Foto: Větrné mlýny
Inak to nie je ani v jeho poslednej knihe Jů a Hele, ako naznačuje už len to pomenovanie (vydali Větrné mlýny, 2024). Denník zachytáva necelé štyri mesiace v roka 2021, ibaže je to skutočne denník? Alebo len premyslená provokácia? Ak túto knihu považujeme za denník, tak je to literárne dielo veľmi chabej úrovne, na konci doplnené nezmyslenými prílohami – autorovou poviedkou z časopisu či anglickým článkom o Grécku z Guardianu. Nečakajme žiadne veľdielo, rozoberanie zásadných otázok doby, života, reflexie ducha, ktoré idú na dreň. Ako to poznáme z denníkov Pessou, Gombrowicza či Valéryho, aby sme zmienili aspoň niektorých. Zábranský pripomína denníky českého spisovateľa Jana Zábranu a memoáre literárneho vedca Václava Černého. A tiež slávneho nórskeho spisovateľa Karla Oveho Knausgarda a jeho šesťdielny román Môj boj, ktorý ojedinelým spôsobom presahuje hranice autobiografie.
Ďaleko od Knausgarda
Lenže práve s Knausgardovým Opusom magnum má Jů a Hele máločo spoločného. Zabranský si ako Knausgard vybral jeden úsek života, ktorý dopodrobna opisuje. Na rozdiel od nórskeho spisovateľa je dosť povrchný. Knausgard začal Môj boj písať, lebo už nemohol inak – písanie alebo smrť – o Zábranského motivácii však môžeme len špekulovať. Ak neberiem do úvahy, že ide o paródiu na denníky.
Knausgard dokázal plne analyzovať svoju rodinu ako plnohodnotné literárne postavy, nie ako nejaké figúrky vzťahujúce sa iba k jeho bytiu. Jeho malé deti (ani nie päťročné) sú vykreslené ako „dozreté“ osoby s vlastnými vzorcami správania, psyché, ktoré Knausgard majstrovsky analyzuje. Rovnako svoje manželky, priateľky či rodičov. Zábranský si svoju dvojročnú dcéru ledva všíma. Veď sa venuje veľkému umeleckému počinu – píše do mobilu svoje denníky, ktoré ho preslávia po celom svete. O zmýšľaní manželky sa dozvieme minimum. Viac nám autor priblíži svoje neškodné erotické vzplanutia. Jeho žena je tehotná, trochu rizikovo, no veľký autor píšuci majstrovské dielo jej venuje skromnú pozornosť, viac sa zaoberá sám sebou. Žije striedavo v Aténach a v Prahe. Je záhadou, z čoho žije, kde nabral peniaze na kúpu troch bytov (dva v Prahe) a prečo žije práve metropole pod Akropolou. Ani pohodlný a svojím spôsobom bezprácny život mu nebráni v komickom revoltujúcom boji proti „predvádzačom“ majetkového statusu.
Svoje nie najvhodnejšie správanie v rodine – voči matke i svokrovcom – Zábranský neskrýva. Je to určite odhalenie, ktoré vyžaduje odvahu, pretože sympatie si tým u čitateľov nezíska.
Baženie po sláve nestačí, spisovateľ musí chcieť povedať niečo zásadného, nového, objaveného – aj s vedomím, že žiadne uznanie nezíska
Čítajte viac Kniha týždňa: Vynálezy a inovácie - Smilov fascinujúci a jedinečný svet
Jedine úspech, nič iné nemá význam
Ak o poryvoch duše sa dozvieme minimum, oveľa viac sú zaznamenané rôzne banality zo spoločnosti, politiky, napríklad rozhovory či príhovory vtedajšieho premiéra Andreja Babiša, či glosovanie relácií na DVTV, alebo hriechy (kauzy) ministra zdravotníctva. Zábranský sa nevyhol ani vstúpeniu na festivale Pohoda. Slovensku uštedruje nemilosrdné rany. To by bolo v poriadku, keby sme nemali pocit, že triafa úplne vedľa.
Knausgard začal písať, lebo už nemohol inak – písanie alebo smrť. O Zábranského motivácii môžeme len špekulovať
A čo najviac frustruje autora, je jeho literárny (ne)úspech. Baží po cene Magnesia Litera, ktorú dostal už v roku 2007 (Objav roka) za svoj debut Slabost pro každou jinou pláž. Odvtedy napísal zhruba desať kníh – a stále nič. Jeho divadelná hra v dobe písania rezonovala v pražskom Divadle Komedie, len autor hry zostáva v tieni slávneho herca, proste všetkých. Zábranský za svoje neúspechy viní duo literárnych kritikov Bílek – Klíčová, ktorí rozhodujú o bytí a nebytí spisovateľa. Aj na európskej scéne. Keby zažil uznanie aspoň na medzinárodnom poli, ale stále nič… Ako je možné, že taký Kundera a Hrabal sa vo svete presadili?
Odpoveď je lapidárna: treba písať premyslenejšie, originálnejšie a s hlbším ponorom, dotýkať sa zásadných otázok, nielen kĺzať po povrchu, a možno aj menej, nie tak chvatne, nie o povrchných a banálnych veciach. Remeselnú zručnosť Zábranskému rozhodne nemožno uprieť, píše sugestívne, no to nestačí. Ani zámerné provokovanie, ani baženie po sláve. Spisovateľ musí cítiť pretlak, musí chcieť povedať niečo zásadného, nového, objaveného – aj s vedomím, že žiadnu slávu ani uznanie v živote nezíska. Spisovateľstvo je totiž riskantný podnik.
Čítajte viac Kniha týždňa: Všetko je v poriadku, všade je láska
