Foto: BRAK
Cestovateľ nie je turista
Dunajská cesta Pétera Esterházyho ponúka pohľad na meniacu sa krajinu a jej obyvateľov a je plná prekvapení. Občas vstupuje do spomienok z detstva, keď ho na podobnú cestu zobral strýko Roberto, ktorý vlastne ani nebol jeho pokrvným strýkom, pre mladého chlapca je však polobohom. V spoločnosti svojho „oslnivého a podlého strýka“ prežíva dobrodružstvá na rozhraní detstva a dospelosti a stáva sa z neho Cestovateľ. Navštívia spolu príbuzných, kde „v každom okamihu sa prejavujúcej skleslosti tu bola prítomná hojnosť. Nie dotieravá, lež bezmocná prítomnosť hojnosti. To isté zároveň vädlo i kvitlo. Nebolo možné od seba oddeliť neznesiteľnú, mechanickú eufóriu mojej tetušky od hmýriacej sa tlupy komorníkov, kuchárov, chyžných…“ (O veľa stránok ďalej, keď už pretieklo veľa vody dolu Dunajom, píše: Čím väčší luxus si človek užíva, tým je väčší žgrloš). Roberto sa rád obliekal do fičúrskych nohavíc a jedol vyberané jedlá, a keď im došli peniaze, nocovali skromne, kým si ich nevzali na kuse cesty pod patronát dve dámy. Zábava sa skončila, keď ich tretia dáma vyhnala… Skrátka a dobre, so strýkom Robertom sa Péter Esterházy stal Cestovateľom a z tohto pohľadu aj podáva správy a skladá účty svojmu poverovateľovi, ktorý ho na cestu vyslal. Cestovateľ nie je žiadny turista, jeho úloha je celkom iná. Zdá sa, že má všade „tamojším obyvateľom pomôcť objaviť samých seba“, lenže popritom celkom zákonite smeruje aj k objavovaniu samého seba. (Halászlé na raňajky! To by som si o sebe nepomyslel…)
Krása aj bahno, to všetko je Dunaj a jeho brehy a presne to všetko vidí Péter Esterházy Pohľadom grófky Hahn-Hahn
Veľa vody dolu Dunajom
Tak nám Esterházy svojím šarmantným štýlom predstaví Ulm ako „srdce Dunaja“, Weltenburský kláštor, jeden z najstarších v Bavorsku, na špicatom výbežku do Dunaja, Linz aj Mauthausen, ktorý vypálil Barbarossa, lebo sa mu nechcelo platiť daň za prechod. Z každého dunajského brehu vytiahne kus histórie, osobnosti aj spomienky. Púšťa dolu Dunajom lode, ľudí, udalosti aj spomínanie na časy, keď „všetko, čo rástlo, si vyžadovalo k rastu dlhý čas a na všetko, čo mrelo, sa zabúdalo len po dlhom čase“.
Čítajte viac Péter Esterházy spísal videné
„Vo Viedni je Dunaj na dne. Ani vpred, ani vzad. Tu sa nedá chcieť nič. Viedeň sa vždy dala opísať ako búrlivý nedostatok vôle. Mesto mávnutia rukou. Ach, Viedeň, valčíky, kaviarne, ľahké dámy, vyprážané kura, fiakre, škandály v parlamente. Do Viedne prichádzajú Maďari vždy povýšenecky. Nemajú na to žiadne vecné príčiny…Sen a prelud sú základom nadradenosti. Povýšenectvo na krátky čas vystriedalo podlizovanie a lichotenie. Maďarský ostnatý drôt… Železná opona nebola nepreniknuteľná a Maďarov okamžite spojilo, čo videli: HIFI veža v tvare banánu. Všetko sa stalo takým neforemným, že sme neprimerane bažili po formách.“ V kronike hostinca nájdeme okrem Beethovenovho, Wagnerovho a Mozartovho mena aj meno známeho nemeckého chirurga Billrotha, a takisto Šaľapina, dodáva Esterházy. Vo Viedni teda cestovateľ žije duchovný život a zažíva „barokovú osirelosť“. A vo Viedni tiež po dlhom čase stretáva ženu, ktorá ľúbila Roberta. Roberto však zmizol, pred rokmi, a Cestovateľ začína rozpletať strýkove tajomstvá.
Každé mesto má svoje tajomstvá a Cestovateľ sa po Dunaji vrúti do rodného mesta. „Tajomstvom Budapešti je jej zákernosť. Toto mesto je zahalené nepodareným závojom, je ako béčková tanečnica s ovísajúcim bruchom … a vtom jemný vánok ten závoj nadvihne, možno preto, že sa ťa dotkol nespútaný pohľad pred synagógou, alebo si šofér autobusu na Andrássiho triede začal popiskovať úryvok z Donizettiho, alebo náhodou spozoruješ, ako sa na jazierku vo Városligete dvaja mladí ľudia chytia za ruky a za hlasného smiechu sa ich čln prevráti do vody, žralok! žralok!, kričia a v tej nahote zrazu uvidíš šialené mesto, ktoré nemá nič spoločné s Viedňou, skôr s excentrickým Berlínom 20. rokov.“ Cestovateľ však zároveň presne vie, kde bol v meste tajný byt štátnej bezpečnosti a že v suteréne niet rozdielov. Tu už cítiť prízraky nedávnej doby, aj „fušerinu, ktorá nie je ani tak podvod, ako prefíkané prispôsobenie sa, fušovať znamená prežiť – za každú cenu“.
Čítajte viac Zomrel maďarský spisovateľ Péter Esterházy
S Esterházym navštívime miesta „od podstaty prívetivé“, aj končiny, kde je „Dunaj nesmierne nenásytný (január '42, november '44, vysekávanie diery v ľade, hádzanie do nej Židov, Srbov, šmáranie batoliat o stenu, spútanie drôtom Maďarov pripravených na popravu, nútené prechádzky po žeravých uhlíkoch, sťahovanie kože zaživa…“). Tak, ako tečie voda Dunajom, mení sa krajina, ľudia, dejiny, krása aj bahno, to všetko je Dunaj a jeho brehy a presne to všetko vidí Péter Esterházy Pohľadom grófky Hahn-Hahn.
Čítajte viac Kniha týždňa: Ako beží svet podľa Krasznahorkaia
