Bolo to počas prvej svetovej vojny, narodila sa 20. júla 1914 vo Vrútkach. Jej otec bol železničiar, mama domáca krajčírka. Zelinová vyštudovala učiteľský ústav v Bratislave, žila potom v Košiciach a v Bratislave, všetky miesta boli pre jej tvorbu dôležité.
Písala prevažne príbehy z minulosti a to jej aj sedelo. Kto by aspoň podľa názvu nepoznal trilógiu z Turca Alžbetin dvor, Volanie vetra, Kvet hrôzy alebo rozprávanie o osudoch mikulášskych garbiarov Hodvábna cesta? V knižniciach kraľujú dodnes. Spisovateľka vychádzala zo spomienok a tie vlastné spracovala v knihe Vejár s fialkami.
Čítajte viac Hana Zelinová písala do posledného dychu
Salón pani Hany
Ako premýšľam o Hane Zelinovej, vynárajú sa mi v pamäti aj jej súpútničky Margita Figuli (1909), Mária Ďuríčková (1919), Maša Haľamová (1908), Hana Ponická (1922), Klára Jarunková (1922), Krista Bendová (1923) a ďalšie. Časom sú stále zaujímavejšie.
Každá bola celkom iná, a predsa niečo mali spoločné – vo veľkom písali napríklad do detských časopisov, vystupovali v rôznych reláciách, mali možnosť byť populárne – boli to vlastne vtedajšie celebrity.
Je to už dávno, ale Hana Zelinová by ani dnes nepôsobila starosvetsky. Nemusela by meniť štýl či imidž. Vyzerala ako klasická dáma a taký typ obstojí vždy. Hoci od dnešných top krások má ďaleko, bola považovaná za peknú ženu.
Foto: TASR
Vždy bola pekne upravená, oblečená, s pravými šperkami, naozaj dáma. Na jednom literárnom podujatí sme ju odfotili v elegantnej úzkej sukni, tenkom vlnenom pulóvri, na hlave si ponechala kožušinovú čiapku, ktorá sa až ligotala kvalitou. Bol to jej typický vzhľad.
Inokedy som bola robiť rozhovor u nej doma, bývala v „spisovateľskom dome“, oproti internátu Lafranconi. Bývali tam aj Urbanovci, celé to tam bolo také zvláštne pekné miesto. U Hany Zelinovej bol absolútny poriadok, všetko svetlé, jasné, salónne elegantné – porcelán, dečky, mahagón. A jej srdečnosť bola až prekvapujúca.
Nemusela sa o nikoho uchádzať, a predsa bola taká pozorná! (Navyše, Pravda vtedy, v deväťdesiatych rokoch, musela obhajovať svoju česť, ako to už u periodík s dlhou tradíciou býva a mnohí ľudia z oblasti umenia váhali, či tam vystúpiť. Zelinová bola, samozrejme, nad vecou.) Dokonca ma pozvala ešte aj na rodinnú chatu do Senca, kam sa v lete chystala. Nie na pobyt, ale „na kávičku“.
Čítajte viac Spomienka na spisovateľa a diplomata Antona Hykischa (92): Poznal kľúč ku šťastiu, píše Helena Dvořáková
Ochotne mi rozprávala o svojom živote. Dnes by som sa jej pýtala viac a iné, no myslím, že to malo zmysel aj tak. Môžem všeličo pripomenúť. Napríklad, ako Hana Zelinová rozprávala o svojej funkcii poslankyne SNR v prvom porevolučnom parlamente.
Hovorila, že do roku 1990 by ju ani vo sne nenapadlo rozmýšľať o nejakej politickej funkcii. Bola síce aktívna v Matici, v Živene, v Spolku slovenských žien, ale skutočná politika ju nelákala. Do prvého slobodného parlamentu po roku 1989 sa dostala na želanie ľudu a boli to jej čitatelia, kto ju tam poslal:
„Do parlamentu som sa dostala na základe preferenčných hlasov ako poslankyňa za Demokratickú stranu, nie vďaka svojim pekným očiam alebo plamenným vystúpeniam na predvolebných mítingoch, ale vďaka svojmu peru a myšlienkam z kníh. Čitatelia ma spoznávali spomedzi viac-menej neznámych kandidátov do SNR. Bola som im známejšia z intímneho súkromia, cez osudy podobné ich osudom. Zastupovala som záujmy voličov dva roky a dúfam, že dobre.“
Parlament ju inšpiroval
Nová skúsenosť vniesla do Zelinovej prózy trocha iný tón. Publicistický. Bolo to naozaj niečo iné, však keď začínala písať, spolu s Margitou Figuli a Dobroslavom Chrobákom v podobnom tóne, vyčítali im prílišné lyrizovanie.
Dokonca sa vraj objavila kreslená karikatúra, na ktorej kritik Jozef Felix bije Margitu Figuli „po holej“ za lyrizovanie prózy. Zelinová sa na tom po rokoch bavila. Však všetky kritizované knihy, Tri gaštanové kone, Drak sa vracia a Zelinovej trilógia sa stali nosnými dielami slovenskej literatúry.
A to slovo „nosný“ sedí, lebo oni ozaj vytvárali základ, na ktorom už potom mladší pritvrdzovali a experimentovali. Inak, s Margitou Figuli boli dobré kamarátky a vydržalo im to celý život. Na Silvestra sa stretávali v budmerickom kaštieli a vítali spolu nový rok.
Čítajte viac Etela Farkašová objavuje radosť z návratov
Podnet z Čiech
A ako sa to všetko začalo? Raz vraj Hana Zelinová začula, ako Rudo Turňa, vtedy šéf Vydavateľstva Slovenský spisovateľ, sympatický svetoobčan, cituje výroky z edičnej rady v Prahe, kde ho vraj českí kolegovia podkušovali, že slovenskí spisovatelia sú na tom dobre, lebo ich história sa začína v roku 1918, a tak s ňou majú menej roboty.
Práve vtedy Hana Zelinová otvorila dvere a Turňa jej hneď hovorí, vraj dobre, že ide, nech napíše, že sme nespadli z hrušky a že máme svoju históriu. A nie hocijakú. „A tak som začala písať Alžbetin dvor. Nevychádzala som len z písomných análov, ale aj z rozprávania mojej starej mamy, z jej spomienok na slovenské zemianske časy.“
Zaujímavosťou je, že k názvu Harlekýnove milióny inšpiroval Zelinovú klavirista Jiří Malásek, ktorý túto skladbu krásne hrá a môžete si ju vypočuť na internete. Na spisovateľku urobila veľký dojem, nazvala tak celý román. Keď som si teraz Maláska chcela vypočuť aj ja, naďabila som na ďalšie zaujímavé informácie.
Román pod názvom Harlekýnove milióny napísal aj český spisovateľ Bohumil Hrabal. Pomyslela som si žartom, že Hana pokračovala vo vyrovnávaní skóre českej a slovenskej literatúry. Kým Hrabal sa vracia v románe do minulosti, do pivovaru známeho z Postřižín, Zelinová píše o podnikateľskom období v divokých deväťdesiatkach, o svojom pôsobení v parlamente.
Kniha Harlekýnove milióny bola už trocha iná. Zmenila sa doba – aj námety, aj štýl: „Ten dojem vzniká aj vďaka tomu, že rozprávačka tejto mojej novej knihy je novinárka. Ale bez pátosu a bez akejkoľvek bulvárnosti.“
Čítajte viac Autor mysterióznych trilerov o náboženských konšpiráciách si podmanil svet. Dan Brown slávi 60. narodeniny
Zrušili jej noviny
Pôvodne sama Zelinová pracovala v novinách. „Bolo to v období Viedenskej arbitráže v roku 1938, keď z mesta s plačom odchádzali Slováci a Česi, keď do Košíc vchádzal maďarský správca Horthy, údajne na bielom koni. Odchádzala som z mesta aj ja ako redaktorka násilne umlčaných slovenských novín Slovenský východ, neskôr Novosti. Odchádzala som do Prešova, do nového periodika Slovenská sloboda.“
Onedlho ale jej novinársky život zauzlila choroba a dlhé doliečovanie v Tatrách, takže za redaktorský stôl si sadla opäť až v roku 1962 v detskom časopise Zornička. Hana Zelinová mala to šťastie, že mohla svoj život naplniť prácou, na ktorú mala talent, bola dva razy vydatá, mala dcéru, vnuka a dožila sa skoro deväťdesiatky. Zomrela 16. marca 2004.
