Rozprával mi napríklad, že v Banskej Štiavnici mali veľmi dobrý príjem BBC a Hlasu Ameriky. S kamarátom, obaja gymnazisti, vysielanie počúvali a boli o to zvedavejší na život za železnou oponou. Rozhodli sa, že sa skúsia dostať na západ, ale chytili ich.
Bolo to v roku 1949, takže sa im to ešte prepieklo: „Odsúdení sme boli na dva roky, ale keďže sme boli mladiství, išlo len o podmienku. V roku 1949 ešte platili zákony prvej republiky – ilegálny prechod hraníc sa nehodnotil tak prísne. Neskôr bol vynesený nový zákon, už oveľa prísnejší, a začali sa drôtovať hranice. To by sme si už riadne odsedeli. Aj tak sme však niesli bremeno hriechu v životopisoch.“
Táto skúsenosť inšpirovala Antona Hykischa k napísaniu knihy Námestie v Mähringu. Jeho rozprávanie o tejto epizóde som počúvala s otvorenými ústami – ako už boli chlapci vo vlaku a zrazu kontrola! – lebo Tonko bol výborný rozprávač a mal zmysel pre dobrodružstvá.
Bol veľmi zábavný spoločník a povedala by som, že aj šarmantný, keď si ho predstavím v roláku, s dlhšími hustými vlasmi prirodzene zlatistej farby s vlnou nad čelom a v ležérnom károvanom saku. Rokmi ale vážnel a nadobúdal prísnejší vzhľad. Bol však vždy vrúcny.
Čítajte viac Zomrel spoluautor Deklarácie zvrchovanosti Slovenska Anton Hykisch
Priatelil sa s Brunovským
Vzdelaním bol Anton Hykisch ekonóm a spočiatku pracoval v tejto profesii. Robil v rôznych podnikoch, jeden čas aj v Záhradníctve a rekreačných službách mesta Bratislavy, kde bol riaditeľom známy krasokorčuliar Emil Skákala (aj sídlili na zimnom štadióne). Realizovali sa tam rôzne skvelé projekty, či už v oblasti zelene alebo športu a Hykisch bol pri tom. Vedel sa uplatniť a získať si ľudí.
Spomínam si, ako sme sa stretávali aj medzi výtvarníkmi (istý čas pracoval na Slovenskom fonde výtvarných umení), kamarátil sa s Albínom Brunovským a mnohými umelcami. V tom čase mal problémy s tráviacim traktom, bolo s ním zle, hovorilo sa o tom a všetci tŕpli. Skrátka, Hykisch bol obľúbený a bol dušou každej spoločnosti.
Prečo? Lebo bol bezprostredný a vedel vždy povedať niečo navyše – v zmysle hlbšieho obsahu. Ľudia ho brali vážne a spoločnosť ho napokon tiež oceňovala. Dostal v živote veľa uznaní – v roku 1998 aj Pribinov kríž prvej triedy.
Čítajte viac Deväťdesiatnik Anton Hykisch: Hlava musí byť vo forme
Bol vždy „na drôte“
Svojou podstatou bol Anton Hykisch spisovateľ. Hovoril mi ale, že pomýšľal aj na novinárstvo. Ako školák vydával v Banskej Štiavnici (v jednom exemplári) noviny Hurá! Písal tam však najmä poviedky. Neskôr pracoval v rozhlase, vo vydavateľstve Mladé letá, ale po roku 1989 prevážila politika a diplomacia. Stal sa prvým veľvyslancom SR v Kanade (1993 – 1997) a v rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Slovenskej národnej rady.
Ja som ho najviac poznala zo spisovateľského prostredia a často som s ním spolupracovala aj ako novinárka. Telefonovali sme spolu, keď horela jeho rodná Banská Štiavnica a on opísal, ako to prežíval:
„O požiari som sa dozvedel v sobotu doobeda z facebooku a následne z RTVS. Volal som susedovi nad naším domom (sme nad Trojičným námestím), aká je situácia. Tŕpli sme celú sobotu, ale požiar sa našťastie podarilo lokalizovať. A čo by som mohol robiť ako 91-ročný nemobilný človek 200 km od Štiavnice? Boh je k nám milosrdný, ale – je škoda, že na Slovensku nás spájajú len živelné pohromy.“
Stále sa s ním výborne komunikovalo, bol vždy „na drôte“, rád reagoval. Mohla som mu položiť akúkoľvek kontroverznú otázku, nehysterčil, nepohoršoval sa a vždy povedal niečo triezve a vecné. Vtedy som sa chcela spýtať na nový dokument o Dubčekovi, kde aj on účinkoval a kde sa mi niečo nezdalo.
Škoda, že som mu vtedy otázky neposlala, povinnosti ma odviedli inam, už sa ho neopýtam. Vtedy mi napísal, že film nevidel, že už nechodí na podujatia, lebo má problémy s mobilitou, ale že mi rád odpovie na akúkoľvek otázku. Náhradník za neho nie je.
Čítajte viac Anton Hykisch: Spomeň si na cára
Politika nás nespasí
Písala som o ňom tiež, keď mal 90. narodeniny. Vtedy, v deň s magickým dátumom 22. 2. 2022, v predvečer jubilea, predstavil v Univerzitnej knižnici svoj nový historický román Bezhlavý čas, ktorý voľne završuje cyklus próz z obdobia osvietenstva. Je o zápase konzervatívneho vládcu s revolucionármi.
Ja som sa ho ale vtedy radšej pýtala na tajomstvá jeho dlhovekosti. Dbal na duševný telocvik. Mozgové bunky treba vraj stále stimulovať: „Hlava musí byť vo forme. Človek nesmie stratiť tempo, nesmie vypadnúť z rytmu. Prežil som väčšinu života v ťaživom režime, sociálnym pôvodom odtlačený na okraj, bez privilégií. Úspech som mohol dosiahnuť, len ak som bol pracovitejší než privilegovaní jedinci."
Čítajte viac Anton Hykisch: Škoda, že nás spájajú len živelné pohromy. Štiavnica je svetový unikát
Anton Hykisch rád písal o histórii a vďaka tomu máme aj príbehy o panovníkoch, o Márii Terézii (Milujte kráľovnú), o Jozefovi II. (Verte cisárovi) a ďalších. Hovoril, že písať o dejinách znamená kriesiť ľudí, vyhrabávať ich zo zabudnutia: „Boli to ľudia ako my, borili sa s ťažkosťami, umierali v sláve alebo ponížení. V každom prípade je múdre poučiť sa z ich osudov,“ uvažoval.
A ku knihe Bezhlavý čas ešte doložil: „Môj nový román nás vedie do sveta pred dvesto rokmi, do obdobia snov, ale aj násilia, do bláznivého bezhlavého času revolúcie. Chcem touto knihou varovať pred ilúziami, že svet možno zmeniť na pozemský raj. Skutočný raj, šťastie, lásku môže človek dosiahnuť len zlepšením samého seba, vnútorným pokojom, láskou k ostatným ľuďom. Nespasí nás ani politika ani diplomacia. Kľúč ku šťastiu je v našej duši.“
Zopakujme si to v dňoch, keď sa s ním lúčime a pozrime sa, či ten kľúč naozaj máme.
