Čitateľ začína sledovať udalosti v Kazani – odtiaľ pochádza aj sama prozaička Guzeľ Jachinová – v roku 1923. Hlad už vykonal svoje, tí, ktorí zatiaľ žijú, sú zničení, chorí, deti vyhladované, všade špina, spúšť, rozklad. Ľudia jedia kamienky, drevo, korienky, telá majú zdeformované, opuchnuté, od hladu nevidia, nehýbu sa, strácajú rozum. Vraždia vlastné deti, ktoré nemôžu uživiť, alebo sami zo zúfalstva zomierajú.
Všade zostalo plno sirôt a práve tie má zachrániť sanitárny vlak do Samarkandu. Akciu, ktorú organizuje sovietska moc, dostali na starosť dvaja ľudia – súcitný vojak Červenej armády Dejev a tvrdá boľševická komisárka Biela. On má pripraviť praktické podmienky, aby bol vlak použiteľný, čistý a aby sa doň vmestilo čo najviac detí, ona sa má postarať o organizáciu a disciplínu pasažierov.
Z luxusu sú trosky
Vo vlaku je aj kuchyňa aj ošetrovňa, všetko je však provizórne. Deti zbierali v detských domovoch, na ulici, v meste i na dedinách. Museli byť však zaevidované, inak sa do vlaku nedostali. Boli tam síce stovky priční, ale nie dosť pre všetkých nešťastníkov. Súcitný Dejev sa snažil aj tak do vlaku natlačiť čo najviac detí, nedokázal nikoho odmietnuť, ale bránila mu v tom komisárka Biela. Autorka románu dáva do kontrastu tieto dve povahy – mäkkého citlivého chlapa a racionálnu komisárku. Približuje ich osudy, ktoré sa počas cesty obnažia a pretnú.
Čítajte viac Poznáte jednu z najlepšie po rusky píšucich autoriek súčasnosti?
A pretnú sa aj s mnohými ďalšími príbehmi cestujúcich vo vlaku, či už detí, alebo dospelých. Vlak často stojí, je to rachotina, opravujú ho a pri zastávkach spoznáva čitateľ aj dediny a krajinu popri trati. Všetko je zasypané snehom, zadebnené, zľadovatené dediny sú často už prázdne rozpadávajú sa, ako všetko naokolo. Naozaj bezútešné obrazy a srdcervúce príbehy. Smrť je súčasť každodenného života a je vlastne vykúpením, lebo umierať na podvýživu je zdĺhavé, človek je mŕtvy a rozkladá sa zaživa. Je zvláštne čítať si o tom v dnešných časoch, keď u nás je problémom skôr presýtenosť, tučnota a plytvanie. Silné memento. Len či aj účinkuje?
Dojku nahradila sučka
Slovo hladomor používame bez toho, aby sme si dokázali uvedomiť jeho význam. A tento ruský hladomor má ešte iný obsah. Je to historický pojem označujúci rozklad systému, krach civilizácie, lebo hladný človek sa mení na zviera. V učebniciach histórie sa o tom takto srdcervúco nepíše, no v beletrii to ide. Guzeľ Jachinová materiál, ktorý naštudovala v archívoch, premenila na city a zážitky konkrétnych ľudí. Jednoducho povedané, dala faktom srdce. A tu sa už dá hovoriť aj o pôžitku z čítania.
Čitateľ musí obdivovať, ako to urobila, ako dokázala priblížiť zmar starého sveta, ktorého dobré stránky sa utápajú v bezradnosti toho nového. Však aj samotný sanitárny vlak je bývalý luxusný dopravný prostriedok pre šľachtu, sú tu stopy pohodlia, krásy, luxusu. Vlak sa volá Kytica a kvety či vtáky sú na tapetách v kupé a v spoločenských priestoroch vlaku. Deti prikrývajú brokátom závesov a záclonami. Kedysi tie drahé veci vytvárali súkromie šľachte, teraz sú kulisou biedy.
Namiesto honosných jedál sa varí kaša, ktorej sa nevedia deti dojesť. A popritom sa odvíjajú rôzne drámy. Raz napríklad pristane v Dejevovom náručí bábätko, ktoré niekto zúfalo hodil, aby sa dostalo do vlaku. On stál práve na schodíkoch a vlaku, dieťa zachytil a už si ho tajne nechal. Dejev mu našiel aj dojku, tá však odišla, keď sa vlak priblížil k Moskve a ona tam vystúpila, dúfajúc, že v hlavnom meste bude dobre. Dejev potom zohnal pre dieťa sučku, ktorá mala mlieko a kŕmila malého ako vlčica Romula a Rema.
Slová zrodené z hladu
Čítanie je to šokujúce, ale aj krásne. V kapitole o jazyku autorka napríklad píše, že jazyk bol jediným bohatstvom týchto úbohých detí, ktoré nič nemali, ale slová si mohli vymieňať, vymýšľať, hrať sa s nimi, hromadiť si ich a nikto im ich nemohol vziať, veľmi kultivovane, inteligentne a vtipne s nimi narábajú. Neviem, či to je hodnoverné, ale je to krásne napísané a je to krásna predstava, že sa človek – tobôž človek na dne – vie tešiť zo slov.
Autorka má právo na takúto interpretáciu, lebo sama sa so slovami riadne pohrala. Prekladateľ Ján Štrasser sa ale na texte musel poriadne narobiť (však ďakuje redaktorke knihy aj konzultantkám), lebo je to naozaj klada – slová od výmyslu sveta. Ale možno aj pre túto literárnu bohatosť má Guzeľ s knihou taký úspech a táto ňou vytvorená hodnota je určitým zadosťučinením za to, že sa v živote stávajú aj také hrozné veci, ako v tejto knihe. Spisovateľka z toho spravila vysoké umenie slova.
Knihu písala s veľkou vášňou, sú v nej aj básnické obrazy, zaujímavé pasáže, drsné state, ľudskosť sa miesi s krutosťou. Výborne sú vykreslení ľudia, ktorí boli bezradnými produktmi revolúcie, blúdiaci ľudia, ale tiež takí, ktorí revolúcii verili napriek všetkému. Vlak ich vezie do Samarkandu a počas cesty je čas premýšľať. Všeličo lepšie pochopí aj čitateľ.
