V románe Šťastie iných ste spracovali zvláštny námet, keď si ženy porovnávajú svoje osudy a chceli by presne to, čo má tá druhá. V tomto prípade to nie sú peniaze alebo iné statky – je to tehotenstvo. Niektoré ženy otehotnieť chcú a nemôžu, iné, naopak, váhajú, či tehotenstvo prišlo v pravú chvíľu. Čo vás priviedlo k tejto téme?
Chcela som písať o tom, že závidíme a nemáme čo. To je silná téma, zaoberám sa ňou takmer denne. Keď som mala dvadsať rokov, čítala som prvú motivačnú knihu, pretože ja som so závisťou a aj so žiarlivosťou zápasila odjakživa. Bolo tam uvedené niečo v zmysle: Predstavte si osobu, ktorej závidíte. Dostanete, čo má ona, ale s tým aj to všetko ostatné. Pomohlo!
Foto: Slovart
Spomenula som si na to zakaždým, keď som niekomu závidela. Takže dobre, ona má toto, ja by som to chcela, ale ak by som mala s tým dostať aj tamto, tak to už nie. A ako som takto vnútri rozvádzala dialóg sama so sebou, cítila som, že závisť sa vytráca. Nešlo mi primárne o tehotenstvo, ale o to, že človek, ktorý po niečom túži, si to idealizuje. Predstavuje si asi, aký by bol šťastný, a z toho vyplýva, že ten, čo to má, musí byť šťastný. Na konci knihy však zisťujem, že ani to, po čom túžime, nemusí byť zaručene šťastie.
Bývajú to podobné príbehy, ale vy ste vymysleli originálne postavy a okolnosti týchto večne sa opakujúcich situácií okolo materstva. Inšpirovali ste sa vo svojom okolí? Videli ste veľa podobných prípadov?
Nie, nevidím veľa podobných príbehov v mojom okolí. Témy okolo tehotenstva vnímam ako tabu, málokto sa vám zdôverí. Som ale rada, že postavy vnímate ako originálne. Študovala som scenáristiku a veľmi často som si pri písaní pripomínala, čo sme sa v škole učili – aký charakter som ktorej postave vymyslela, aj keď vy už po dočítaní knihy viete, že vyslovene zlá osoba v nej nefiguruje. Veď ani tá hlavná Anna nie je zlá.
Foto: archív Dany Bischof Závadovej
Je svojská…
… ale verím, že sa v nej nájde veľa žien. Ezoterička, ktorá hľadá šťastie, skúša všetko, čo jej príde do cesty, plače, keď to tak cíti, smeje sa, keď terapii neverí, je spontánna. Hovorili mi potom niektoré čitateľky, že by ju najradšej vyfackali, ale tak to malo byť.
Predsa len – čo ste dali do knihy zo svojej vlastnej skúsenosti? Najmä začiatok pôsobí autenticky – žena s nádejou opúšťa starý byt. Často ste sa sťahovali?
Funguje to tak, že začnete písať príbeh, viete približne, alebo dokonca presne, čo chcete povedať a potom vám tie vety samy prichádzajú. Zvádza vás to písať o sebe, ale pozor, nie všetko. Sú to také čriepky zo života. Inšpirujete sa všetkým, samozrejme, že aj sebou, hoci sa v sebe často nevyznáte a občas máte pocit, že tak, ako vy vnímate svet, nevníma ho nikto.
Keď sme sa ale prvýkrát stretli s editorkou Zuzkou Šeršeňovou, ocenila najmä to, že tie dve ženské postavy boli uveriteľné. V živote sa často dejú nelogické veci, čiže opisovať verne nejaký príbeh, o ktorom sme počuli, nemá zmysel – treba mu neustále dávať logiku. A to sťahovanie, áno, to bolo moje. S rozdielom, že ja som sa nesťahovala z Bratislavy do Bratislavy, ale išla som do Viedne.
Na vašom príbehu je sympaticky opísané aj Slovensko. Napríklad jedna z protagonistiek býva na samote v prírode. Je to tiež dosť nezvyčajné pre mladú ženu, postava ma najmä vďaka tomu zaujala. Nebáli by ste sa takto bývať? Kde sa tieto situácie presne odohrávajú a aký k nim máte v realite vzťah?
Do knihy som potrebovala dostať kontrast mesto – lazy a keďže kopanice dôverne poznám (pochádzali odtiaľ moji starí rodičia, mali sme tam niekoľko rokov chalupu), tak som to využila. Čo sa týka mňa, pochádzam z Dunajskej Lužnej, je to dedina pri Bratislave, a momentálne bývam na dedine pri Viedni, ale som typický mestský typ človeka. Zeleninu sadím len preto, že mám náhodou doma skleník.
Je v Rakúsku život celkom iný? Zvykli ste si?
V Rakúsku bývam desať rokov, je to život znesiteľný, pretože mám Rakúšana manžela. Neviem si predstaviť, čo by som robila sama alebo keby som mala manžela Slováka – čiže boli by sme dvaja cudzinci v cudzom svete, lebo Rakúsko je cudzí svet. Môžem vám v tejto súvislosti povedať, že verím na osud. To, že raz budem bývať v Rakúsku, mi bolo jasné odmalička. Keď som mala sedem rokov, zahlásila som doma mame, že chcem chodiť na nemčinu. Po vysokej škole som na rok odišla do Austrálie – ale hneď ako som vystúpila z lietadla, stačilo mi vdýchnuť ten cudzí vzduch a vedela som, že tam nevydržím, že to nie je ono.
Stále ma to niekam ťahalo. V minulosti som mala veľmi dobrodružnú povahu, bola som ako bez pudu sebazáchovy. Veľmi rýchlo som sa nudila a stále som potrebovala nové podnety, inšpiráciu. Reálne som však zhodnotila, že ak chcem ísť znova do cudziny, musí to byť krajina, z ktorej sa rýchlo dostanem k rodičom, takže Rakúsko vyhralo na celej čiare.
Cez vašu prózu som spoznala mnoho typov moderných mladých žien. Ktoré ich vlastnosti sa vám páčia a v čom sa vám zdá, že by ženy mohli „ubrať“? Sú napríklad dosť nežné? Aká ste vy?
Nepáčia sa mi dominantné typy žien, keby sme sa bavili o tom, podľa čoho si vyberám kamarátky. Páči sa mi každý človek, ktorý rozmýšľa nad zmyslom života a zaujíma ho psychológia a spiritualita. Ale inak neviem, či sú ženy dostatočne nežné, trápi ma, že podľa mňa sú nedostatočne nežní muži.
Podarilo sa vám povedať vo vašej próze aj o mužoch, čo ste chceli? Unikali vám niekedy, keď ste tvorili ich postavy, alebo vás neposlúchali?
Áno, mimoriadne ma tešili ohlasy na mojich dvoch mužských protagonistov, pretože jeden z nich, Roman, bol kompletne vymyslený. Taký človek neexistuje, ale mohol by. Potešilo ma to z dôvodu, že som sa konečne utvrdila v tom, že si viem aj vymýšľať, pretože doteraz som bola v tom, že vo vymýšľaní som slabá. Pri písaní druhého muža, Maroša, som si pomáhala mojím mužom. Môj muž je cholerik, to som vypustila, lebo taký muž sa mi pre príbeh nehodil, ale všetko, čo hovoril, bolo akosi v súlade s tým, ako by mohol reagovať aj môj muž. Poslúchali ma obaja.
Dožičil vám život šťastie? Nemusíte závidieť iným?
Rozmýšľam nad tým, čo je to šťastie. Určite závidím stále, pichne ma pri srdci, keď počujem, že niekto je vo svete, cestuje, užíva si život, a je to zaujímavé, pretože mňa ľudia vnímajú ako veľkú cestovateľku. Rozmýšľam, či to správne definujem, keď hovorím o závisti. Páči sa mi, keď niekto komentuje fotografie na facebooku štýlom: Závidím ti, ale v dobrom! Viete, ako sa závidí v dobrom?
Aké máte na knihu ohlasy a na čom teraz pracujete? Stále vás baví tzv. ženská téma? Čo to vlastne dnes znamená a kto ju číta?
Moja kniha sa viac dostáva do rúk ženám, hoci nejde o tzv. ženskú literatúru. Keď sme už mali hotové posledné korektúry so Zuzkou Šeršeňovou, opýtala som sa jej, plná obáv, či si myslí, že sa mi „podarila“ ženská literatúra a ona zavrtela hlavou. „Nie, veď to je psychologický román.“ Oni ho potom aj tak definovali a čítala som to aj v recenziách. Je to aj tým, koľko postavy v knihe rozmýšľajú. Nekonečné úvahy o sebe a o živote.
