Jozef Puškáš, zreteľne prítomný v slovenskej próze už od debutu Hra na život a na smrť v roku 1972, v novom románe zvolil najmä satirický tón. Udalosti, odohrávajúce sa v románovom toku, sa týkajú súčasnosti, reflektujú krízové javy v oblasti vysokého školstva, „pravidlá“ obsadzovania riadiacich funkcií, spomína sa tiež čas pandémie, ktorý všeličo pozmenil, prerušil či narušil.
Hlavnú pozornosť sústredil na dve postavy na čele už sedemdesiatročnej umeleckej akadémie – rektora Pompuru a jeho zástupcu, prorektora Slávika. Reprezentujú inštitúciu už dlhší čas, navonok pôsobia ako zohraná dvojica, no v skutočnosti ide o výrazne odlišné osoby.
Najmä dlhoslúžiaci rektor Pompura poslúžil autorovi ako vďačný terč na satirické stvárnenie. Naplno prepadol rutinérstvu, papalášstvu či nepotizmu (na rektorskom sekretariáte zamestnal aj svoju manželku č. 2 Laru z Rostova, snívajúcu o kariére opernej divy, tiež vnuka Tobyho ako šoféra).
Čítajte viac Jozefa Puškáša všeličo v školstve štvalo, tak napísal satiru
Vox populi či skôr hlas študentský o ňom stihol rozšíriť ironickú „hlášku“: „…profesor Pompura, starší ako hnedé uhlie, tanečník, neskôr choreograf a vedec, si drží v hlave tanečné kroky, hudbu a spevy, ale zabúda prejavy, ktoré si nepíše.“ Tie prejavy mu nepíše nik iný ako jeho prorektor docent Slávik, o ktorom bol Pompura presvedčený, že neohrozí jeho rektorský majestát.
Prípravu prejavu k blížiacemu sa okrúhlemu výročiu Akadémie krásnych umení však naruší nečakaný skutok – na Pompurovom počítači sa objaví príspevok od Slávikovho študenta, ktorý nejde z monitoru odstrániť. Do románovej siete vstupuje ďalšia postava, nesporne nadaný Boris Šimaľ. Jeho poviedka Klub mŕtvych rektorov nielenže pobúrila neodbytne fungujúceho rektora, ale rozšírila sa v celej počítačovej sieti akadémie.
Oživenie bývalých rektorov, hoci s riadnou dávkou fantázie až mysterióznosti, a študentova otázka, kedy už v Akadémii dôjde k pohybu, dostane neobľúbeného rektora do situácie, keď musí predstierať práceneschopnosť, aby otupil snahu radikálnych študentov a intrigánske praktiky Akademického senátu, usilujúce sa o zmenu na rektorskom poste.
Čítajte viac Kniha týždňa: Na Zemi sme na chvíľku nádherní - - alebo žltý chlapec na ružovom bicykli
Groteskné i absurdné udalosti (čierna zástava vyvesená na Akadémii omylom, únos Pompurovho psa Maršala, pokus o štrajk či rebéliu študentov atď.) zamávajú aj s prorektorom Cyrilom Slávikom, vedúcim dramatického semináru, ktorý navštevuje aj spomínaný Boris, patriaci k najnadanejších študentom.
Slávik, postava s nesporne autobiografickými črtami, sa prejavuje ako kreatívny človek, jeho posadnutosť životom a tvorbou ruského dramatika A. P. Čechova vyúsťuje do snahy napísať o ňom a jeho žene, herečke Oľge Knipper, divadelnú hru. Usiluje sa porozumieť študentskému mysleniu, najmä cez svojho študenta Šimaľa a jeho literárny talent, ale život sa mu komplikuje.
Pompura napokon po neúspešnej snahe opäť zasadnúť na rektorský stolec končí v hospici, Slávik opúšťa Akadémiu a kvôli covidu neodohrajú ani jeho hru. Zo Slovenska odchádza skutočný talent Boris Šimaľ, na čelo Akadémie nastúpia prekvapujúco neočakávané persóny, takže Šimaľovo želanie ohľadne pohybu vpred by sa mohla v súvise s personálnymi zmenami naplniť, no to ukáže až budúcnosť…
Čítajte viac Nobelista Jon Fosse exkluzívne pre Pravdu: Literatúra presahuje život
Rušné udalosti okolo obsadzovania vedúcich funkcií, plné groteskných i absurdných situácií, autor plasticky ozvláštňuje pasážami z hry Cyrila Slávika a listami Borisa Šimaľa svojmu milencovi Damiánovi do Bruselu. V čechovovsko-knipperovskej línii prejavil veľkú znalosť ich životných osudov aj neobyčajný rozhľad nielen v ruskej literatúre.
V listoch oboch mladíkov zasa využil okrem tlmočenia ich intímnych postojov a kritických šľahov ohľadne Akadémie niečo ako študentský newspeak, popretkávaný slangom a počítačovými anglicizmami. Kreativitou, prítomnou v oboch líniách, sa snaží vyjadriť protiklad ku kariérizmu, pochlebovačstvu, pokrytectvu a papaláštvu akademických funkcionárov.
Autor v košatom románe využil aj alúzie z rôznych umeleckých oblastí – literatúry, filmu, výtvarného umenia, hudby, čo dokresľuje atmosféru umeleckej školy. V tragikomických osudoch protagonistov sa plasticky odráža hodnotová a koncepčná rozkolísanosť vysokoškolského prostredia aj umeleckého sveta. Puškáš ako skúsený autor novým románom v línii spoločenskej satiry výrazne obohatil súčasnú slovenskú prózu.
