Foto: archív autorky
Svoju knihu ste pomenovali Fjaka. Čo to znamená?
Fjaka je slovo v dialekte a pochádza z Dalmácie. Označuje stav, keď sa nám nechce nič robiť, len sa vyvaľovať a počúvať hoci šum mora. Môže mať pozitívny význam, že dokážeme splynúť so svetom a s prírodou, ponoriť sa do života. Môže však znamenať aj marazmus, ktorý Chorvátom prináša turizmus ako dominantný zdroj príjmov – je to súčasť ich letnej sezóny, ale nevedia svoju ekonomiku rozložiť inak. Slovo „fjaka“ mám veľmi rada, lebo sa rada venujem „ničnerobeniu“ a považujem to dokonca za umenie. Napriek tomu toto slovo, rovnako ako mnohé iné stránky chorvátskeho života, má svoju pozitívnu, ale aj tienistú stránku.
Chorvátsko pozná každý v strednej Európe. Prečo ste sa rozhodli napísať knihu práve o tejto krajine?
Ľudia Chorvátsko poznajú, ale len obmedzene, z jednej stránky. Každý bol v Chorvátsku pri mori a pochutnával si na plodoch mora, ale to je málo. Chorvátsku sa venujem už vyše desať rokov a nikdy som nebola pri mori dlhší čas, spoznala som vnútrozemie a objavila som mimoriadne rôznorodú krajinu. Takú som chcela ukázať aj čitateľom. Každý región má svoju históriu aj kultúru. Chorvátsko nie je iba more, taký pohľad na túto krajinu by bol nespravodlivý.
Ukazujte čitateľom odvrátenú stranu turizmu – Chorváti turistov neznášajú, a zároveň nemôžu bez nich žiť. Čo turisti Chorvátom prinášajú a čo im berú?
Prinášajú najmä peniaze, bez ktorých by chorvátska ekonomika skolabovala do pár mesiacov, pretože jedna štvrtina štátneho rozpočtu pochádza z turistického ruchu. To je viac ako v Taliansku alebo v Španielsku. Chorváti potrebujú peniaze od turistov, aby sa uživili. Turisti im okrem peňazí prinášajú aj iné perspektívy, iný pohľad, v lete sa rôzna mentalita premiešava, panuje viac otvorenosti a kozmopolitizmu. Má to však zároveň negatívny vplyv na život miestnych obyvateľov aj na ekológiu – dnes je celé pobrežie vybetónované, dochádza k požiarom, je nedostatok vody, ale tiež sa stáva, že kapacitne nestačí kanalizácia. S turizmom sa spája rast cien, a nielen za občerstvenie na pobreží. Napríklad v Dubrovníku už v starom meste nebýva nikto z miestnych, lebo si to nemôžu dovoliť. Nie všetci na pobreží chcú pracovať v turizme a mnohým nie je pochuti, že sa tam vždy v lete nahrnú státisíce turistov. Mladí ľudia nechcú študovať, nevidia v tom zmysel, keď aj tak budú pracovať ako čašníci alebo chyžné v hoteli. Tí, čo tak žiť nechcú, musia vycestovať do zahraničia, lebo ich Chorvátsko im veľa iných možností neponúka.
Foto: Absynt
Píšete, že v turizme sa tri S zmenili na päť K – čo to znamená?
Tri S znamenajú v angličtine sun, sand, sea – teda slnko, piesok, more. Tým sa v minulosti vyznačovala stredomorská turistika. Ľudia neprichádzajú preto, aby spoznali miestnu kultúru, ale aby si poležali na pláži a okúpali sa v mori a Chorvátsko sa tomu prispôsobilo. V knihe citujem kontroverzného vedca, ktorý sa vyjadril, že dnešný turizmus sa pretransformoval na atribúty 5 K – kuchári, kelneri, kurvy, kriminálnici a klimatizácia. Znamená to, že turistov treba nakŕmiť, ubytovať, pustiť ich k moru a v čo najkratšom čase ich poslať domov. Z príjemného odpočinku sa stal ustavičný kolotoč. Samozrejme, je s tým spojená aj určitá kriminalita, ale Chorvátsko je bezpečná krajina.
Zábavná bola aj pasáž o plážových láskach. V Chorvátsku je na to špeciálny výraz.
Je to slovo „galebarenie“ a pochádza zo slova čajka. Od 60. rokov, keď turizmus naberal na sile a Chorvátsko sa stalo vyhľadávanou destináciou, sa rozmáhalo aj „galebarenie“ – miestni chlapci flirtovali s turistkami. Južania vedia hovoriť veľmi presvedčivo, aj keď neovládajú reči, bývajú vysokí a pekní, a tak s úspechom „balia“ dievčatá z Nemecka, Poľska aj zo Západu. V literatúre sú zaznamenané celé rituály „golebarenia“. Väčšina turistiek vedela, že je to len letný románik, no niektoré naleteli. Chorvátsky spisovateľ Miro Gavran napísal divadelnú hru Hotel Babylon o tom, ako Slovenka ide k moru, stretne príťažlivého muža, opustí kvôli nemu manžela, až nakoniec zistí, že pre tohto Dalmatínca to bol iba letný flirt a v záchvate žiarlivosti a hnevu naňho vystrelí. Slováci si chorvátskeho dramatika tak obľúbili, že založili v Trnave festival pod jeho menom – Gavranfest.
V knihe spomínate dôležité historické udalosti. Silné sú tie z vojny, ale aj tie z povojnovej transformácie krajiny – akoby obidve obdobia ľuďmi otriasli rovnako silno.
Ja to takto neoddeľujem, 90. roky priniesli Chorvátsku najprv vojnu a potom transformáciu, až do roku 1999, keď zomrel prvý chorvátsky prezident Tudjman. Keď sa budeme pýtať, ako vojna ovplyvnila charakter transformácie, musíme povedať, že v Chorvátsku nebola úplná demokracia so všetkým, čo k nej patrí. Prezident, ktorý transformáciu riadil, mal v rukách silné kompetencie. Dnes z Chorvátska továrne takmer zmizli, a keď sa pozerám na fabriku, z ktorej zostala ruina, nemôžem s istotou vedieť, či ju zničila vojna – je totiž celkom pravdepodobné, že ju zničila privatizácia. Napríklad v okolí Zadaru existoval priemysel na spracovanie potravín a na poliach tu pred vojnou pracovali Srbi. Za vojny vznikla neuznaná Republika srbská krajina, potom prišla akcia Búrka a Srbov z Chorvátska vyhnali. Nasledovala privatizácia. Jednotlivé udalosti sa navzájom prelínajú, takže neviem jednoznačne povedať, čo je dôsledkom vojny a čo spôsobila privatizácia.
Foto: archív autorky
O Splite vraj Chorváti hovoria ako o najšportovejšom meste na svete a vy sa venujete aj histórii slávneho futbalového klubu Hajduk. Futbal však ovplyvnil aj politiku – alebo je to skôr naopak?
Skôr politika vplýva na futbal, na futbalových štadiónoch sa odráža to, čo sa deje v politike. Hajduk som si vybrala, aby som ukázala, ako sa pretavili dejiny krajiny v histórii klubu, ktorý bol založený začiatkom 20. storočia. Dnes nepatrí medzi najúspešnejšie, ale je to klub, ktorý Chorváti najviac milujú.
Hranica medzi národnou hrdosťou a nacionalizmom môže byť tenká. Skutočne sa národnostné potýčky začali pri futbale?
Štadióny sú miestom, kde sú viditeľné napätia v spoločnosti a v politike, a aj keď ešte nie sú presne pomenované, môžu naberať na sile. O futbale sa hovorí ako o balete pre masy. Ľudia môžu prísť a vykričať sa z toho, čo ich trápi v hĺbke duše, čo cítia a čo si myslia. Na štadiónoch niektoré veci vidno rýchlejšie a myslím, že nacionalizmus sa v Juhoslávii nezrodil náhodou. Niektorí tvrdia, že to tak muselo byť, pretože tiene napätia existovali vždy, až sa nakoniec dostali von. Podľa mňa bolo veľa udalostí naprogramovaných, veľa politikov z tohto obdobia si zvolilo nacionalizmus ako spôsob, ako sa udržať pri moci alebo získať ešte väčšiu moc. Preto napätia podporovali. Srbi a Chorváti majú spoločnú minulosť, v druhej svetovej vojne chorvátski fašisti zabíjali Srbov v koncentračných táboroch, ale Srbi aj Chorváti pri Titovi spolu bojovali v partizánskom odboji. Na území Chorvátska už dlhé stáročia žilo asi dvanásť percent Srbov a Slobodan Milošević, bývalý prezident Srbska, stále pripomínal, že história sa môže opakovať, pretože chorvátsky nacionalizmus silnie. Podľa mňa nacionalizmus, ktorý vyústil do krvavej vojny a krvavého rozpadu Juhoslávie, bol prejavom politického inžinierstva.
Čítajte viac Zmrzlinový pohár 27 eur, pizza 15. Chorvátsko s eurom podraželo
Píšete o nedávnom období, v ktorom si Chorvátsko prešlo ekonomickou aj spoločenskou transformáciou sprevádzanou podvodmi, korupciou, protekcionizmom. Súvisí názov knihy Fjaka s týmto obdobím?
Fjaka je v zásade pozitívny pojem, odkazuje na radostný životný štýl, ktorý sa v Chorvátsku kultivuje. Spočíva v tom, že ľudia sa tešia z malých radostí aj z toho, keď práve nemusia robiť nič. Ťaživejší odtieň tohto slova príde na rad vtedy, keď je človek už unavený a apatický, lebo si so svojou životnou situáciou nevie poradiť. Myslím, že zmena režimu v Chorvátsku, zničenie priemyslu v krajine a to, ako nakoniec privatizácia dopadla, bolo Tudjmanovým plánom už od začiatku, chcel vytvoriť vládu oligarchie. Akoby si vybral dvesto poslušných rodín, ktoré mali stáť na jeho strane, mali byť bohaté, aby za sebou ťahali celú chorvátsku ekonomiku. Odvtedy má mnoho Chorvátov pocit, že proti systému nič nezmôžu, lebo ten prežije všetko. Že v krajine je strana HDZ (Chorvátska demokratická únia) pri moci väčšinu času už štyridsať rokov, lebo sa jej podarilo vytvoriť klientelistickú sieť. Práca v štátnych službách sa cení viac, lebo sú tam lepšie platové podmienky, väčšia ochrana odborov ako v súkromnom sektore. Lenže na to, aby človek získal dobrú prácu v štátnych službách, potrebuje kontakty a počula som príbehy o tom, že v provinčných regiónoch dokonca aj stranícku knižku. Preto veľa Chorvátov podlieha rezignácii, nevidia inú možnosť.
Veľmi na mňa zapôsobil obraz obetí transformácie krajiny po vojne. Rozpadávajúce sa budovy, bezdomovci, odliv mladých, šičky, ktoré pol roka nedostali výplatu, ale aj ich revolta či vzbura študentov za prístup k bezplatnému vzdelaniu. Kto sú obete transformácie?
Keď som sa rozprávala so staršími ľuďmi, často začínali rozhovor tým, na akom mieste, v akej továrni pracovali. V celej bývalej Juhoslávii existoval špecifický systém, označovaný ako „samosprávny socializmus“. Nebola tu len centrálna moc, ale robotníci mali podiel na riadení podnikov, boli spolumajiteľmi fabrík, v ktorých pracovali, mali podiely v akciách, a preto boli aj pracovné podmienky veľmi dobré. K benefitom patril aj dvojtýždňový pobyt v rekreačnom zariadení pri mori, ktoré patrilo fabrike. Od krachu priemyslu sa Chorvátom žije ťažšie, ťažšie si hľadajú prácu a často preto odchádzajú do zahraničia. Obeťami transformácie sú teda aj mladí ľudia, ktorí nemajú veľa alternatív. Zjavnými obeťami sú vojnoví veteráni, štát im síce priznal výsluhový dôchodok, ale nepostaral sa, aby sa mohli znova začleniť do života – a to vtedy boli tiež mladí muži. Obeťami veľkých politických a ekonomických zmien sú všetci normálni ľudia. Tí, ktorí nie sú spojení s mocou, nepôsobia v straníckych štruktúrach, nezarobili na vojne ani na privatizácii. Šičky z odevnej fabriky Kamensko v Záhrebe, ktoré nedostávali výplatu a vstúpili do štrajku, vyhodili na dlažbu. Jedna z nich mi povedala: Chorvátsko je najkrajšia krajina na svete, ale žije sa v nej dobre len politikom a zlodejom. Podľa mňa to platí pre tých, čo sú spojení s mocou, a tí druhí nemusia byť rovno zlodeji, ale zarobili pokútnymi obchodmi a je to veľmi znepokojujúca tendencia.
Čítajte viac Jurica Pavičić - Krvavá voda. Viac než skvelá detektívka
Chorvátsko má za sebou boľavú vojnovú minulosť. Ako píšete, mnohí boli nútení odísť a mnohí sa aj vrátili, ale žijú v rozpoltenom stave: svoju vlasť nenávidia aj milujú. Všetky tie krivdy a zranenia žijú v ľuďoch stále?
Áno. V Chorvátsku je badateľná silná spoločenská polarizácia a dochádza k emocionálnemu vydieraniu. Nemôže sa kritizovať Franjo Tudjman, ani to, ako prebiehala vojna, ani čo robili Chorváti za vojny. Naopak, patrí sa hovoriť, že v Juhoslávii sa Chorváti mali zle a že Chorvátsko je najkrajšia krajina na svete. Na vlastné oči som videla, ako veľmi v rokoch 2007 – 2008 krajinu postihla ekonomická kríza a veľa ľudí odišlo do zahraničia. Dnes je práce viac, ale aká je to práca? Čoraz viac ľudí cíti sklamanie a istú rozpoltenosť. Milujú svoju krajinu a oslavujú jej športové úspechy, ale zároveň sa zamýšľajú, či ich život musí vyzerať tak, ako vyzerá.
V knihe je aj príbeh z mesta, kde žili Srbi a dodnes tu každý vie, ktorý dom je srbský a ktorý chorvátsky, a sú aj ďalšie národy. Stále je medzi menšinami strach?
Niektorí hovoria, že už treba ísť ďalej, a ja som tiež proti tomu, aby sa vojna stále využívala ako argument v politike. Mesto Vukovar sa stalo symbolom chorvátskeho utrpenia, do jeho obnovy sa investovalo veľa prostriedkov, ale budujú sa najmä múzeá a pamätníky venované vojne. Politikov nezaujíma, čo chcú a potrebujú obyvatelia Vukovaru. Mladí túžia napríklad po kultúre. Politici sa v meste ukážu vždy na výročie. Rozumiem, že na vojnu nemôže zabudnúť ten, kto ju zažil, alebo kto prišiel o niekoho blízkeho, lenže politici vojnu zneužívajú, keď si potrebujú posilniť moc. Pre bežných ľudí už vojna nie je témou dňa a národnostné napätie nie je nijako hmatateľné. Napríklad v redakcii časopisu Novosti, ktorý vydáva srbská menšina v Chorvátsku, pracujú mladí Srbi aj Chorváti spolu. Aj keď sa, samozrejme, stáva, že niekto zažije zlú reakciu len pre svoj prízvuk alebo „nevhodne znejúce“ meno. Obávam sa, že celková politická atmosféra v Chorvátsku ide smerom doprava, aj v mnohých krajinách v eurovoľbách získala podporu krajná pravica. V Chorvátsku sa do vlády dostala krajne pravicová strana, ktorá je otvorene protisrbská. Mladí sú frustrovaní a namiesto toho, aby zo zlej situácie obvinili politikov alebo kapitalizmus, budú náchylní dať sa huckať proti Srbom či utečencom, budú obviňovať práve tých, čo sú ešte v horšej situácii ako oni.
Čítajte viac Chorvátsko je plné nevybuchnutej munície, kde si treba hlavne dávať pozor?
Čo by mal človek vidieť a kam zájsť, aby Chorvátsko pochopil?
Chorvátsko je veľmi rôznorodé, neexistuje jedno typické miesto, jeden typický obyvateľ ani jedno „chorvátske jedlo“. V histórii bola krajina rozdelená medzi mnohé a rôznorodé kultúrne kruhy, bola pod vplyvom rôznych štátov. Chorvátsko patrilo do Rakúsko-Uhorska, ale to sa týka najmä Záhrebu a okolitého regiónu. Dalmácia a Istria boli pod vplyvom Benátok a Talianska. V ďalších, tých „balkánskejších“ regiónoch vládla Osmanská ríša. Na to, aby sme pochopili Chorvátsko, treba spoznať kultúru v týchto rôznych regiónoch a vidieť, ako sa v nich žije. Existuje aj jeden jednoduchší návod – vzdialiť sa z turistických destinácií. Stačí si sadnúť do auta a vycestovať kúsok do vnútrozemia, tam človek uvidí úplne inú tvár Chorvátska.
Čítajte viac Knihy do kufra. Tipy na letné čítanie vo výbere Pravdy
