
Keď prehovorí hlava bez trupu
Marie je dôchodkyňa, moderne by sme ju nazvali „aktívna“, pretože je stále v jednom kole. Privyrába si strážením detí a robí to najlepšie, ako len vie. Lenže kdesi vnúti je neistá a bezradná, po smrti manžela sa nemá o koho oprieť. Veľmi jej v tom nepomáha ani dcéra Róza, ktorá je k matke až nepríjemne kritická. Marie chce byť užitočná, svoje životné poslanie vidí v tom, aby všetkým čo najlepšie vyhovela, sama seba už ani nevníma. Aj na svadbe vlastnej dcéry sa cíti nepatrične, akoby sa votrela na celkom cudziu oslavu, kam nepatrí. Keď sa troch uvoľní, zasa spraví fatálnu chybu, že pred dcérinými priateľmi nahlas vysloví svoj názor.
Ženy v istom veku sa stávajú neviditeľné. Aspoň od krku po kolená
Ženy v istom veku sa totiž stávajú neviditeľné. Aspoň od krku po kolená, ako postrehla aj autorka Klára Vlasáková. Telá ich zrádzajú a tak je celkom pochopiteľné, že keď zrazu prehovorí hlava z neexistujúceho trupu, všetkých to zaskočí.
Lenže dačo podobné sa onedlho stane aj Mariinej dcére Róze, keď otehotnie. Všetci ju chvália, že pribrala tak málo, že budúce materstvo ju tak málo zmenilo. Pre neznámych na ulici sa však s tehotenským bruškom kamsi vyparila, prestala byť objektom skúmavých pohľadov. Róza by chcela písať poviedky, no nedarí sa jej. „Nič si z toho nerob, teraz máš iné radosti,“ hovorí jej manžel a úplne samozrejme zúži jej svet na dieťa.

Cez telo k duši
Marie je krehká a zraniteľná a veľmi jasne vníma potreby a pocity iných, rovnako zraniteľných ľudí
Klára Vlasáková sa vo svojom príbehu prepracúva cez telo k duši. Marie vníma svoju vlastnú tvár rozdelenú na časti, bojí sa pozrieť na celok a vie, že ostatné ženy v jej veku takisto skrývajú, ako ich vlastné telá zradili. Marie vníma aj to, že od istého času si dcéra v rozhovoroch s mamou osvojila „zhovievavý, trocha prezieravý tón“, akoby dohovárala dieťaťu: maj predsa rozum, mami! Marie preto „našľapuje krajinou ich konverzácie obozretne“, aby nechtiac dcéru svojimi názormi nepopudila. Marie je krehká a zraniteľná a veľmi jasne vníma potreby a pocity iných, rovnako zraniteľných ľudí, keď sa stará najprv o deti a neskôr o seniorov. Vie zájsť až do krajnosti, pretože chápe, ako veľmi je pre človeka dôležité ľudské teplo. Často ho necítia deti od svojich rodičov a neskôr zas rodičia od dospelých detí. V Mariiných očiach sme v objatí celiství. Až pri tých ešte zraniteľnejších si postupne začína uvedomovať sama seba.

Ani dcéra Róza to nemá ľahké, po márnych pokusoch o dieťa sa s manželom rozhodnú pre umelé oplodnenie a musí podstúpiť sériu vyšetrení a lekárskych zákrokov s neistým výsledkom. Ani tu, rovnako ako pri Marii, Vlasáková nič nezjemňuje. To, čím si obe ženy prechádzajú, nie je žiadne „radostné očakávanie materstva“ ani „pokojná jeseň života“. Matka a dcéra sú každá z inej doby a v dcérinej generácii prevláda pocit, akoby rodičia všetko dobabrali a potom strčili deťom do rúk zničenú planétu ako nezaplatený dlh: niečo s tým urobte, my už nevládzeme! Zároveň si však robia dlhy u rodičov, lebo bez ich pomoci by nemohli samostatne bývať. Ako z toho von?
Klára Vlasáková napísala intímnu a drapľavú knihu o ženách v dnešnej dobe
Rózu jej materstvo zmení, no čo ak mamino telo už medzitým celkom zmizne, vyparí sa? Obe už vedia, že je len na Marii, kedy, kde a ako sa objaví.
Klára Vlasáková napísala intímnu a drapľavú knihu o ženách v dnešnej dobe, o úplných rodinách s neúplnými vzťahmi, kde nikto nechce prevziať skutočnú zodpovednosť, o telách, ktoré nikto nevidí, a dušiach, ktoré nikto nevníma. Miestami pôsobí smutne, miestami prekvapujúco a v závere možno až šokujúco. Telá Kláry Vlasákovej sa v príbehu vytrácajú, aby odkryli svoju dušu, a to je príbeh ešte skutočnejší ako skutočnosť.