Foto: N Press
Historický ikonoklazmus
Toto tvrdenie nájdeme v 11. kapitole knihy, nazvanej Povstalecká horúčka. Okrem iného v nej popisuje niekoľko prípadov „teroru, páchaného na neozbrojených zajatých, resp. zadržaných osobách“. Bolo by však veľkou chybou predpokladať, že Jozef Jablonický chce Slovenské národné povstanie dehonestovať alebo diskreditovať. Bol nezaujatým historikom, ktorý strávil stovky hodín v archívoch (až kým mu k nim komunisti neznemožnili počas normalizácie prístup) a osobnými rozhovormi s priamymi aktérmi povstania. Na ich základe vytvoril unikátne dielo, v ktorom sa kriticky a do najmenších podrobností zaoberá jednotlivými stránkami prípravy a začiatku Slovenského národného povstania spôsobom, ktorý bol v rozpore s oficiálnym výkladom SNP, rozšíreným až do roku 1989. Jablonický odmietal spôsoby tých, ktorí povstanie nekriticky glorifikovali a aj napriek tomu, že sám bol istý čas členom Komunistickej strany, vonkoncom nesúhlasil s jej snahou o prisvojenie si všetkých zásluh na SNP. „Viete dobre, ako som vystupoval proti zveličovaniu významu komunistického odboja a okiadzaniu piateho ilegálneho ústredného výboru. Po novembri 1989 som sa však postavil aj proti vyčleňovaniu komunistov z protifašistického odboja,“ povedal Jablonický v roku 2008 v rozhovore s Vladimírom Jancurom pre Pravdu.
Táto myšlienka jeho prístup veľmi dobre charakterizuje – snažil sa byť nezaujatým analytikom, a preto nevyhovoval komunistom a po novembri 1989 ani mnohým z tých, ktorí prechádzali do opačného extrému a snažili sa všetko „komunistické“ vymazať z našej histórie. Možno výraz „analytik“ nie je celkom na mieste, pretože je síce pravda, že takmer 560-stranová kniha o príprave a vypuknutí povstania je „nabitá“ faktami, ale rozhodne nepôsobí encyklopedickým dojmom. Jablonický bol totiž aj vynikajúcim rozprávačom a podarilo sa mu množstvo faktov podať spôsobom, ktorý vás rozhodne nebude pri čítaní unavovať. „Jablonického text zasvätene a zainteresovane rozpráva mnohé povstalecké osudy, mnohých historiograficky i spoločensky rehabilituje, iných odstraňuje z piedestálov komunistami vytvorenej ‚dvornej‘ historiografie a poukazuje na ich neschopnosť, omyly či zlyhania,“ píše v predhovore k druhému, doplnenému a rozšírenému vydaniu Povstania bez legiend (N Press 2024) Marek Syrný.
Čítajte viac Vo filme Vlčie diery je SNP zaznamenané veľmi bezprostredne, živo a živelne
Kto, s kým a prečo?
Určite zaujímavou je z toho pohľadu napríklad kapitola Bratislava za a proti, v ktorej sa venuje opisu situácie pred povstaním a počas vypuknutia povstania v hlavnom meste a píše aj o úlohe, ktorú vtedy zohrával v (dez)organizácii diania v Bratislave neskorší československý prezident Gustáv Husák. „V skutočnosti v Bratislave nebola vytvorená pevná komunistická konšpirácia, ktorá by bola schopná vlastnej iniciatívy v čase vyhlásenia povstania. Bratislavskí členovia ilegálnej SNR precenili svoje pozície a možnosti. Zdržovali sa v Bratislave napriek tomu, že odtiaľ nedokázali rozhodujúce udalosti usmerňovať a viesť, ba ani sledovať. Povstalecká dráma začala bez nich,“ píše Jablonický. Dodáva, že Husák sa o vypuknutí povstania dozvedel náhodou 30. augusta počas stretnutia s Jozefom Ilčíkom na Námestí 4. apríla (Hlavné námestie, vtedy Hitlerovo). Okolo totiž išla Františka Hrubišková, v odboji známa ako Biela pani, a povedala im, že o vypuknutí povstania hovorili v rozhlase.
Čítajte viac Dnešných filmárov SNP nezaujalo ani pri 80. výročí, ako kultové zostávajú Bielikove Vlčie diery a Kapitán Dabač
Podľa Jablonického členovia ilegálnej SNR v Bratislave nesplnili úlohu, ktorá vyplývala z ich ambícií na vedenie povstania. Na rozdiel od ich nemohúcnosti sa naopak výrazne prejavila aktivita ľudáckych a nacistických činiteľov. „Jej rozsah a efektívnosť spôsobili, že z Bratislavy sa stalo protipovstalecké centrum a zachoval sa tu režim, ktorý naďalej reprezentoval prezident Tiso,“ vysvetľuje. V kontraste s informačným chaosom v Bratislave uvádza pripojenie sa trnavskej posádky k povstaniu, čo bolo podľa neho jedinečnou ukážkou využitej šance vojenského odboja na západnom Slovenku. Tam už 29. augusta vyhlásili bojovú pohotovosť, ktorá sa navonok paradoxne kamuflovala ako príprava na boj proti partizánom a záškodníkom.
V ďalších kapitolách knihy sa podrobne venuje Čatlošovmu memorandu, samotnej príprave povstania, postojom vojakov a politikov, vyhláseniu výnimočného stavu a následne samotného povstania, dianiu v Turci, Liptove a na Horehroní a v ďalších dôležitých lokalitách, ústupu z Považia, zlyhaniu v Nitre, neúspechu Malárovej armády. Podrobne píše aj o tom, že kľúčovú úlohu zohrali v povstaní vojaci, ktorí sa ho zúčastnili.
Kniha Povstanie bez legiend prvýkrát oficiálne vyšla v roku 1990 a vychádzala zo samizdatovej štúdie Povstanie 1944, ktorú historik dokončil v roku 1988. Jej aktuálne 2. vydanie, ktoré vychádza pri príležitosti 80. výročia SNP, je rozšírené o štyri prílohy – Sprievodný list a tri menšie samizdatového štúdie, predstavujúce tri významné osobnosti SNP. Ide o najvyššieho povstaleckého veliteľa generála Rudolfa Viesta, veliteľa tzv. Poľnej armády generála Augustína Malára a povojnového generála Dezidera Kišša-Kalinu.
