Keď sa začítame do jednotlivých príbehov z knihy Zabudnuté rozprávky, mnohé spoznáme z ich filmovej verzie či z pera iného spisovateľa – niektoré si od Sirotkovej požičal Dobšinský, iné majú rovnaký motív ako rozprávky bratov Grimmovcov. [Napríklad Kráska a zviera (alebo Kráska a netvor), u Dobšinského Trojruža, sa u Sirotkovej mení na príbeh O zakliatom kniežati.] U Sirotkovej ich však nájdeme v inej verzii. Napríklad v príbehu o princeznej so zlatou hviezdou, ktorá na princovom zámku skrýva svoju totožnosť pod škaredým kožúškom z myší, ju vo filme volajú Myší kožíšku, u Sirotkovej Čudo čudné. Iná je však aj príčina, pre ktorú musela princezná ujsť z domu: vo filme si ju vyhliadol za manželku susedný kráľ Kazisvet, „hlava pomazaná“, no u Sirotkovej to bol vlastný otec, ktorý sa chcel po manželkinej smrti s dcérou oženiť. Podobných prekvapení skrýva kniha viacero. Prečo boli až doteraz rozprávky Amálie Sirotkovej zabudnuté?
Zabudnuté rozprávky z polovice 19. storočia sú originálne a skrývajú mnohé prekvapenia. Starým príbehom pomohla umelá inteligencia.
„Poznali ich jej súčasníci vďaka Pavlovi Dobšinskému, ktorý z nej čerpal, a odborníci vďaka Jiřímu Polívkovi, ktorý niektoré Sirotkovej rozprávky vytlačil v Súpise slovenských rozprávok. Knižne však všetky vyšli až teraz,“ objasňuje Jana Piroščáková, literárna vedkyňa, ktorá pre vydavateľstvo Tatran túto knihu pripravila.
Čo Dobšinský vyškrtol
Amália Sirotková je najstaršia známa slovenská rozprávkarka, ktorej dielo sa zachovalo, hoci iba čiastočne. „Pre mňa je zaujímavá tým, že Sirotkovej rozprávky, hoci sú známe aj v spracovaní iných autorov, sú originálne, svojské, písané akoby slobodnejšie,“ hovorí vedkyňa a editorka knihy. Na rozdiel od generačne blízkeho Pavla Dobšinského a jeho spolupracovníkov ju neviedla koncepcia vytvoriť z rozprávok „národný poklad“, ktorý by si Slováci v čase formovania národa mohli vystaviť do výkladnej skrine. Preto oveľa otvorenejšie pracuje s témami telesnosti, nahoty, ale aj rodinných vzťahov. Z jej záznamov čerpal aj Dobšinský, no niektoré motívy sa mu zdali morálne neprijateľné, preto ich vo svojej verzii cenzuroval.
Telesnosť a sexualita boli pre Pavla Dobšinského a jeho spolupracovníkov pri písaní a vydávaní rozprávok tabu. Na rozdiel od Amálie Sirotkovej tieto motívy dôsledne cenzurovali. Slovami „Milý mocný Bože!“ prečiarkol Dobšinský časť rozprávky, v ktorej spisovateľka píše o nahých dievčatách.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine
Sirotkovej rozprávky sú nám známe a zároveň neznáme, pretože k verzii, akú poznáme, vždy pridáva niečo navyše. „Napríklad k rozprávke Zakliata hora pridáva úvod o zrodení dvojčiat z nemanželského vzťahu. Rodičia ich mamy boli natoľko zdesení dcériným tehotenstvom, že ju zamurovali do komôrky, kde aj porodila a jedlo jej i deťom nosil cez malý oblôčik v orechovej škrupinke vtáčik. Keď si uvedomíme, že to napísala žena v polovici 19. storočia, cítime silu jej výpovede,“ vysvetľuje Jana Piroščáková.
Foto: Ivan Majerský
Zdá sa, že slovenskí rozprávkari muži boli prudérnejší ako ženy. „Museli byť, lebo v čase, keď sa jednotlivé národy v Európe prebúdzali, potrebovali dokázať kultúrnu aj morálnu vyspelosť svojho národa. Preto sami seba cenzurovali, keď určovali, akú podobu bude mať ich rozprávka. Slobodná matka by sa im do príbehu nehodila,“ podotýka literárna vedkyňa.
Ako pripomína, Pavol Dobšinský je známy výrokom, že „nie všetko, čo sa v ľude rozpráva, je opravdivá povesť slovenská“. Sám svoj ľud cenzuroval, lebo dobre vedel, že si rozpráva často vulgárne, nedôstojné veci, používa hrubozrnný humor aj témy telesnosti – to sa do rozprávkových zbierok nedostalo už aj preto, že ich zbierali väčšinou evanjelickí kňazi. Druhú skupinu rozprávok v knihe Amálie Sirotkovej tvoria príbehy, ktoré slovenskí zberatelia vôbec nezaznamenali, ale nájdeme ich napríklad u bratov Grimmovcov. Dá sa teda predpokladať, že ich poznala.
Foto: Ivan Majerský
Dve rozprávkarky
Rozprávky Amálie Sirotkovej sú podľa literárnej bádateľky bližšie k tomu, čo si ľud naozaj rozprával, no aj u nej ako autorky sa prejavila jej vlastná fantázia a jej vlastné túžby. V tom má veľa spoločného s Boženou Němcovou.
Obe ženy žili v jednej dobe a Němcová na Slovensko chodievala. Poznali sa navzájom? „Amália Sirotková prežila celý svoj dospelý život v obci Hájniky, ktorá je dnes súčasťou Sliaču, kam Božena Němcová chodila do kúpeľov. Nemyslím si však, že sa poznali. Svedčí o tom aj jej korešpondencia – keď písala Slovenské rozprávky a povesti, zozbierala málo materiálu a v listoch na Slovensko žiadala, aby jej posielali ďalšie zápisy rozprávok. Žiadala o to okrem iných aj Andreja Sládkoviča, rodinného priateľa Sirotkovcov – keby o Sirotkovej rozprávkach vedel, azda by ich Božene Němcovej poslal,“ hovorí literárna vedkyňa Jana Piroščáková. Ak sa teda Němcová a Sirotková aj stretli, mohlo to byť náhodou, podľa všetkého však o sebe navzájom nevedeli, presnejšie Němcová nevedela, že Sirotková je slovenská rozprávkarka. Jedna sa svojím dielom preslávila, druhá zostala zabudnutá. Bohvie, ako by to bolo dopadlo, keby sa tieto dve ženy naozaj stretli – možno by sme Amáliu Sirotkovú poznali už po celé generácie.
Foto: vydavateľstvo Tatran
Starým príbehom pomohla umelá inteligencia
Zaujímavé je aj to, že starým príbehom pomohla na svet umelá inteligencia – vďaka krásnym ilustráciám Zsolta Lukácsa. S radosťou sa ponoril do fantastického sveta rozprávok a na jeho stvárnenie využil najmodernejšie technológie. „Táto kniha je technologicky založená na umelej inteligencii, ale to neznamená, že dielo tvorí stroj, ale človek ho tvorí spolu so strojom, stroj pracuje podľa pokynov autora a zvyšuje efektivitu práce,“ vysvetľuje výtvarník.
Jeho ilustrácie ku knihe Zabudnuté rozprávky odrážajú fascináciu dobovou ilustráciou 19. storočia a vôbec nepôsobia ako nejaké „umelé“ dielo, veď ani nie sú. Odrážajú špecifický autorov umelecký rukopis. „Musel som sa naučiť porozumieť jazyku umelej inteligencie, aby som jej vedel zadať čo najpresnejšie pokyny, a zároveň som umelú inteligenciu naučil, aký je môj vlastný štýl. Ako keby ste mali učňa, ktorému zadáte úlohu podľa svojich predstáv,“ objasňuje výtvarník.
V čom sú teda Zabudnuté rozprávky Amálie Sirotkovej iné? V prvom rade v tom, že do rozprávkových príbehov vkladá reálie z bežného života. „Jej ženské hrdinky nie sú pasívnymi objektmi zachraňovania mužskými hrdinami, sú odvážne a rozvážne, činorodé a aktívne (podobne ako hrdinky rozprávok Boženy Němcovej). … Na rozdiel od svojich mužských kolegov sa Amália Sirotková nevyhýbala témam telesnosti a sexuality: píše o zdieľaní spoločného lôžka ako o obraze intímneho spolužitia (O zakliatom kniežati), v ďalšej rozprávke sa žena bráni incestnému sobášu s otcom a za trest jej odrežú ruky a prsníky ( O Peterkovi),“ píše Jana Piročšáková v doslove k Zabudnutým rozprávkam.
Ako priznáva, v rukopise Amálie Sirotkovej vďaka ukotveniu jej príbehov v skutočnom živote aj slová, ktoré by u iných autorov nahrádzala súčasnými ekvivalentmi, fungujú aj dnes, ich aktualizáciou by kvalita jej rozprávok, naopak, utrpela. Predsa len neznáme alebo nezrozumiteľné slová nájde čitateľ v knihe vo vysvetlivkách pod čiarou.
Zabudnuté rozprávky Amálie Sirotkovej sú krásnym darčekom pre všetkých, ktorí sa aj v dospelom veku radi ponoria do fantazijného sveta plného bájnych bytostí, odvážnych hrdinov a hrdiniek, ale aj obyčajných nedokonalých ľudských životov. A v neposlednom rade nás naučia, že jeden a ten istý príbeh môže mať aj celkom iné a oveľa zaujímavejšie verzie, než aké sme doteraz poznali.
