„Prekonala som a dúfam, že aspoň oddialila, vážnu chorobu. Lúčila som sa už so životom, ale dočkala som sa milého prekvapenia, že tohto roku vychádzajú až tri knihy z rôznych oblastí, ktorým som sa venovala.“ Práve teraz, koncom prázdnin, vyšla Jane Šimulčíkovej (spolu s Janou Šrámkovou) vo vydavateľstvo Matys v edícii Prvé čítanie knižka Zobuďte sa, sedmospáči. V tlači má výber rozhovorov, ktoré písala v rokoch 1978 – 1990 ako redaktorka Nedeľnej Pravdy do rubriky Umelci medzi nami, a tretí titul je zbierka poézie Zobliekanie očami, o ktorej nám porozprávala.
Vašu knihu Zobliekanie očami tvoria verše. Veríte, že poézia má ešte svojich fanúšikov? Komu adresujete svoje básne vy?
Knižku Zobliekanie očami som venovala, ba doslova rozdala celej svojej rodine, priateľom a známym, každému, o kom predpokladám, že poéziu vníma či už v sebe, okolo seba a aj tú napísanú (ak má ňou básnik čo povedať). Súčasná poézia sa nepropaguje v televízii ani v tlači a často je verejnosti nezrozumiteľná. A predsa o tom, že mladí ľudia i dnes potrebujú poéziu, svedčí ich vzťah k textom populárnych piesní. Citujú ich, vedia naspamäť, časom niektoré hity aj znárodnejú. Z veršov sa väčšej obľube teší klasika, žiakov zaujmú štúrovci, Krasko. Ani vedomostné kvízy ale od týchto mien ďaleko nezájdu. To má však zložitejšie pozadie.
Čítajte viac Recenzia: Dievča s havraními vlasmi
Mnohé básne sú o láske – je táto téma pre poetky večná? Spomínate na staré lásky alebo máte aj nové inšpirácie?
O láske (mojej aktuálnej) bola viac predchádzajúca zbierka Lyrika do kufríka (2019). Teraz to je už len doznievanie. Nešlo mi ani tak o moju konkrétnu lásku, ale o momenty, stupne, akými sa zaľúbenosť všeobecne prejavuje.
Jedna báseň sa nazýva Kam sa strácajú dobrí ľudia. V nej si kladiete otázku, koľko dobroty srdca dostávame do vienka a kde ju možno dodatočne natankovať. Mnohé vaše verše (v takomto vyznení) pripomínajú glosy. Vidno, že ste aj novinárka.
To je možné, ba asi aj výstižné. Mne na rozdiel od často samoúčelných novátorských zmien básnickej formy ide o obsah. Každou básňou sa snažím vysloviť niečo, k čomu som v myšlienkach dospela. Sú to pointy, ale metaforické, teda ak glosa, tak básnická, súčasť reflexívnej lyriky.
V Nedeľnej Pravde ste ako redaktorka každý týždeň pripravovali do tlače literárnu dvojstranu – dve poviedky, z nich jednu pôvodnú, plus stĺpec básne. Mala vtedy táto dvojstrana verných čitateľov? A našli by sa aj dnes?
Ak zvážime, že Nedeľná Pravda mala v 70. a 80. rokoch 20. storočia aj vyše pol milióna čitateľov, je jasné, že čítali tiež literárne príspevky a poznali mená vtedajších spisovateľov. O takúto záslužnosť v propagácii literatúry však už dnes, zdá sa, nemá nikto z kultúry záujem.
Minule sme sa zhovárali o vašej próze Na peknej vyhliadke. Kniha je veľmi vtipná a staroba v nej prezentovaná nie je vôbec obdobím kapitulácie a clivoty z konca života. Navyše je to satira mnohých súčasných noriem života. Ešte stále ste v takej forme, teda nabrúsená? Alebo radšej už píšete básne?
Dlho som nepočula chválu na prózu Na peknej vyhliadke. Knižka nemala propagáciu ani dostatočnú distribúciu a ja som neúspech pripísala jej nekonvenčnosti a aj sama som na ňu zanevrela.
Vašu zbierku Zobliekanie očami dotvárajú kresby výtvarníčky Květy Fulierovej. Čím sú vám blízke?
S Kvetou Fulierovou sa poznáme z mladosti, aj tie jej kresby majú už starší dátum vzniku. Mne básnické dozrievanie trvalo dlho. Každá z mojich zbierok veršov je aj v pokročilom veku o čosi lepšia ako minulá. A Fulierovej ilustrácie básňami dodávajú nežnosť, ktorá v živote chýba.
