Vaša kniha Vivat akadémia, zbohom Čechov sa odohráva na istej akadémii krásnych umení. Vy sám poznáte prostredie Vysokej školy múzických umení, najprv ste tam boli študent, potom pedagóg, čerpali ste aj zo svojich konkrétnych skúseností?
Skúsenosť formuje každého človeka. Detstvo, mladosť, štúdium, rodina, zamestnanie, profesia. Svoj život by som mohol takmer symetricky rozdeliť na dve polovice. Dvadsaťpäť rokov som bol novinár, potom som takmer tri desaťročia učil na umeleckej vysokej škole, ktorú som pôvodne vyštudoval.
Novinárske prostredie som využil vo viacerých knihách, ostatný raz v románe Zlodej duší, ktorý je príbehom investigatívneho reportéra. Bolo mi jasné, že na rade je vysoká škola, ale kým som tam pôsobil, dve funkčné obdobia aj ako akademický funkcionár, tá téma bola zakliata. Chýbal mi odstup, chodil som okolo nej ako okolo horúcej kaše.
Čoho sa chytiť, čo vyrozprávať, s akým zámerom? Cítil som určitý rozpor. Roky na škole boli príjemné, je to kreatívne, inšpirujúce, po každej stránke liberálne prostredie, kontakt so študentmi tesný, osobný. Ale koho by zaujalo, keby som chválil? Veď zároveň je v školstve plno bŕzd, formálnosti, byrokracie, egoizmu, závisti i prospechárstva. Skrátka, všeličo ma štvalo. Prečo to nejde lepšie?
Čítajte viac Spisovateľ Jozef Puškáš má 70 rokov
Názov prózy naznačuje, že ide aj o satiru. Mali ste zámer písať v takomto štýle alebo vám to téma nadiktovala? Sú postavy, napríklad rektor, inšpirované konkrétnymi ľuďmi, ktorých ste stretli? Neobávali ste sa strieľať si z akademickej pôdy, navyše, keď ste jej súčasťou?
Nijaké obavy som nemal, ale zároveň ma upokojovalo, že román vyjde v čase, keď už budem v penzii. Tak sa aj stalo. Nemal som v úmysle zobraziť niekoho konkrétneho, ale keďže spisovateľ nikdy presne nevie, čo napísal – na to sú kritici a vykladači – nemôžem vylúčiť, že sa tam niekto spoznal.
Je nepravdepodobné, že sa o tom dozviem. Viete o niekom, kto sa sám prihlási ku skarikovanej, negatívnej postave: Som to ja?! Okrem toho, ťažko by mi mohol niečo vyčítať.
Popri rektorovi, ten je číra fikcia, som najkritickejšie zobrazil svoje rozprávačské alter ego, prorektora Slávika. Podotýkam, že to nie je len môj dojem, potvrdila to aj istá čitateľka, ktorá napísala ohlas na internetovú stránku Martinusu… Ak karhať, tak všetkých, a spravodlivo, nie?
Čítajte viac Kniha týždňa: Koncert povrchnosti. Od knihy Jů a Hele nečakajme veľdielo
Išlo vám to?
Keď som ešte len rozmýšľal o miere a uhle pohľadu na to, čo mám a môžem napísať, náhodne som narazil na výrok českého filozofa Patočku: Kritika z lásky musí byť tvrdá! V tej chvíli sa nebo nado mnou vyjasnilo. Dokonca som uvažoval, že vetu použijem ako motto, ale nakoniec som to neurobil.
Pokiaľ ide o metódu a žáner, hlásim sa k anglosaskej tradícii tzv. univerzitného románu, aj u nás sú známi autori ako David Lodge či Kingsley Amis, domácich príkladov je málo, vybavuje sa mi iba Stano Rakús a jeho Excentrická univerzita. Satiricko-humoristická próza bola pre mňa nóvum, vlastne som si vyskúšal niečo, čo som ešte nerobil, a dúfam, že som pri tom nezlyhal.
Pri čítaní sa čitateľ veľa dozvie aj o zákulisí umenia, najmä divadelného. Publiku sa zíde podobný „seminár“. Máte pocit, že kniha môže plniť aj takúto, povedzme vzdelávaciu, funkciu?
Netrúfam si nikoho vzdelávať, tobôž poučovať, myslím, že by som sa tým len skompromitoval. Ak niekto odčíta z textu čosi, čo bude pre neho užitočné, tým lepšie, ak nie, nech sa aspoň pobaví. Život každej vysokej školy, či už umeleckej, alebo inej, do veľkej miery určuje jej samospráva, teda vnútorná politika, a tá je odrazom situácie v spoločnosti ako celku, vrátane takzvanej veľkej politiky, jej zákrut a peripetií.
Veď si len zoberte tie jasné analógie: akademický senát, to je parlament v malom, rektor, prorektori a dekani, to je exekutíva čiže vláda, akademická obec ako celok, to sú voliči a záujmové skupiny, či dokonca „strany“: pedagógovia, študenti, nepedagogickí zamestnanci.
Ako základ som použil istú autentickú situáciu okolo odvolávania „vlády“ a skompromitovaného rektora, rozpracoval som ju, dofabuloval, prisolil, okorenil, zhyperbolizoval, a hotovo. Zvyšok je na posúdení čitateľa.
Čítajte viac Knižné tipy Pravdy: brat a sestra, kniha, ktorú čítal aj pápež, slávne osobnosti pre deti
Na ktorých pasážach ste sa vy sami najviac bavili?
Tá kniha nie je len veselá či ironická. Sú v nej aj smutné a dokonca tragické tóny. Verte mi, že to bol najťažší projekt, do akého som sa kedy pustil. Keď som začal písať, ešte doznievala covidová pandémia, keď som sa blížil do finále, vypukla vojna na Ukrajine.
Všeličo som musel prehodnotiť, premyslieť znova, prepísať. Som aj scenárista, scenáre sa zákonite prepisujú, ale tentoraz nezostal z pôvodnej prózy kameň na kameni. Stačí, keď poviem, že pôvodný názov románu bol Zabiť rektora, že tam vôbec nebol čechovovský motív ani motív študenta Borisa.
A pokiaľ ide o zábavné pasáže, priznám sa, že v jednom prípade som si pomohol klebetou. Vraj sa stalo, že na škole vyvesili čiernu zástavu za pedagóga, ktorý v skutočnosti neumrel… Taliani na to majú príslovie: Nie je dôležité, či je to pravda, ale či je to dobre vymyslené. Dúfam, že som si nepravdy, ktoré v knihe sú, dobre vymyslel.
