Aká je vaša hrdinka Ava?
V knihe Ava veľa rozpráva o sebe, ale nájdeme v nej veľmi málo momentov, keď o nej hovoria iní. Preto jej pohľad na seba samu môže byť trocha skreslený. Ale z toho, čo o sebe hovorí, vieme, že má v sebe silný hnev, lebo je v defenzívnom nastavení a sama si prechádza bolesťou. Poznáme Avino vnútorné vnímanie, ale v románe je v nerovnováhe s tým, ako ju vnímajú iní ľudia, aj ako ju vnímajú čitatelia. Práve túto nerovnováhu som chcela v príbehu zachovať.
Román sa zaoberá životom dnešných mladých ľudí, mileniálov, a zdá sa, akoby sa riadili heslom: Svet nehrá fér, tak ani odo mňa to nemôžete očakávať. Je to obraz dnešných mladých ľudí, alebo je môj dojem z príbehu mylný?
Opísali ste to celkom presne, ale mojím cieľom nie je moralizovať nad svetonázorom svojich postáv. Nie je mojou úlohou, aby som posudzovala, čo robia, skôr ma zaujíma, prečo konajú tak, ako konajú. Asi sa zhodneme na tom, že žijeme vo veľmi krutom svete, ktorý nás priamo či nepriamo núti konať aj nie celkom stopercentne morálnym spôsobom. A vygenerovať tento konflikt v príbehu je pre mňa ako spisovateľku dobrým nástrojom. Myslím, že v reálnom živote si každý niekedy musí držať morálne pravdy trocha „na dištanc“, aby sa vôbec dokázal vyrovnať s dnešným svetom a s rozhodnutiami, aké v ňom musíme robiť. Možno sú niektoré postavy vyslovene zlé, ale ja mám rada svojich „záporákov“ a rada si prečítam román, v ktorom sú negatívne postavy dobre vystavané. Je to uvoľňujúce, pretože je v tom istá sloboda, keď človek koná tak, ako chce, a nie tak, ako mu prikazujú nejaké pravidlá.
Čítajte viac Kniha týždňa: Vzrušujúce časy. Podmanivosť románu je v autorskom štýleCelý váš román sa nesie v sarkastickom tóne, akým sa postavy spolu rozprávajú aj ako uvažujú, a to mu dodáva šťavu. Je aj vám osobne blízky sarkazmus?
Už pri vašich slovách „sarkastický štýl a sarkastický tón“ (tieto slová vyslovila v slovenčine, pozn. red.) som sa musela usmiať. Humor milujem, je pre mňa zdrojom obrovského potešenia, dokonca aj horkosladkého potešenia. Aj v situáciách, ktoré veľmi humorom neoplývajú, aj vo vyslovene ťažkých momentoch dokáže humor zohrať dôležitú úlohu. Odľahčuje ťažké situácie a ja by som nikdy nechcela napísať knihu, ktorá nebude aspoň trocha humorná, už len preto, že niekoľko rokov svojho života venujem niečomu, čo nie je zábavné, ale suché. Keby v mojej knihe humor chýbal, akoby som ignorovala jeden dôležitý aspekt ľudského prežívania. Nepoznám človeka, ktorý nemá rád humor, dokonca aj Nemci, o ktorých sa hovorí, že sú „suchári“ a nemajú zmysel pre humor, ho v skutočnosti majú, len má svoje špecifiká. Súhlasím, že humor dodáva životu šťavu a pomáha vyrovnávať sa s náročnými a nepríjemnými vecami s ľahkosťou. Humor pridáva úprimnosť, dokonca aj my Íri, ktorí sme známi tým, že nevieme byť veľmi úprimní, práve cez humor dokážeme povedať všetko, čo by sme inak nepovedali.
Aj vaša hrdinka Ava pochádza z Írska a jednou podtémou príbehu je aj vzťah Britov k Írom a keďže sa príbeh odohráva v Hongkongu, aj vzťah Britov ku svojej bývalej kolónii. Aké sú vzťahy s Írskom dnes? Žili ste v Londýne a teraz ste v Nemecku, súvisí to nejako s brexitom?
Brexit nebol hlavný dôvodom, prečo som sa odsťahovala zo Spojeného kráľovstva, v skutočnosti som prišla do Londýna až po brexite. Veľa vecí sa však brexitom zmenilo. Vyrastala som v Írsku v 90. rokoch, keď sme už nezažili násilné krvavé konflikty medzi katolíkmi a protestantmi. To bolo v ére mojich rodičov, ja som sa už narodila do mierových čias, ale pamätám si, čo mi o tom rodičia rozprávali. Mnohí Íri išli na istý čas pracovať do Spojeného kráľovstva a tam sa na nich pozerali s veľkou nedôverou, asi ako dnes na imigrantov. My sme to nezažili, ale počúvali sme o tom príbehy. Brexit bol veľký bod zlomu, veľa vecí sa otočilo, lebo nepriamo spôsobil, že sa opäť rozhorel konflikt medzi Írskom a Severným Írskom – nie síce vo vojenskom zmysle, ale vznikli veľké nezhody a v budúcnosti sa reálne môže stať, že sa budú ľudia opäť medzi sebou zabíjať ako v 80. rokoch. Veľmi nás nahnevalo, že anglickí voliči svojím rozhodnutím o brexite bez toho, že by sa nás niečo opýtali, znova spôsobili veľké nebezpečenstvo konfliktu.
Prečo?
My sme sa ocitli v ohrození, že sa môžeme dostať na hranicu občianskej vojny, pričom oni riešili len otázku, či brexit povedie k drahším potravinám, alebo nie. Brexit takto zmenil náš postoj, uvedomili sme si, že história sa vracia naspäť bez toho, že by sme si to želali, a najmä bez toho, aby sme to mohli nejako ovplyvniť. Zistila som, že veľká časť voličov v Spojenom kráľovstve sú nesmierni ignoranti, nepoznajú históriu a neuvedomujú si, čo znamenala pre nich a čo pre nás. Vo vnímaní spoločnej histórie je stále obrovská priepasť, ktorú sa nám nepodarilo preklenúť. Poviem vám to na príklade: keď som prišla na Slovensko, každý si dopredu zistil, ako sa číta moje meno, aj keď sú írske mená trocha krkolomné. V Anglicku to ignorujú, ani si nedajú prácu, aby sa írske mená naučili vyslovovať, pretože sa celé stáročia snažili vymazať náš jazyk. Z niektorých Angličanov cítim veľké ignorantstvo a aroganciu, keď mi nonšalantne oznámia, že vôbec netušia, ako sa číta moje meno. U vás cítim úprimný záujem.
To je zložitá otázka, ale ani tá ďalšia téma nebude ľahká. Hlavná postava hovorí, že každá žena z Írska vie, že muž dostane za znásilnenie smiešne malý trest, kým žena „doživotie“. Mení sa postavenie žien v Írsku?
Nie som si istá, či je to iba írsky problém a vyslovene írsky fenomén. Mám veľa známych Španielov a keďže sa učím po španielsky, sledujem španielske správy a zachytila som viacero správ o vraždách žien, napríklad zo žiarlivosti. Nie je to teda len írsky problém. Írsko bolo v minulosti veľmi nešťastnou krajinou, ak ste počali. Zo Spojeného kráľovstva Írsko vnímali ako zapadákov, ktorý musí byť scivilizovaný, a to sa malo týkať aj ženských práv, hoci aj v Anglicku ženy čelili problémom. V súčasnosti máme všetky zákonné práva, ktoré môžu ženám prináležať, de iure je všetko v poriadku, ale v skutočnosti pri rozhodovaní sudcov aj v médiách, ale aj pri rozdelení domácich prác funguje zotrvačnosť, pretože každodenná kultúra sa mení len veľmi pomaly. Nie je to teda „prechádzka ružovou záhradou“, ale aspoň máme ženské práva zlegalizované, hoci ja ako osoba som sa nikdy necítila limitovaná svojím pohlavím.
Celým románom sa nesie aj sociálna priepasť medzi postavami – Ava si užíva Julianovo bohatstvo, ale medzi bohatých nepatrí. Akoby ste mali na výber len medzi dvoma pólmi: buď patríte sem, alebo tam, iná možnosť nie je. Ako sa dívate na spoločenskú nerovnosť tam, kde to poznáte, skutočne všade tá stredná vrstva mizne?
Deje sa to asi všade, všade sú triedne rozdiely, všade, kde som žila – v Írsku, v Spojenom kráľovstve, v Hongkongu aj v Nemecku – sa stredná vrstva stenčuje, triedne rozdiely sa zväčšujú. Veľmi zásadný rozdiel je však medzi krajinami, ktoré kedysi bývali kolóniami ako Írsko alebo Hongkong, a medzi tými, ktoré nikdy kolóniami neboli, naopak, boli kolonizátormi ako Spojené kráľovstvo alebo Nemecko. V bývalých kolóniách neexistuje niečo ako pôvodné bohatstvo, čomu sa v Anglicku hovorí „old money“, bohatstvo, ktoré sa dedí z generácie na generáciu už niekoľko storočí a často sú to aristokratické rodiny. V Írsku alebo v Hongkongu majú bohatstvo tak dve-tri generácie, preto sú novozbohatlíci materialistickejší, viac ho dávajú najavo, než si ho naozaj užívajú, dávajú si záležať napríklad na tom, aby nosili drahé značkové šaty. V aristokratických rodinách v Spojenom kráľovstve je faux pas obliecť sa na vidieku do prírody príliš elegantne a draho, dávajú si záležať na tom, čo sa hodí do vidieckeho prostredia. Mne sa také faux pas prihodilo, keď som si obliekla príliš elegantné sako, mysliac si, že keď idem medzi aristokratov, musím sa „nahodiť“. Triedne rozdiely sa prejavujú aj v jazyku. Kedysi si najvyššia spoločenská trieda v Anglicku dala záležať, aby hovorila kvalitne po francúzsky, už je to minulosť a mladí ľudia naschvál vyslovujú francúzske slová nesprávne, aby tým dali najavo, že ich to nezaujíma. V Nemecku, naopak, mladí z „dobrých rodín“ majú tendenciu vyslovovať slová francúzskymi hláskami, aby zneli francúzsky. Pozorovať takéto drobnosti ma baví.
Prečo ste svoj príbeh situovali práve do Hongkongu?
Bola to pre mňa veľmi jednoduché rozhodnutie, pretože Hongkong bol pre mňa prvé miesto, kde som žila mimo Írska. Chronológia je taká, že knihu som napísala pred siedmimi rokmi, až neskôr ju vydali najprv v Anglicku a potom aj v iných krajinách a jazykoch a aj ja som až následne žila aj na mnohých iných miestach. Pri písaní románu zohrávala dôležitú úlohu angličtina a jej postavenie v cudzej krajine a veľmi ma zaujalo, akými rôznymi spôsobmi sa dá jazyk adaptovať, keď ho používa šesťročný žiačik v Hongkongu pri písaní domácej úlohy, keď sú to biznismeni alebo expati, ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych kútov sveta, nie je to ich rodný jazyk a angličtinu používajú na vzájomné dorozumenie sa. Aj o tzv. nemeckej angličtine sa vyjadrujú pohŕdavo, akoby bola menej kvalitná ako tá „skutočná“ anglická angličtina, ale mne sa to veľmi páči, pretože jazyk je živý organizmus a ľudia si ho rôzne a zaujímavo upravujú. Napríklad v Hongkongu keď niekoho „žiadajú o pomoc“, myslia tým, že to má v skutočnosti urobiť on sám. Takéto drobnosti ma stimulujú a keď mám tých stimulov veľa, rozhodnem sa z nich vypísať. Jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať knihu, bola teda moja lingvistická stimulácia, keď som v cudzom prostredí učila pre nich cudzí jazyk.
Jazykový cit je cítiť z celej knižky, a hoci je to vaša prvotina, získali ste za ňu niekoľko literárnych cien. Aký je to pocit? A keď máte rada humor, páči sa vám obálka s tromi zubnými kefkami?
Obálka s troma zubnými kefkami sa mi páči, aj z grafického hľadiska je to dobrý nápad. Keď som dosiahla úspech už s prvou knihou, bolo by odo mňa drzé a nevďačné, keby som sa sťažovala. Lenže každý kritik aj čitatelia sa automaticky snažia zadefinovať ma, keďže už prvá kniha bola úspešná, ale ja viem, že vyspelé knihy prichádzajú až po nejakých piatich alebo šiestich románoch. Nemyslím si, že moja kniha je „vyzreté dielo“, veď ako môžete napísať vyzreté dielo, keď máte dvadsaťosem rokov? Veľmi dobre si to uvedomujem a zároveň mám v sebe nádej, že možno niekedy v budúcnosti napíšem niečo, čo sa bude dať označiť za vyspelý román. Ak to tak nebude, aj to bude v poriadku. Len hlúpy človek sa snaží byť spisovateľom, aby bol slávny a bohatý. Ľudia, ktorí sú spisovateľmi, milujú písanie – a ak im to náhodou zaplatí nájom, je to skvelé. Ja sa držím pri zemi. Keď som sa presťahovala do Nemecka, naučila som sa poriadne po nemecky, aby som si mohla nájsť prácu, keď sa budem potrebovať živiť aj niečím iným.
Ako autorka, aké posolstvo by ste chceli, aby si čitatelia odniesli z vášho románu?
Posolstvo by bolo, že neexistuje jedno konkrétne posolstvo. Som si istá, že moji čitatelia sú dostatočne autonómni, aby si ho vyčítali z príbehu. Ani v škole som neznášala, keď mi na literatúre hovorili, čo si mám myslieť, takže verím, že ani moji čitatelia nepotrebujú odo mňa vedieť, aké posolstvo im odovzdávam. Samozrejme, ako autorka mám nad príbehom absolútnu moc, ja rozhodujem, čo v ňom bude alebo nebude, ale len čo ho dopíšem, už som na jednej úrovni s čitateľmi a celá kniha je otvorená ich interpretácii. Takže interpretujte si moju knihu, ako chcete, je to na vás.
Čítajte viac Babička má na život "kopyrajt". Aká je slovenská kniha roka?