného, niekde som prehĺbila motív, inde sa mi žiadalo aktualizovať, myslím, že do textov vstúpilo aj viac filozofických reflexií, nepochybne sa tu prejavila tiež moja väčšia životná skúsenosť, prehĺbená empatia, zmenené vnímanie niektorých problémov a vznik nových problémov. A veru neraz aj tichá polemika s vlastnými pôvodnými predstavami, názormi.
Čítajte viac Etela Farkašová má vidiek rada, ale písať vie iba o mestePatríte už k staršej generácii autorov. Však nie nadarmo sa zaoberáte obdobím rokov končiacich sa na trojku, narodili ste sa v roku 1943. Necítite sa niekedy osamelá alebo nepochopená? Dnes sa vraj číta menej, ľudia sa nálepkujú – dolieha to aj na vás?
Osamelosť? Patrím k typom ľudí, ktorým je tento pocit dôverne známy od detstva, vlastne po celý život (téme sa venujem aj v Priestoroch). Napriek tomu, že majú zopár blízkych ľudí, s ktorými si rozumejú, je to skôr pocit akejsi metafyzickej osamelosti, nepochybne ho zvyšuje aj situácia všadeprítomnej neistoty, v akej sa nachádza dnešný svet. Ak aj mám ale zažitý pocit osamelosti, zároveň som človek vzťahový, potrebujem ukotvenie v hlbších medziľudských vzťahoch, ale aj vo vzťahoch k priestoru, kde žijem, či je to už naša mestská časť Karlova Ves, Bratislava, alebo celé Slovensko…
A ten väčší svet?
Ten ma znepokojuje viacerými vecami, napríklad, že sa vydáva lož za pravdu a naopak. Takisto ma rozlaďuje čierno-biela optika pri nazeraní na problémy a aj to nevraživé nálepkovanie. Neodpúšťa sa, netoleruje, ak myslíš inak, ako sa od teba očakáva. A pritom hľadanie konsenzu, zmieru, hľadanie spoločných riešení problémov by bolo pre našu spoločnosť také dôležité!
Od vášho priaznivca Augustína Rosu ste dostali – spolu s Květou Fulierovovu – krásny darček, bibliofíliu Partitúra života, ktorá približuje vás obe. Je to niečo fajnové, až to v dnešných povrchných časoch pôsobí ako zázrak. Prečo to pre vás darca urobil?
S Gustom Rosom a jeho vydavateľstvom sme obe s Kvetkou spolupracovali v minulých desaťročiach na niekoľkých knižných projektoch. Po rokoch spolupráce nám chcel tento milovník umenia, inak vyštudovaný filozof, pripraviť prekvapenie pri jubileu, ktoré sme s Kvetkou mali: dvadsať rokov spolupráce a tridsať spoločných kníh (teraz je to, myslím, už tridsaťdva). Takej nezištnosti dnes už nie je veľa a my si jeho počin veľmi vážime.
Čítajte viac Jubilantka Etela Farkašová: Písanie je pre mňa stále fascinujúca témaKto to ocení? Aká sa vám zdá dnes mládež? Číta vás napríklad?
Viac ako desaťročie už nie som na fakulte, a teda nemám s mladými ľuďmi denný kontakt. Neviem ani všeobecnejšie posúdiť, či ma mladá generácia číta. Poteším sa, keď moji bývalí študenti prídu na Bibliotéku, aby spoznali moju novú knihu. Prekvapil ma záujem napríklad na besedách o knihe Záchrana sveta podľa G., myslím, že hľadanie nových foriem života, ktoré by boli šetrnejšie k planéte a uprednostňovali iné hodnoty, ako je konzumentstvo, je pre časť mladých príťažlivé.
Viete už asi všetko naspamäť, ale iste vás ešte niečo prekvapuje. Chystáte o tom knižku?
Opäť to budú staro-novinky, zdá sa, že som objavila radosť z návratov k starším textom. Tie návraty majú svoje špecifiká, výhody, ale aj nástrahy. Možno súvisia aj s tým, že nikdy som nebola celkom spokojná s textom, ktorý som napísala, zdalo sa mi, že by sa dalo a malo na ňom ďalej pracovať, že ešte nie je hotový a že dohotovovanie (aj tak opäť len relatívne) by potrebovalo, aby pretieklo ešte veľa, veľa času. No a časť toho času už pretiekla, tak som sa k nim vrátila.