K Jonovi Fossemu ma doviedol veľmi milý človek – Karol Tašký, otec Anny Fosse, s ktorým sa poznáme dlhé roky z bratislavského sídliska. Pomohol mi dostať sa ku knihám, ktoré zmizli z knižných pultov hneď po minuloročnom vyhlásení Nobelovej ceny za literatúru.
Celý svet prijal udelenie Nobelovej ceny Jonovi Fossemu s nadšením, hoci ho poznal skôr ako najhranejšieho nórskeho dramatika na európskych javiskách. Jeho meno skloňovali všetky významné televízie sveta, denníky a literárne časopisy.
O to viac si cením, že po záplave žiadostí o rozhovor zo všetkých kontinentov som mohla položiť Jonovi Fossemu otázky, ku ktorým ma doviedlo čítanie jeho próz Bdenie, Sny Olavove, Na sklonku dňa (Trilógia), Lodenica, Melanchólia, všetkých tých, čo sa dali zohnať v slovenských knižniciach a na slovenskom či českom knižnom trhu.
Vďaka Fosseho dielam som sa dostala do sveta, v ktorom som vždy chcela byť, do toho sveta, ktorý je nevysloviteľný. Ktorý je často aj bolestný, ale pravdivý.
Foto: Archív Fosseovcov
Jon, vaše texty mi pripomínajú hudbu mora, tichý príliv, šumenie vody, ktorá sa opakovane vracia k brehu a hoci to na prvý pohľad vyzerá nudne, v skutočnosti je to fascinujúce a magické. Pod pokojným pohybom cítiť vibrácie, nepokoj, hĺbku, tajomstvo. Prekvapilo ma, že odkedy ste začali písať, hudbe sa nevenujete ani ju nepočúvate. Prehlušila by hudba to, do čoho sa započúvate v sebe, vo svojom vnútri?
Jon: Touto cestou ďakujem za to, že moje písanie opisujete takto výstižne. Literatúra, pravda, nie je to isté, čo hudba, ale má svoje muzikálne stránky. Občas si myslím, že rytmus v literatúre je to najdôležitejšie. Musí vyznieť správne, a to na každej úrovni. Sám som bol hudbou zaujatý v mladosti, takmer každú voľnú chvíľu som venoval hraniu na gitare alebo počúvaniu hudby.
Hral som na gitare v chlapčenskej skupine, ale venoval som sa aj klasickej gitarovej hudbe. Neskôr, a prišlo to pomerne náhle, mi to nič nedávalo, a začal som písať. A práve v písaní som sa pokúšal o to, čo som dokázal prežiť v hudbe, chcel som to akoby pretvoriť. Práve preto je repetitívnosť taká dôležitá vo všetkom, čo som napísal.
Doteraz to je tak. Každý text má akoby svoj zvuk. Čo, pravda, súvisí s rytmickosťou v texte. Domnievam sa, že písanie je ako načúvanie čomusi – možno sa to dá prirovnať k tomu, čo zažíva hudobný skladateľ, keď skladá hudobné dielo. Viem, že existujú spisovatelia, ktorí v procese písania počúvajú hudbu. Pre mňa je to nemysliteľné.
Vlastne by to mohlo byť tým, čo by ma najviac v procese písania rušilo, dokonca samotné písanie celkom znemožnilo. Možno to súvisí s tým, že tá konkrétna hudba, ktorej načúvam, keď píšem, respektíve sa o to pokúšam, by vlastne konkurovala tej druhej – akoby niekto spieval v jednom melodickom tóne a ja by som sa pokúšal o iný v tom istom okamihu.
Čítajte viac Laureátom Nobelovej ceny za literatúru sa stal "nový Ibsen" Jon Fosse. Jeho manželka je Slovenka
Postava z románu Lodenica sa rozhodne uzatvoriť pred svetom, nevychádzať von a písať. „Písanie odvádza myseľ od nepokoja“. Bolo to tak aj s vami? Je písanie oslobodením sa od pút, ktorými nás život zväzuje, spôsob, ako udržať nepokoj v šachu?
Jon: Aj mne samému je jasné, že som neraz písal z takzvaných autoterapeutických pohnútok. Ak by mala byť reč o priamom či uvedomelom používaní vlastných skúseností v tom, čo píšem, nie som si toho vedomý, ale na druhej strane je jasné, že sa v mojom diele objavilo veľa z toho, čo som naozaj prežil.
Ale toto nie je to skutočne dôležité. Aspoň pre mňa určite nie. To, čo je dôležité, je samotná transformácia takýchto skúseností, tak, že prežité sa nejakým spôsobom transcenduje – a možno, teda dúfam, získa aj rozmer transcendencie.
Alebo, ak už použijem to slovo, že sa udeje niečo, čo celú vec pozdvihne na vyššiu úroveň. Ak človek vie písať dobre, literatúra sa stáva niečím, čo presahuje život. Nikdy som nepísal preto, aby som vyjadril sám seba alebo napísal niečo o sebe, skôr naopak, vždy išlo o to, aby som takpovediac od seba samého odišiel.
Foto: Archív Fosseovcov
Vaše knihy Melanchólia I a II sú nielen o zvláštnom a veľmi zraniteľnom mužovi Larsovi Hertervigovi, až po smrti ocenenom umelcovi so psychickými problémami, ktorý vo svojom vlastnom osamelom vesmíre hľadal zmysel života, lásky a Boha. Je aj o pomalom odchádzaní, o smutnej stránke starnutia, keď svoje vlastné telo a myseľ nemá človek pod kontrolou. V knihe Melanchólia II je zachytený posledný deň života starej ženy Oline, Larsovej sestry, ktorý nám pripomína našu krehkosť a dočasnosť. Kniha je napísaná jemne, s obrovským citom a zároveň tak sugestívne, že každý, kto ju číta, sa môže cítiť ako Oline. Neviem si predstaviť, že by postavy ktorýchkoľvek vašich kníh boli vymyslené, zdajú sa mi až bolestivo reálne, žijúce medzi nami.
Jon: Opäť s vďakou konštatujem, že oceňujem vašu interpretáciu môjho písania. Melanchólia II, román o starnúcej fiktívnej sestre Larsa Herterviga, je jedno z diel, za ktoré som najradšej, že som ho napísal. Sám som si Oline obľúbil, cítil voči nej náklonnosť.
V istom zmysle sú mi však sympatické všetky fiktívne postavy, ktoré sa v mojich dielach vyskytujú, súcitím s nimi, a ak sa mi ich podarilo v písme zobraziť dobre, možno sú to postavy, ktoré človek spozná dôverne aj tým, že si o nich prečíta.
Týmto spôsobom literatúra otvára priestor, v ktorom má miesto niekto iný, niekto, kto sa od nás odlišuje, a tak sprostredkuje poznanie a pohľad do životov, ktoré by sme inak nespoznali. Myslím, že sa tak človek stáva tolerantnejším, otvorenejším voči všetkému ľudskému. A v tom, možno, je práve ten najdôležitejší etický rozmer literatúry.
Je to večná téma: dokáže literatúra a umenie vôbec zmeniť človeka?
Jon: Všetci sme, teda my ľudia, rôzni. Niekoho zaujíma literatúra, niekoho šach alebo futbal, niekoho nezaujíma nič. Tak to je a tak to aj má byť. Myslím, že literatúra zaujíma istý typ ľudí, s istým nastavením sa voči veciam v živote.
Existuje na to veľa dôvodov, zrejme je ťažiskovým a centrálnym dôvodom estetický zážitok, teda pre väčšinu. A nemožno uprieť pravdu tomu, čo svojho času vyslovil Wittgenstein, že estetika a etika sú si rovné.
Tým však nechcem povedať, že spisovatelia sú lepšími ľuďmi než tí druhí, neraz je to skôr naopak, a síce, že spisovateľ sa natoľko zahĺbi do písania svojho diela, že sa dokáže veľmi vzdialiť od svojich najbližších a blížnych.
Foto: Archív Fosseovcov
V jednej zo svojich esejí z roku 1995 obhajujete západný literárny kánon, ktorý ako by bol v nórskom školstve vyhubený. Podľa vás sa vytráca rešpekt pred silným umeleckým dielom, silná literatúra sa odstraňuje prostredníctvom kvót, ktoré sa viac sústreďujú na užitočnú a jednoduchú prózu napísanú v rovnomennom pomere mužov a žien, spisovateľov zo severu a juhu, vyberajú sa na základe iných kritérií ako literárnych. Nie je toto problém celého západného sveta?
Jon: V súčasnosti to platí ešte viac než pred tridsiatimi rokmi. Politická korektnosť len vystupňovala svoj nátlak, je však zároveň dobré, že literatúra, ktorá nástojí na sebe samej ako na literatúre, na neviditeľnom legitimovaní kvality, sa udržiava pri živote minimálne tak dobre ako pred tridsiatimi rokmi.
Je veľmi dôležité uprednostňovať kvalitu pred kvantitou – najmä v spoločnosti, v ktorej sa všetko má merať a potvrdzovať, hoci sa konkrétna vec merať ani potvrdzovať v pravom slova zmysle nedá.
V jednom zo svojich textov upozorňujete, že akademici na univerzitách, vysokých školách, v médiách kedysi udržiavali hodnotnú literatúru pri živote a v súčasnosti akoby na prvé miesto kládli popularitu, a preto aj oni chcú čítať detektívky a domnievajú sa, že „ľudu“ má človek, teda spisovateľ "slúžiť“, čo však rozhodne odmietate a pýtate sa, kto prevezme starosť o literatúru. Kto?
Jon: V Nórsku, najmä v 70. rokoch, boli viacerí významní spisovatelia a a akademici tej mienky, že sa má odstrániť hranica medzi literatúrou, ktorá obsahuje istú vážnosť, a literatúrou, ktorú má komerčné zameranie. V mnohom sa im to podarilo presadiť, takzvaná najpredávanejšia literatúra si uzurpovala viac a viac miesta, aj formou toho, čo sa vôbec písalo.
V 80. rokoch, čiže v mojej generácii, sa voči tomu vyhraňovalo. Zaujímavé je, že tí, čo vtedy argumentovali v prospech takzvanej triviálnej literatúry, dodnes nepovedali nič o tom, čo sa vlastne dosiahlo tým, že sa takto nivelizovalo v prospech triviálnosti.
Foto: Archív Fosseovcov
Anna, váš otec mi rozprával, ako prežíval odovzdávanie Nobelovej ceny za literatúru v decembri minulého roku v Oslo. Spomínal, že kaviarne boli plné ľudí, všetci sledovali veľkoformátové obrazovky a tešili sa podobne, ako keď u nás hokejisti vyhrávajú zápas na majstrovstvách sveta. Prejav Jona Fosseho, ktorý predniesol na oficiálnom odovzdávaní Nobelových cien v Štokholme, vyšiel hneď na druhý deň v brožovanej forme a v kníhkupectvách sa počas niekoľkých hodín vypredali stovky kníh. Človeka fascinuje tento záujem, najmä ak u nás takúto udalosť prejdú aj literárne časopisy nanajvýš niekoľkoriadkovou správou. Sú Nóri náruživí čitatelia?
Anna: To, čo vám porozprával môj otec, bol hodnoverný opis reality. Myslím si však, že istú rolu zohralo, že manžel Jon bol po veľmi dlhej dobe Nór ocenený Nobelovou cenou za literatúru a že Nóri a vôbec Škandinávci sú v dobrom zmysle slova aj lokálpatrioti.
Na druhej strane, je pravda, že kniha ako dar pod stromček alebo na narodeniny sa v Škandinávii o čosi viac cení, pretože sa cenovo vyrovná predmetom, ktoré sú drahé aj v pomere k platovej hladine. Na knižku úspešného debutanta, ak je v pevnej väzbe, si neraz treba nachystať aj štyridsať eur.
Pamätám si, že ako nezarábajúca študentka som si od rodičov dokonca požičala peniaze na nejaké nórske a švédske knihy (a pre úplnosť dodám, že ich nikdy nechceli naspäť), lebo financie z príležitostných brigád mi nestačili.
Na druhej strane, nemyslím si, že by Nóri boli oduševnenejší čitatelia než Slováci. Možno čítajú inak, v inom vzorci usporiadania času a toho, kedy vôbec čítajú, čo čítajú, ale inak je to podľa mňa rovnaké – tí, čo majú opravdivý vzťah k literatúre, vnímajú ju ako súčasť života, sú z môjho pohľadu percentuálne zastúpení u nás rovnako ako v Škandinávii.
Na druhej strane, ak by som mala menovať niečo špecifické – v Nórsku sú veľmi obľúbené knihy, ktoré sa venujú nejakému zdanlivo periférnemu fenoménu s tým, že ozrejmením jeho kontextu dajú celej veci hĺbku. Napríklad tradícia vianočného stromčeka, ukladania narúbaného dreva na zimu, cestných komunikácií na západonórskom pobreží, či dokonca drevených latrín.
Čítajte viac Čerstvý nositeľ nobelovky za literatúru v Slovenskom rozhlase
V tejto súvislosti ma prekvapilo, že slovenské preklady prozaických diel Jona Fosseho – Trilógia, Lodenica či Eseje sú na Slovensku beznádejne vypredané a ich výtlačky sa nachádzajú len v knižniciach. Predpokladala by som, že vojdem do hocijakého kníhkupectva a hneď na prvom paneli nájdem knihy čerstvého nositeľa Nobelovej ceny. To sa však nestalo. Je škoda, že diela svetového autora nevyšli dosiaľ v dotlači. Súvisí to podľa vás s nedostatočnou podporou umenia zo strany štátu? Knihy si u nás na seba nezarobia, to však nie je dôvod, aby sme rezignovali na hodnotnú literatúru.
Anna: Priznám sa, že pre mňa osobne bol fakt, že sa manželove knihy u nás rozpredali po vyhlásení Nobelovej ceny, aj istou satisfakciou. Nie však z pozície prekladateľky, ale skôr preto, že keď mi prichádzali správy od neznámych ľudí s otázkou, kde sa konkrétna kniha ešte dá zohnať (niekto chcel básne, niekto prózu, niekto divadelné hry), konečne sa obrátila pozornosť správnym smerom – a síce, kto tie knihy vydal a vydáva, kto si dá tú námahu s vydavateľskou iniciatívou ako takou, s jazykovou redakciou, s grafickou úpravou a podobne.
V našom prípade to je vydavateľstvo Modrý Peter a Divadelný ústav v Bratislave. Obe spolupráce si vážime, lebo ich sprevádzalo i sprevádza kus poctivej práce. Neraz, keď sme v Nórsku rodinným či iným návštevám ukazovali nielen manželove publikácie, ale aj iné, ktoré vydali, stretli sme sa s úprimným ocenením toho, aké pekné knihy to sú, tú kvalitu videli aj bez porozumenia jazyku.
Na druhej strane, sama až tak nevidím do schém financovania kultúry, literatúry a prekladov, ale domnievam sa, že za vydaním kvalitného literárneho diela je zo strany vydavateľa bezpochyby veľa administratívnej práce a aj určité riziko – vopred asi nikdy nemôžete vedieť, či podporia návrh, ktorý ste podali.
Práve preto zo svojej pozície najviac obdivujem tých, ktorí do tohto rizika idú a verím, že sa im to zhodnotí aj inde. Napríklad aj formou dotlače, ktorej už vybrázdili cestu svojou poctivou prácou bez záruky úspechu. Verím, že v prípade nobelistu tá dotlač nebude finančne poddimenzovaná zo strany štátu, to by už naznačovalo reálny problém aj pre nezainteresovaného.
Nadviažem na predchádzajúcu otázku. Naša krajina je čo do počtu obyvateľov porovnateľná s Nórskom. Historickú skúsenosť máme však odlišnú. Čím sa podľa vašich skúseností z oboch krajín od seba líšime? Na kultúrne hodnoty u nás rezignoval štát alebo ľudia, ktorí žijú bez kníh, nepoznajú výtvarných umelcov, hudobných skladateľov a umenie im v ich živote vôbec nechýba, dokonca ich niekedy dráždi?
Anna: Možno som natoľko privilegovaná, že sa tu na Slovensku pohybujem v kruhoch, ktoré túto rezignáciu nesprostredkúvajú ani v náznakoch, skôr naopak. Pravdaže, iná vec je, keď si človek uvedomí tie verejnejšie kontexty, že do kultúrnej sféry fušujú nekompetentní.
Trúfam si povedať, že v Nórsku, ak to ideme porovnávať, by v takmer každej vekovej kategórii bolo rovnako veľa ľudí, ktorí skôr inklinujú k takzvanej instantnosti, čiže okamžitosti sprostredkovania konkrétneho – hoc aj nerelevantného – obsahu. Rozhodne by som si Nórsko z tohto hľadiska neidealizovala.
Čo osobne vnímam ako najinšpiratívnejší rozdiel medzi našimi krajinami, je takzvaná nulová tolerancia voči korupcii. Pokiaľ ide o sčítanosť či záujem o významných umelcov, vôbec by som netvrdila, že sú Nóri inde než Slováci.
Začiatky vášho vzťahu s Jonom Fossem, ktorý je vaším manželom, sa viažu ešte k obdobiu štúdia na Filozofickej fakulte UK, jeho dielo ste si zvolili za tému svojej diplomovej práce. Čo vás na ňom zaujalo? Ako by ste jeho tvorbu popísali čitateľom, blízkym i cudzím ľuďom, ktorí ho možno vôbec nepoznajú?
Anna: Myslím, že ponoriť sa do literárneho diela jedného autora je vždy čosi, čo je v podstate cestou, ktorú môžete, ale nemusíte dokončiť, respektíve absolvovať. Ak by som mala poukázať na niečo, čo ma stretlo v začiatkoch, bola to práve tá originálnosť, respektíve nezameniteľnosť autorského výrazu a zároveň kontakt s novonórčinou, na polceste tie všeľudské témy – a koniec, dúfam, ešte nie je v dohľade.
Čítajte viac Odmieta štátne vyznamenania, svojou tvorbou nechce poučovať. Svetoznámy surrealista Jan Švankmajer je umelcom slobody
Česká prekladateľka Daniela Mrázová napísala, že hlavným výrazovým prostriedkom Jona Fosseho je na dreň osekaný jazyk, text, v ktorom hlavnú rolu hrá ticho a pauzy. Ako sám Fosse hovorí – v próze i básňach sa obyčajným rozprávacím spôsobom pokúša o to, čo sa nedá povedať slovami. Myslím, že o to je ťažšia úloha pre prekladateľa…
Anna: Pekná otázka, nám prekladateľom je vždy sympatické, keď sa s opismi toho, čo ovplyvňuje našu prácu, dokáže zaoberať človek, ktorý dielo autora pozná, ale ho sám neprekladal. Alebo, lepšie povedané, precítiť ho.
Myslím, že pani Mrázová, ktorá manželovo dielo aj prekladala, nie je ďaleko od pravdy, osobne však v tejto perspektíve vnímam manželovo dielo skôr tak päťdesiat na päťdesiat.
Neprikláňam sa k interpretácii, ktorá by pauzy, tichá a nevypovedané stavala nad to, čo je v ňom napísané, vypovedané, sformulované. Pre mňa osobne je práve tá kombinácia jedného a druhého v nekompromisnom pomere jedna k jednej najzaujímavejšia.
Kedy sa dočkáme od vás ďalších prekladov Jona Fosseho?
Tento rok by mala vo vydavateľstve Modrý Peter vyjsť krátka próza, ktorej pracovný názov je …Belosť… Veľmi dúfam, že sa to podarí. V zahraničí mala veľký úspech, a tak dúfam, že osloví aj slovenského čitateľa.
