Branislav Choma bol v rokoch 1945 –1955 redaktorom oddelenia kultúry v denníku Pravda, v rokoch 1955 – 1962 pôsobil ako redaktor a zástupca šéfredaktora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v nasledujúcom období (1963 – 1972) bol pracovníkom Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV. Externe prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na VŠMU, navyše sa aktívne venoval prekladaniu, hlavne srbskej a chorvátskej literatúry. Žil a pôsobil v Bratislave, kde 13. januára 2007 zomrel. Posledným miestom jeho odpočinku je rodný Liptov.
Neter Jana, ktorá od strýka načerpala veľa inšpirácie do života, nám porozprávala viac o novinárskej práci Branislava Chomu, súvisiacej aj s Pravdou. Ako vidno z biografie, ani jeho generácii nepripadli ľahké roky, ale v histórii to ani inak nechodí. Literárne hodnoty sú večné a tie zostali aj v rodine Branislava Chomu ako pamiatka – jeho preklady a knihy. Zaujímalo nás napríklad, čo konkrétne má rodina po strýkovi v domácej knižnici.
Čítajte viac Recenzia: Ani politické postoje nezatienia význam DAV-u
„V knižnici máme jeho preklad knihy od Branka Čopiča Somárske roky alebo Most na Drine od Iva Andriča, no aj pôvodné texty,“ hovorí neter Jana Zbudilová. Nechýbajú tam, samozrejme, ani tituly Devín a slovanskí prvoučitelia, Z dejín Liptovského Hrádku, Hornoliptovský panteón, Cesta na slovanský juh či Vzorce nenávisti, ktoré vydal Choma pod pseudonymom Branko Belan. Ako vidno, venoval sa témam týkajúcim sa histórie Slovenska, ale jeho láskou bola aj literatúra autorov bývalej Juhoslávie.
Prečo sa do nej zaľúbil? „Zo strýkovho rozprávania viem, že ako vysokoškolák sa dostal do bývalej Juhoslávie, práve keď odtiaľ naši študenti prevzali nápad budovať Trať mládeže. Veľmi mu imponovala zanietenosť mladých Srbov a Chorvátov, a preto sa rozhodol poznať hlbšie mentalitu oboch národov. Najlepšie sa však cítil na Liptove a rád o ňom aj písal.“ Však sa Branislav Choma na Liptove narodil, je to teda prirodzené. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, bohatstvom boli emócie a rodný kraj znamenal pre neho všetko. Tam chcel byť aj pochovaný, čo mu rodina splnila. Neter spomína, ako spoločne trávili každé leto na Podbanskom, v Liptovskom Hrádku, a aký bol strýko šťastný, že s ním rodinní príslušníci pochodili celý jeho kraj.
Verní Pravde
Nás však zaujíma aj to, ako Branislav Choma spomínal na roky v Pravde. Čítajú dnes potomkovia náš denník? "Pravdu dennodenne kupujem, a to nielen pre seba, ale aj pre manžela, naozaj sme dlhoročnými čitateľmi. Rada sledujem, čo sa deje v umení, aké boli kultúrne podujatia, zaujímam sa o divadlo, o knihy, ale momentálne som už na učiteľskom dôchodku,“ hovorí Jana Zbudilová. Priznáva však, že strýko na svoje novinárske obdobie nerád spomínal, pretože to boli veľmi ťažké časy a aj on mal po roku 1968 problémy z politických dôvodov.
Bol perzekvovaný a ťažko získaval nové zamestnanie. Literárne prostredie mu však bolo oporou a mal tam dobrých kamarátov i kolegov, ktorí pre neho veľa znamenali. „Rád spomínal hlavne na stretnutia s až rodinnými priateľmi, ako bol napríklad Dominik Tatarka, Ladislav Novomeský, Rudo Brtáň. A určite ich bolo oveľa viac, viem, že s nimi mával pravidelné stretnutia,“ potvrdzuje neter.
S ceruzkou nad knihou
Branislav Choma skoro všetkých kamarátov prežil, osud mu dožičil dlhý život, a to v dobrej forme. Stále na niečom pracoval a knihy či články mu vychádzali aj na sklonku života. Tešil sa z toho, deti nemal, a tak mu písanie bolo všetkým. Jeho manželka Eliška ho v tom podporovala a vo všetkom mu pomáhala. „Ja si strýka pamätám najmä s ceruzkou v ruke, ako sedí nad knihou. Pracoval až do samého konca.“
A ako si storočnicu pripomenie Liptov? Keďže bol čestným občanom mesta Liptovský Hrádok, napíšu o ňom v mestskom časopise a, samozrejme, celá rodina sa stretne, aby si spomenula na „uja Braňa“. Na krásne chvíle, ktoré spolu prežili na Liptove, ale Branislav Choma žil dlho aj v Bratislave a rád chodieval aj do Pezinka, kde žije neter Jana. Mal rád celé Slovensko.
