Ten je vždy zaujímavý, neopakovateľný a s odstupom času to ešte lepšie vidieť. Bývalý vodič kamióna Jozef Rábek je dnes už osemdesiatročný dôchodca z Nitry, ktorý však nestratil iskru a má stále výborné postrehy, pamäť i zmysel pre dobrodružstvo, typický pre šoférov na dlhé trate. Ako vodič Československej automobilovej dopravy (ČSAD) sedel za volantom autobusov aj kamiónov a odjazdil takmer 2 000 000 kilometrov bez nehody.
Pekná fazóna
Hneď na úvod treba povedať, že kniha má aj veľmi peknú, motoristickú fazónu, ktorá upúta jednoduchosťou. Však grafickú úpravu robil Juraj Vontorčík z Pergamenu! Na obálke je grafika kamióna, na ktorom autor kedysi začínal jazdiť po Európe, ale ďalej sú ilustrácie a fotky v knihe veľmi pestré. Tvoria ich rôzne dobové rarity – staré mapy, vtedajšie peniaze rôznych štátov, doklady, ale aj fotografie. Slovo a obraz v tejto knihe je pôvabná montáž života, akoby to bola pestrá výšivka. Ožíva v nej starý svet, v ktorom sme žili, a to celkom inak ako dnes.
O západnej Európe sa väčšinou len snívalo, bola tabu, ale napríklad profesionálni šoféri sa tam dostali. Autor opisuje pocity, ktoré mal pri ceste na Západ on, a ako vnímalo jeho skúsenosti a zážitky okolie. Okrem tejto pocitovej roviny sú aj vecné rozdiely medzi vtedajškom a dneškom – neexistovali mobily, v každej krajine Európy sa platilo inými peniazmi, na hraniciach boli kontroly, človek musel mať pri sebe rôzne dokumenty.
Kamionisti v rovnošatách
Naši kamionisti v tom čase nosili uniformy. Mnohí si pamätáme tmavomodré saká s nášivkou a „kapitánske“ čiapky a modré košele. Trocha ako z Formanovho filmu, ale pôsobilo to bezpečne (všetko je pod kontrolou) a dôveryhodne. Vodiči ČSAD museli až do roku 1989 povinne nosiť rovnošaty, vďaka ktorým boli tiež v zahraničí hneď rozpoznateľní. Aj k tejto téme sú v knihe dobové snímky a dokonca autentická historka.
Autor Jozef Rábek píše tiež o tom, ako podnik fungoval, ako sa tovar preclieval, kam a odkiaľ ho vozili, ale prezrádza najmä mnohé detaily zo zákulisia. Napríklad, akí boli kamionisti dôležití v rodinách a okolí, lebo mohli prinášať vzácne darčeky – rôzne nedostatkové veci zo zahraničia. Napríklad značkové oblečenie, rifle, elektroniku, kozmetiku, lieky, časopisy.
Jozef Rábek mal v Kittsee v lekárni známeho farmaceuta, ktorý tam prišiel z bývalej Juhoslávie a ktorý našim šoférom vždy vyšiel v ústrety s liekmi. Však naše recepty tam platili aj vtedy! Autor si všímal, a do textu zaznamenal aj rôzne jemnosti v rozdielnosti života „na Západe“ a u nás. Napríklad, že žiaci na ulici v Kittsee ich vždy pekne zdravili „Grüss Gott“, hoci ich vôbec nepoznali. Boli dobre vychovaní.
Autor priznáva, že stať sa kamionistom nebolo v tých časoch jednoduché, a to nielen z nejakých kádrových dôvodov. Keďže mali chodiť do západnej Európy, vyžadovalo sa, aby boli odborne pripravení. Museli mať najazdený určitý počet kilometrov bez nehody, absolvovať zdravotné a psychologické testy, mať prax v autobusovej alebo nákladnej doprave, vedieť jazyky. Ale nestačilo sa vytešovať, že ste sa stali šoférom kamiónu. Oni museli totiž byť pripravení na všetko. Už len to, že sa jazdilo bez klimatizácie, ktorá vtedy v autách neexistovala.
Problematické boli náhradné súčiastky (pneumatiky vraj často „strieľali“), svet bol rozdelený na Východ a Západ, mentalita ľudí rôzna (aj o tom sú v knihe zaujímavé pasáže). No práve vďaka tomu zažili tiráci na cestách všelijaké dobrodružstvá, o ktorých si teraz môžeme – už v celkom inom svete – s pôžitkom čítať v knihe zdatného šoféra, ale aj vnímavého pozorovateľa Jozefa Rábeka.
Kniha je nominovaná do súťaže Naj kniha Nitrianskeho samosprávneho kraja 2023. A hoci je ešte stále v predaji, na jej facebookovej stránke Kamiónom po Európe za socializmu začnú onedlho pribúdať krátke a doplňujúce príbehy z celej Európy, ktoré sa do knihy už nezmestili.