Pred časom mi kamarát priniesol Woolfovej eseje a ja som sa potešila, že možno predsa len nazriem do myšlienok nadčasovej autorky a pochopím ich. Jazyk bol tentoraz prístupný, dokázala som rozpoznať nielen jej úvahy o ženskej emancipácii, ale aj jemné odtienky irónie.
Moje sebavedomie však dostalo ďalšiu ľadovú sprchu po tom, čo som si prečítala prvých pár stránok Vĺn. Priznám sa, že som to chcela vzdať. Na druhý deň som si však povedala, že to predsa len skúsim ešte raz. Vďakabohu – ide o jednu z najlepších kníh, aké som kedy čítala.
Čítajte viac Sylvia Plathová: Spisovateľka s výnimočným talentom neuniesla váhu depresií
Nedajte sa odstrašiť formou
Ako som už naznačila, úvod Vĺn môže nejedného čitateľa odstrašiť, a to najmä nezvyčajnou formou, akú si autorka zvolila. Sledujeme myšlienky šiestich hlavných postáv, a to výlučne prostredníctvom priamej reči. Spočiatku ide o krátke úseky, ktoré sa striedajú v svižnom tempe, no postupne sa rozpínajú.
Hoci má čitateľ na začiatku pocit, že ho obklopuje tma absolútneho neznáma, čoskoro sa pred ním roztvorí zložitý, no neuveriteľne zaujímavý svet vnútorného prežívania postáv. Zrazu začínajú nadobúdať farby a kontúry, spoznávame ich myšlienky, túžby, slabosti aj obavy.
Ide o šesticu priateľov z detstva, troch chlapcov a tri dievčatá. Louis sa cíti nedocenený, ľudia si robia žarty z jeho austrálskeho prízvuku, a hoci to poctivou prácou dotiahne v živote ďaleko, nikdy nedosiahne skutočné šťastie.
Foto: Odeon
Bernarda charakterizuje veľmi špecifická vlastnosť – má ustavičnú potrebu tvoriť príbehy. Každá drobnosť, každý náhodný okoloidúci v ňom prebúdzajú chuť vymyslieť si o nich čosi, čo bude môcť prerozprávať. Publikum je preňho nevyhnutnosťou.
Neville je inteligentný a citlivý, stráni sa spoločnosti, a podobne je na tom aj Rhoda. Z jej opisov má človek pocit, že ide o akúsi vílu, ktorá sa nešťastnou náhodou zatúlala do nášho sveta.
Susan a Jinny sú ako oheň a voda – kým Susan prežije celý život na farme, kde sa stará o rodinu a hospodárstvo, Jinny je stále obklopená ruchom mesta a miluje pozornosť mužov.
Osudy hlavných hrdinov sledujeme od ich odchodu na školu cez budovanie kariéry, spoločenského života či rodinného zázemia, až po obdobie, keď už je smrť nablízku. Jednotlivé pasáže knihy sú oddelené opismi pohybu morských vĺn a slnka na oblohe v priebehu dňa.
Pochybnosti ako súčasť bytia
Virginii Woolfovej sa v jej vôbec najexperimentálnejšom diele podarilo čosi úžasné – hoci rozsahovo ide o relatívne krátku knihu, zdá sa, akoby v nej obsiahla celý život. Jednotlivé postavy sú veľmi živé, a hoci je každá z nich úplne iná, mnohé ich spája – ale aj rozdeľuje. Keď sú spolu, cítia napätie, vzájomne sa porovnávajú, závidia si – no zároveň voči sebe cítia lásku.
Zamýšľajú sa nad tým, čo im bolo nadelené, čím asi budú, čím by mohli byť. Nevyhnutnou súčasťou toho byť človekom sú pochybnosti, a tie trápia aj našich hrdinov, hoci v rôznej intenzite.
Susan, ktorá spočiatku závidela Jinny, je so svojím životom na farme v obklopení rodiny a darov zeme spokojná. Až neskôr, keď už má šediny, sa však predsa len zamyslí nad tým, či sa nemohla vydať aj iným smerom.
Čítajte viac Nobelista Jon Fosse exkluzívne pre Pravdu: Literatúra presahuje život
Rhoda nikde nenachádza pokoj, je príliš vzdialená obyčajným ľuďom, ktorým sa síce snaží prispôsobiť, no nikdy sa jej nepodarí zapadnúť. Svet vytvoril z takpovediac éterickej bytosti klbko úzkostí.
„Rhoda má rada samotu. Bojí sa nás, pretože narúšame pocit bytia, ktorý je osamote taký intenzívny – pozri, ako stíska vidličku – svoju zbraň proti nám.“ Podobne ani Louis nedosiahne svoj cieľ – je síce úspešný, no pocit, že je outsider, ho nikdy neopustí.
Jinny je zo všetkých najviac upriamená na realitu, nebuduje si vzdušné zámky, ale narába s tým, čo jej je prístupné. Môže preto pôsobiť povrchne, autorka ju však nijako neodsudzuje, v porovnaní s ostatnými dáva do popredia jej racionalitu.
Bernard má, najmä na konci, najviac priestoru, a zo všetkých postáv má najbližšie k úlohe rozprávača.
Foto: SITA/AP
Nešťastný koniec nenaplnenej lásky
Fascinujúci je aj Neville, ktorý je zamilovaný do spolužiaka Percivala. Ten je jedinou postavou románu, ktorá vystupuje pod svojím menom, no nemá žiaden monológ. Spoznávame ho teda iba cez oči ostatných, ktorí ho obdivujú – predovšetkým však spomínaný Neville.
Správa, že Percival zahynul v Indii, je preňho zdrvujúca a ťažko sa s ňou vyrovnáva. Neskôr však, napriek všetkej svojej bolesti, zatrpknutosti a smútku, nachádza šťastie, a to v každodenných maličkostiach, v prítomnom okamihu a v nevyspytateľnosti života.
„Och, som zamilovaný do života! Aha, ako z vŕby pučia jemné ratolesti! Aha, ako cez ne prechádza loď plná nevšímavých, nevedomých, mocných mladíkov. Počúvajú gramofón; jedia ovocie z papierových vrecúšok. Odhadzujú do rieky banánové šupky, ktoré sa ponárajú ako úhory. Všetko, čo robia, je krásne.“
Téma homosexuality nie je Virginii Woolfovej vôbec cudzia – nevenovala sa jej len v spomínanom Orlandovi, ale aj vo svojich prednáškach, ktoré neskôr vyšli v podobe esejí. A hoci bola vydatá za intelektuála Leonarda Woolfa, mala niekoľko pomerov so ženami – ten najznámejší so spisovateľkou Vitou Sackville-Westovou.
Woolfová sa zúčastnila aj na neslávne známom procese, ktorého cieľom bol zákaz knihy Radclyffe Hallovej Studňa osamelosti, obsahujúcej lesbické motívy. Hoci Woolfová ani jej manžel nemali pocit, že by román niesol vysokú literárnu hodnotu, zaujali rázny postoj proti akejkoľvek perzekúcii. Spoločne sa za Hallovej knihu postavilo 57 spisovateľov, intelektuálov a vedcov.
Čítajte viac Autorka knihy Šťastie iných: So žiarlivosťou som zápasila odjakživa
Nestálosť identity
Vlny sú, jednoducho povedané, prierezom zložitosti bytia. Prostredníctvom šestice postáv sa autorka zamýšľa nad silnými existenčnými otázkami a o pominuteľnosti každodenných okamihov. Veľmi zásadnú a zároveň nesmierne nadčasovú tému predstavuje identita.
Na jednej strane sú veci, ktoré na sebe nedokážeme zmeniť, hoci by sme veľmi chceli. Zároveň sa však nedokážeme obsiahnuť do žiadneho konkrétneho pojmu, ktorý by mal pevne dané špecifiká – celý život trávime tým, že sa spoznávame. Kde je teda nejaká istota, ktorej by sme sa vedeli zachytiť vo chvíľach najväčšej núdze, keď sa nedokážeme spoľahnúť ani na to, kým sme?
Woolfovej manžel Leonard označil Vlny za majstrovské dielo. Nenadchne iba literárnych kritikov a vedcov, ktorí dokážu oceniť autorkinu technickú precíznosť z pohľadu odborníka, ale aj obyčajného milovníka literatúry, ktorý sa môže nájsť v prekypujúcom množstve fascinujúcich myšlienok a pocitov.
Najnovšie vydanie uzatvára skvelý doslov jeho prekladateľky Simony Klimkovej, ktorá je docentkou na Katedre anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.
Hoci ide o informáciami nabitý text, sú podané v čitateľsky prístupnej forme, ktorá človeku bližšie priblíži nielen Vlny, ale aj ich autorku. „Odpoveď na otázku, prečo čítať Virginiu Woolfovú, je (preto) jednoduchá. Woolfová je poetkou prítomného okamihu, je maliarkou života, ľudskej existencie a jej nepatrných odtienkov.“
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
Vlny / Odeon 2024 / autorka: Virginia Woolfová, preklad: Simona Klimková.
